Sídlo a ďalšie objekty múzea

Od roku 1991 je SNM-Archeologické múzeum umiestnené vo vlastnej budove – v bývalej Khamperovej kúrii na Žižkovej ulici 12.

Kráľovský hrad Pressburg a slobodné kráľovské mesto rovnakého mena boli počas celého stredoveku na sebe vzájomne nezávislými jednotkami. Medzi príbytkami poddaných na úpätí hradného kopca stálo aj niekoľko opevnených objektov – kúrií, ktorých šľachtickí majitelia boli oslobodení od platenia daní. V 60. rokoch 16. storočia vybudovali pri ceste vedúcej pozdĺž Dunaja na Devín kamenný objekt slobodného pána Františka Kampera (Khampera).

Kamperovci údajne už skôr vlastnili hrad Scharfeneck pri mestečku Baden v Dolnom Rakúsku. Aj nový objekt pod hradom dostal názov „Scharfeneck“ (po slovensky „Ostré nárožie“). Kamperova pevnôstka bola postavená na pôdoryse písmena L s nárožím obráteným na juhovýchod voči mestu, prístavu a brodu.. Pred objektom bola hlboká priekopa, cez ktorú sa spúšťal padací most. Steny fasád objektu boli prevýšené atikami, ktoré zakrývali pultové strechy a kľúčové strieľne z podkrovia umožňovali aktívnu obranu objektu. Dnes je už pôvodná atika so strieľňami zachovaná len na východnej strane. Z podkrovia objektu sa dal kontrolovať pohyb prípadného nepriateľa, prichádzajúceho po rieke, prechádzajúceho rieku brodom, aj prichádzajúceho po ceste od mesta. Pozemok susediaci na východe nebol pôvodne zastavaný. Až v čase, keď kúria stratila pevnostný charakter, po polovici 18.storočia, tam postavili obecný špitál, neskôr adaptovaný na školu.

Nad bránou objektu bol umiestnený kamenný rodinný erb Kamperovcov a kamenná tabuľa s nápisom „LIBERA CvRIA SChARFENEK VOCATA FRANCISCI KHAMPERI“ (Teraz sa tabuľa nachádza na nádvorí v múre východného krídla na prízemí, V uvedenom nápise sa skrýva chronostikon s datovaním do roku 1565. Erb aj nápisová tabuľa sú vytesané z kameňa, aký sa ťaží v okolí hradu Scharfeneck, na území mestečka Mannersdorf am Leithagebirge v Rakúsku. Miestnosti na prízemí objektu, v južnom a vo východnom trakte, boli zaklenuté ťažkými valenými klenbami s lunetami. Budova bola čiastočne podpivničená, aj suterény boli od začiatku zaklenuté tehlovými klenbami. Dvojloďová vstupná hala, zaklenutá na dva mohutné kamenné piliere v strede, nebola podpivničená. Jej širšia východná časť slúžila ako prejazd na dvor, paralelná užšia západná loď mohla slúžiť ako skladište. V analogických objektoch býva v podbrání aj otvorený krb, ktorý možno predpokladať v severozápadnom kúte priestoru, kde neskôr (v 19. storočí ?) vybudovali nové schodisko. Pôvodné, asi drevené, schody na poschodie možno predpokladať v miestnosti východného krídla, kde je dnes schodište do pivnice, alebo v juhovýchodnom kúte nádvoria, o čom by mohol svedčiť zachovaný kamenný portál do miestnosti východného traktu na poschodí. Arkáda pri severnej stene južného krídla ešte vtedy nestála. Miestnosti na poschodí boli pravdepodobne pôvodne zakryté drevenými trámovými plafónmi. Terajšie klenby mohli vzniknúť v priebehu 17. storočia, najskôr po roku 1621.

