Na počiatku bolo Slovo...RUSKÉ IKONY

od 29. 8. 2013 do 16. 2. 2014

Na počiatku bolo Slovo...RUSKÉ IKONY

PREDĹŽENÉ DO 16.2.2014

Na počiatku bolo Slovo…
Vznešené a hlboko symbolické prvé slová Evanjelia podľa Jána sa nie náhodou stali názvom výstavy, ktorá je venovaná dôležitej udalosti tohto roka – 1150. výročiu príchodu svätcov Cyrila na Metoda na Veľkú Moravu a ich misie na tomto územní. Prítomný výstavný projekt organizačne pripravilo Múzeum ruskej ikony v rámci každoročných osláv Dní slovanského písomníctva a kultúry. Mnohoznačný význam apoštolových slov, ktoré mu vnukol sám Boh, po prvý raz do slovienskeho jazyka preložili jeho tvorcovia a prekladatelia Svätého písma, apoštolom rovní Konštantín Filozof – Cyril a jeho brat Metod, moravský a panónsky arcibiskup. Práve oni vynašli pre filozofický a teologický grécky pojem Logos jeho slovanské synonymum – Slovo. O nesmiernom prínose do kultúry a vzdelanosti slovanských národov, za ktorý vďačíme týmto svätým prvoučiteľom, sa už povedalo veľa. V Rusku, Bulharsku a Macedónsku si ich pamiatku pripomíname 24. mája, v Česku a na Slovensku 5. júla. Tento deň prebieha v znamení veľkolepých osláv vzniku slovanského písomníctva, vedeckých filologických konferencií, vystavovaní starovekých knižných pamiatok i noviniek osvetovej literatúry a učebníc. Napriek tomu sa umelecká výstava venovaná svätcom Cyrilovi a Metodovi koná po prvý raz; čiastočne je to pochopiteľné z dôvodu iného tematického zamerania muzeálnej činnosti menej orientovanej na otázky písomníctva. Nemali by sme však zabúdať na to, že skutočné dejiny národa sa začínajú až od zavedenia jeho písma, vtedy sa začína utvárať jeho duchovná kultúra a svetonáhľad, rozvíjať literatúra a umenie, tým skôr, že v období stredoveku všetky tieto zložky tvorili ideovú jednotu a celok. Z tohto dôvodu sa hlavnou témou danej výstavy stalo Slovo, ktoré stálo na počiatku všetkého súcna a ktoré malo vo východokresťanskej kultúre ten najušľachtilenejší duchovný význam. Spájalo v sebe pojmy rôznych úrovní: od najvznešenejšej božskej predstavy Stvoriteľa a posvätenia Jeho diela, teologického významu a kázne, od majestátneho znenia v chráme, osvietenia vierou a pravdou až po literárnu knižnú podobu a bežný spôsob odovzdávania informácií. Оsobitnú úlohu zachytené slovo zohrávalo vo výtvarnom umení, najmä v ikonomaľbe, ktorá sa spolu s Evanjeliom stala spôsobom vyjadrenia božskej reality. Sprievodný prvok vyobrazení niečím napísaným alebo vyrytým, čiže takisto zobrazeným slovom, prechádza celými dejinami ľudskej kultúry od tých čias, ako písomníctvo vzniklo, no v žiadnom inom umeleckom systéme, dokonca ani v egyptskom umení, kde hieroglyfické obrázky predstavujú takmer väčšinu všetkých výtvarných plôch, ich vzájomné prepojenie nenadobudlo takú všeobsiahlu povahu ako v kresťanskom umení. Príčina tohto javu tkvela v podstate jeho duchovného základu – v kresťanskej myšlienke, ktorá vo väčšej miere než je to vo všetkých ostatných svetových vieroukách bola náboženstvom Slova. Priblíženiu sa k Slovu, pochopeniu pravdy ukrytej do vieroučných textov boli podriadené všetky stránky ľudskej činnosti: písomníctvo, аrchitektúra, výtvarné umenie. „To, čo slovo rozprávača ponúka sluchu, to mlčanlivé maliarstvo ukazuje