Nie je isté, či František Kamper (zomrel okolo 1691) vo svojej podhradskej kúrii skutočne trvale býval, alebo ju len používal ako chránené miesto na skladovanie a prekládku tovarov alebo poštových zásielok. Jeho druhá manželka Fiora (Phiora Passa ?) bola totiž jedna z potomkov Martina von Paar, ktorý už v roku 1522 ako dvorný poštmajster zakladal v Prešporku prvú poštovú stanicu v Uhorsku. Jej otec Peter (zomrel 1582) a neskôr jej bratia Giovanni (Johann, zomrel 1596) a Pompeo (Pompejus, zomrel 1613) zastávali v Uhorsku úrad generálneho poštmajstra. František Kamper bol spočiatku úradníkom Uhorskej kráľovskej komory, neskôr správcom cisárskeho soľného úradu, od roku 1571 aj predstaveným tridsiatkového úradu, ktorý bol umiestnený v areáli neďalekej Vodnej veže. František sa oženil s Fiorou v roku 1574. Fakt, že sa v kúrii odbavovali evanjelické služby božie a že tam v roku 1606 pôsobil evanjelický kazateľ Andreas Reuss, je dôkazom, že Kamperovci boli už na začiatku 17. storočia evanjelici. Na území podhradskej obce Zuckermandl vtedy ešte žiadny kostol ani iný sakrálny objekt nestál.

Od druhej polovice 17. storočia sa nejaký priestor v objekte používal ako synagóga („die Kamper Schül“). Židovská modlitebňa sa musela nachádzať v budove ešte aj v prvej polovici 18. storočia. V roku 1736 je v súpise židovského obyvateľstva podhradia (Juden Conscriptio) uvedený Abraham Wolf Cantor in Synagoga judaica Kamperiana. V októbri roku 1619 hrad a mesto obsadil Gabriel Bethlen. Na jeseň 1620 sa na podhradí odohrali boje medzi bethlenovými vojskami, ktoré držali v rukách hrad a mesto, a cisárskou armádou. Cisárske vojsko 9.októbra 1620 podmínovalo a do vzduchu vyhodilo stredovekú Vodnú vežu, len pár desiatok metrov vzdialenú od Kamperovej kúrie. V ten istý deň bol v bitke smrteľne ranený generál cisárskej armády Henri Du Val Dampierre. Poškodené, vypálené a zdemolované boli všetky blízke objekty. Určite vtedy utrpela aj Kamperovská kúria. Po skončení bojov sa objektu zmocnil istý Friedrich Veltischhofer.

Vdova po Františkovi Kamperovi, Fiora rodená Paar, ako matka zákonných dedičov, proti tomu roku 1622 protestovala. Jej protest bol zrejme účinný, lebo v roku 1623 úradne uviedli do držby majetku jej syna Juraja (Georga) Kampera, ktorý bol vtedy prednostom tridsiatkového úradu, ako predtým jeho otec, ktorý zomrel okolo roku 1591 ako radca Uhorskej kráľovskej komory.

Po roku 1623 možno predpokladať generálnu rekonštrukciu po bojoch zachovanej časti objektu a prístavbu ďalších krídiel okolo temer pravidelného štvorcového nádvoria. K hlavnej budove zrejme patril hospodársky dvor na západnej strane (na mieste domu č. 14), do ktorého viedla krytá chodba cez západný trakt. Na západ vyúsťovali nízke okná z prízemia západného traktu, kde boli asi stajne a maštale, a okná prvého poschodia, kde sa nachádzali obytné miestnosti. Vtedy pravdepodobne vybudovali aj pivnicu, zaklenutú mohutnou klenbou, pod západným krídlom. Jej severnú stenu tvorí rovnako ako severnú stenu suterénu vo východnom krídle stena vyťaženého kameňolomu. Suterén západného traktu bol prístupný veľkou (vozovou?) bránou z nádvoria po šikmej rampe, a menším vstupom, ktorý ho spájal pravdepodobne s čiernou kuchyňou na prízemí severného krídla. Terajšie úzke strmé schody vznikli až počas prestavby v druhej polovici 20. storočia. Severné krídlo bolo na prízemí prerušené prejazdom do záhrady, na západ od neho bola čierna kuchyňa a sklady, východne pravdepodobne obytné miestnosti. Obytné boli aj priestory na poschodí severného krídla s priamym prepojením na záhradu na svahu za budovou.