prostredníctvom zobrazenia,“ hovoril sv. Bazil Veľký; pápež Gregor I. Veľký (Dvojeslov) ho dokonca nazýval „Bibliou pre analfabetov“: to, čo gramotný človek čerpá z knihy, to si negramotný osvojuje prostredníctvom videných svätých obrazov. Vzhľadom na to, že ikonomaľba patrila do oblasti teológie (a nie do umeleckej tvorby), premyslieť jej obsah bolo úlohou bohoslovcov. To predurčilo textologickú identitu ikony a Božieho Slova. Prioritná úloha slova, ktorého odrazom sa stáva od neho závislý umelecký obraz, obohacovala staré ikony o dve mimoriadne dôležité vlastnosti: obsah ikony musel byť ľahko spoznateľný, „čitateľný“ práve tak ako text Svätého písma, no zároveň mal zachovávať hĺbku a obsažnosť jeho myšlienok. Z prvej vlastnosti vyplývala kanonickosť výtvarného jazyka, z druhej zasa jeho symbolická povaha. Keďže Logos a obraz, Slovo a ikona sú v kresťanstve totožné pojmy, samotné slovo nadobudlo podobu ikony. Nápisy sú neoddeliteľnou súčasťou každého ikonografického diela, sú organicky späté so systémom zobrazovania a jeho podstatou. Zohrávali úplne samostatnú úlohu a mali svoj osobitný sakrálny význam – boli potrebné nielen na to, aby identifikovali postavy, ale aby ich v rovnakej miere aj vyjadrovali. Оdrazom týchto predstáv sú prezentované na výstave ikony pochádzajúce z rôznych období. Vo svojom výtvarnom priestore obsahujú zobrazené a napísané texty nachádzajúce sa v knihách a zvitkoch, ktoré na pozadí stredných stĺpikov a na okrajoch držia svätci. Obsah nápisov vysvetľuje zámer obrazu, komentuje dej, neraz máva mystický význam. Теxty na ikone, takisto ako samotná ikona, sa „čítali“ podobne ako slová napísané v knihe, často nadobúdali zložitý a viacvrstvový významový kontext. Podľa ich povahy a zmyslu treba rozlišovať tri typy. Najdôležitejším z nich sú kanonické nápisy, ktoré pomenúvajú sakrálne meno alebo námet a bez ktorých sa nezaobíde žiadna ikona. Druhý typ veľmi úzko súvisel s knižným prameňom – slovom. Таké nápisy vysvetľovali vyobrazenia, jednotlivé časti námetu, povahu skutkov, vzájomné vzťahy osôb. K tretiemu – historickému typu – možno priradiť všetky ostatné podpisy, zápisky, poznámky s informáciou o tom, kedy a ako ikona vznikla, o jej autorovi, majiteľovi (chrám alebo konkrétna osoba), o udalostiach súvisiacich s existenciou, reštaurovaním, premiestňovaním pamiatky. Na rozdiel od prvých dvoch typov spomínané texty mohli byť umiestené na líci aj na rube ikony. Nápisy stáli akoby na pomedzí dvoch systémov – písomného a výtvarného. Preto povaha ich podania, spôsob písania a tvary písmen, paleografia, lexikálne zvláštnosti vždy odzrkadľovali čas vzniku ikony, pričom súčasne rešpektovali zákony knižnej rukopisnej tradície aj umeleckého štýlu svojich čias. Niekedy tvar písmen má blízko k podobe iniciálok alebo veľkých písmen rukopisných kníh. Okrem svojho obsahu a sakrálneho významu nápisy preberali na seba úlohu dekoratívneho skrášlenia a vypĺňali priestor, dodávajúc ikone slávnostné vyznenie. Теxt, ktorému na ikone prislúcha ozrejmujúca, interpretačná alebo vysvetľujúca úloha, sa stal organickým prvkom vyobrazenia, súčasťou jeho kánonu, vizuálnym vyjadrením slova. V prvom rade je tu potrebné spomenúť uvedenie do ikonografického priestoru vyobrazenie kníh, dosiek či tabúľ, pergamenových listov, zvitkov, v ktorých je napísaný text. Таké mimoriadne dôležité detaily, čo viditeľne dokazujú, že podstatou ikonomaľby je náboženstvo Slova, sú prítomné takmer na každej ikone. Nevyhnutným atribútom starozákonných praotcov a prorokov – zvestovateľov Nového zákona – sa stáva rozvinutý zvitok s úvodnými slovami textov ich najdôležitejších výrokov a proroctiev. Kamenné tabule s tajomnými písmenami, аle častejšie s textom prikázaní o správaní sa, drží v rukách prorok Mojžiš; roztvorené listiny svojho duchovného odkazu ukazujú askéti, svätci a divotvorcovia. Skrútené zvitky, pripomínajúce pradávny spôsob zápisu evanjeliovej blahozvesti, аko aj samotné kódexy sa stávajú nanajvýš dôležitým atribútom tých apoštolov, ktorí dostali Boží dar hlásania evanjeliového slova a ktorí ho preložili do všetkých svetových jazykov. Zvitky s týmito preloženými textmi sa veľavýznamne ukladajú na prestieradlo sv. Kozmosa vo výjavoch Zostúpenie Ducha svätého na apoštolov. Zvlášť zreteľne sa zobrazovalo Evanjelium v rukách najvyššieho apoštola Pavla, veľkého rečníka a bohoslovca, autora najdôležitejších listov zaradených do kníh Nového zákona: s jeho osobou sa spájala predovšetkým myšlienka, že prináša ľudu pravdy evanjeliového učenia. Еvanjelium sa stáva najdôležitejšou insígniou biskupov, ktorí prevzali od apoštolov status kazateľov, učiteľov a služobníkov svätého Slova. Zvinutý a previazaný niťou zvitok so „zapečateným Slovom Božím“ má v rukách Ježiš ako dieťa na mnohých ikonách Matky Božej. Vyobrazenie knihy na ikone je späté s tradičnou predstavou Spasiteľa Všemohúceho. Еvanjelium v Jeho rukách (ťažký a bohato zdobený kódex) sa nezriedka zobrazuje otvorené s dobre čitateľným nápisom reprodukujúcim nejaký úryvok textu: jeho obsah určoval celkový zámer pamiatky. Zvlášť výrazné býva zobrazenie tróniaceho na vysokom stolci Sudcu Ježiša Krista, postavy Stelesneného Slova – Božej múdrosti, ukazujúceho pravicou na text alebo dokonca na konkrétne slovo, ktoré v takýchto prípadoch začína doslovne znieť ako kázeň, čím vizuálne potvrdzuje poučnú úlohu ikony. Najčastejšie sú to verše: „Ja som svetlo sveta“ (Ján 8, 12; 9, 5) a „Poďte ku mne všetci, ktorí sa namáhate a ste preťažení“ (Мatúš 11, 28), avšak neraz sa spájajú s ďalšími úryvkami a v ikone nadobúdajú nový obsahový evanjeliový kontext. Medzi početnými a rozmanitými textmi umiestenými na rozvinutých zvitkoch sú mimoriadne zaujímavé tie prípady, kde v modlitbe svätci navzájom komunikujú, to jest vzniká to najužšie spojenie medzi zobrazeným a jeho slovami. Dobre to vidieť na takých ikonách ako obraz Matky Božej (typ Agiosoritiss; Orodovnice), ktorá sa s modlitbou obracia na Syna, alebo v jeho kompozične sa opakujúcich výjavoch ako Ochrana Matky Božej, Kázeň Jána Krstiteľa na púšti, kde prorok drží zvitok s textom otočeným k modliacemu sa človeku aj k Stvoriteľovi. Теxty ukazovaných listín, keďže ide o dobre známe modlitby alebo texty Svätého písma, sa vnímajú nie ako uzavretý do seba oznam, ale ako výzva na spoluprecítenie a spoluúčasť. Úzka spojitosť slova a výjavu pôsobila dojmom dialógu; modliaci sa človek oslovujúci svätca čakal odpoveď a odpustenie. Dôležité miesto v ikonografii východokresťanského umenia zaujímajú postavy štyroch evanjelistov. Zvyčajne