Posledný mužský potomok rodiny Alexander Kamper von Scharfeneck zomrel v roku 1743. Uhorský palatín gróf Ján Pálffy sa po jeho smrti rozhodol darovať kúriu a ostatné majetky Kamperovcov ako odúmrť, ktorá pripadla korune, podžupanovi Zigmundovi Szüllö. Szüllö sa však nikdy darovaného majetku nemohol ujať. Kúria bola už vtedy v rukách grófov Petra Szapáryho a jeho syna Jána. Kamperovci údajne už pred rokom 1677 časť kúrie predali, ale ešte v roku 1726 polovicu kúrie dokázateľne vlastnil Alexander Kamper. Szapáryovci si pravdepodobne uplatňovali nárok na dedičstvo po dcére Františka Kampera z prvého manželstva Anne (pred 1570 – po 1628), ktorá bola vydatá za Jána Armprustera. Stará matka Petra Szapáryho, povýšeného do grófskeho stavu v roku 1722, bola Zuzana Armprusterová vydatá Egresdy, ktorá mohla byť vnučkou alebo pravnučkou Anny Kamperovej vydatej Armprusterovej. Szapáryovci spor vyhrali, a objekt zostal v majetku ich potomkov až do začiatku 19. storočia. Pravdepodobne vtedy prestavali západné krídlo, kde sa zachovali kamenné portály z obdobia okolo roku 1760. O niečo neskôr k budove zo strany nádvoria pristavali vo výške prvého poschodia terasovú pavlač nesenú nezvyčajne hrubou arkádou. V rovnakej úrovni zriadili na južnej fasáde severného krídla ľahkú pavlač na železných konzolách. Odstránili ju počas rekonštrukcie objektu po roku 1980. V roku 1822 zomrel gróf Jozef Szapáry, v roku 1825 jeho starší bezdetný brat Pavel. Dedičia kúriu predali grófovi Karolovi Keglevichovi.

Ten dal rodový znak Kamperovcov z priečelia odstrániťa nahradiť svojím. Údajne odvtedy sa objekt označoval názvom „Kronenhaus“ podľa grófskej koruny nad erbom. Podľa záznamu z roku 1743 však musela byť na fasáde koruna už oveľa skôr, a to naviac pozlátená, lebo objekt sa spomína ako „Szabarisches Frey Haus bey der Goldnen Cronn am Zuckermandl“.

Zrušenie poddanstva v roku 1849/1850 znamenalo aj zrušenie výsad slobodných šľachtických kúrií. Gróf Ján Keglevich objekt v roku 1850 predal mešťanovi nešľachtického pôvodu Johannovi Mayerovi. Nasledovala ťažko zastaviteľná pauperizácia objektu, ktorý sa stal nájomným domom. Obyvateľom slúžili spoločné kuchyne dodatočne zriadené v tmavých chodbách medzi obytnými izbami. Priestory na prízemí sa používali ako dielne remeselníkov a ako obchody. Na mieste okien boli prerazené dvere priamo z ulice. Vstupná hala bola priečkami rozdelená na viaceré obchodné a skladové priestory. V celom dome boli len dva záchody. Až do polovice 20. storočia sa čerpala a používala voda zo studne situovanej na nádvorí, ktorú vykopali možno ešte v 16. storočí. Od z roku 1752, kedy dal gróf Szapáry vybudovať kanál odvádzajúci splašky do Dunaja bol objekt odkanalizovaný.

Situácia v ulici a v bývalom šľachtickom obydlí sa mimoriadne zhoršila po roku 1945, kedy z Československa vyhnali nemecky hovoriace obyvateľstvo. V miestnostiach prístupných z nádvoria bola výrobňa klobúkov a vojenských čiapok, v miestnostiach pri ulici obchody. Druhá polovica 20. storočia znamenala postupný zánik historickej zástavby podhradia. Demolácia ušetrila len niekoľko objektov, tie však boli prestavané, pričom úplne zanikla ich obytná funkcia. K tak zachovaným stavbám patrí aj Kamperova kúria, adaptovaná v 80.rokoch pre potreby Slovenského národného múzea. Archeologické múzeum sídli v budove od roku 1991. 




SNM-Archeologické múzeum

Sídlo múzea:

SNM-Archeologické múzeum
Žižkova ul. 12
(Vchod do múzea - Žižkova 16)
P. O. Box 13
810 06 Bratislava 16