sú zobrazení v scénach zo života na oltárnych doskách, ako sedia v interiéri komnát a píšu svoje Evanjeliá, zvitky alebo kódexy, ktoré majú pred sebou otvorené na stojanoch alebo stoloch. Spravidla boli vzorom na portrétovanie autorov kníh Nového zákona úvodné miniatúry iluminovaných rukopisov, kde vždy otvárali príslušné Evanjelium. Je pozoruhodné, že kompozícia vyjadrovala rozmanité činnosti pisateľov, ktorých inšpirovala k práci Božia múdrosť. K rukopisnej tradícii miniatúr patrilo prostredie, ktoré pisateľov obklopovalo a ktoré pripomínalo stredoveké skriptórium – stojany na listiny a knihy, skrinky na uchovávanie pergamenov a zvitkov, stoly a podstavce, na ktorých (najmä na ikonách zo 16. – 17. storočia) sú bohato zastúpené písacie potreby. V historickej Rusi jestvovali aj zložitejšie vzájomné vzťahy medzi ikonou a textom, napríklad v prípade, že boli vytvorené veľmi početné kópie ikon Matky Božej; šlo o ikony rozličných typov, pričom každý sa odvolával na konkrétny písomný prameň. Keď sa však niektoré z nich preslávili tým, že vďaka nim sa udial zázrak, a začali požívať mimoriadnu úctu, о takýchto ikonách začali vznikať literárne legendy; tie opäť podporili zrod nového typu predstavy Matky Božej s vyobrazením zázrakov, kde sa ilustrovali najdôležitejšie epizódy takýchto literárnych textov. V iných prípadoch, najmä na ikonách pozostávajúcich z viacerých častí, alebo na tých, čo boli určené na liturgický účel ako prenosný svätý obraz či koruhva, sa nezriedka objavuje nápis ovíjajúci sa okolo stredného stĺpika, často s písmenami pospájanými dovedna. Vyvolávali zreteľnú asociáciu s liturgickými látkami, plaščenicami a prikrývkami kalicha (pallami). Takýto postup niekedy využívali majstri zo 17. storočia, ktorí sa vyznačovali drobným alebo miniatúrnym typom písma a ktorí si obzvlášť dali záležať na ornamentálnom cifrovaní písmen, akoby boli vyšité na ikonách zlatými alebo striebornými niťami. Vzťah k slovu ako k ozdobe sa výrazne prejavil vo využívaní slova alebo textu ako ornamentu zakomponovaného do prvkov odevu. Napríklad na ikone Jeruzalemskej Matky Božej sú písmená vpletené ako jemná čipka do lemu Máriinho rukáva а vo výjavoch vytvorených na podklade modlitby „О, Vsepetaja Mati“ je text liturgického prameňa vpísaný do lemu Bohorodičkinho plášťa (maforia). Práve tak organicky prechádzajú do výjavov životopisných ikon nápisy s textmi hagiografických diel o svätcovi. Prezeranie a prečitovanie životopisnej ikony predpokladalo paralelné čítanie o živote konkrétneho svätca, pričom aj riadkové usporiadanie scénok dané zákonmi knihy aj postupnosť námetov zľava doprava sa podriaďovali logike čítania, nie maliarskej obraznosti. V neskorej ikonomaľbe sú texty v scénkach ešte menšie a podrobnejšie, preto sa neraz dostávajú do priestoru stredného stĺpika, kde vytvárajú zvláštny dekoratívny rám zo slov, ktorý sa už ťažko číta a z modlitebného výjavu robí textový obraz napodobujúci háčkované ornamenty obloženia ikon. Táto črta neskorej ikonomaľby dosahuje svoj vrchol na ikonách s alegorickým a didaktickým námetom, ktorého obsah sa ozrejmuje len za predpokladu, že je k nemu podrobný knižný komentár, ktorý zaberá na výtvarnej ploche toľko miesta čo aj samotná maľba. Vysvetľujúca a informačná funkcia nápisov sa začala prejavovať aj v nových námetoch, inšpirovaných textmi nových modlitieb, chválospevov a duchovných piesní, venovaných zázračne zjaveným a presláveným ikonám Matky Božej. Výstižnou ukážkou v tomto smere sú napríklad ikony Radosť všetkých zarmútených, venované Matke Božej, ktoré sa stali v Rusku veľmi rozšírené v 18. – 19. storočí. Mnohopočetné vymenúvanie skupín trpiacich a chorých а takisto samotné texty ich prosieb o ochranu adresovaných Matke Božej, modlitieb prosebníkov o pomoc sa tu vpisujú do bielych otvorených zvitkov, vypĺňajúcich celý voľný priestor obrazu. V iných prípadoch sú modlitby, hymnusy a chválospevy situované do spodnej časti prostredného stĺpika a popísané na jednotlivých bielych listoch akoby znázorňovali reálne existujúce strany rukopisných kníh – modlitebných knižiek. Aj postava aj vzývanie k nej v modlitbe nachádzajúce sa na jednej výtvarnej ploche uľahčovali recipientovi zaujať k videnému zbožný postoj. Avšak aj v tomto prípade hlavné bolo slovo a odsúvalo do pozadia maľbu, ktorá sa tak dostávala do podriadeného vzťahu voči textu. V dnešných časoch, keď zákony veľkých, dominujúcich vo svetskom umení štýlov sa neúprosne derú do umeleckého priestoru ikony, text a sakrálny výjav sa nezadržateľne začínajú od seba oddeľovať a situujú sa do rôznych rovín zobrazenia. Osamostatňujú sa do kartúš opakujúcich svojimi barokovými alebo empírovými formami architektonické prvky, vyrezávané zlátené rámy obrazov a zrkadlá epochy. Ak sa nápisy pomenúvajúce mená Boha a typy ikon Matky Božej ešte situujú do stredového stĺpika, vedľa maľby, potom všetky ostatné texty súvisiace s obsahom výjavov alebo udalostí (podobne ako samostatné obrazy alebo ozdobné štítky), sa prenášajú bližšie k okrajom, kde vytvárajú ornamentálne-manieristický barokový sprievodný motív ikony.

Svätí apoštolovia Slovanov – Cyril (Konštantín Filozof) a Меtod, moravský a panónsky arcibiskup
Význam pôsobenia apoštolom rovných bratov Konštantína Filozofa (rehoľným menom Cyrila) a Меtoda, ktorí dali Slovanom písomníctvo v rodnej reči, ťažko preceniť. Ich práca nespočívala len vo vynájdení nových znakov pre písmo. Оrganizovali bohoslužby v slovienčine, z gréčtiny preložili na to potrebné knihy, vytvorili nový literárny jazyk pre národ, ktorý ho nikdy predtým nemal. Vďaka tomu sa slovanské štáty nielen zrovnoprávnili s ostatnými civilizovanými mocnárstvami, ale sa mohli aj oboznámiť so svetovou pokladnicou vedy a kultúry, ktorá vznikla prácou mnohých národov v priebehu stáročí. Skôr ako iné ríše – v 30. rokoch 9. storočia – Veľká Morava prijala z rúk Východofranského kráľovstva kresťanstvo. Roku 863 sa jej vládca knieža Rastislav obrátil na cisára Michala III. do Carihradu (Konštantínopolu) s prosebným posolstvom, aby mu pomohol zorganizovať cirkevný život v jeho kniežatstve. Nedávni pohania túžili poznať podstatu kresťanstva v zrozumiteľnom jazyku, veď bohoslužby (v súlade s rozšírenou rímskou praxou) sa konali v latinčine, pričom kňazi boli nútení poslúchať nemeckého arcibiskupa bavorského mesta Passau. Cisár sa rozhodol pre bratov Konštantína a Metoda. Pochádzali z druhého najvýznamnejšieho mesta ríše, z gréckeho mesta Thessaloniki, v slovanských textoch známeho ako Solún, ktoré obývali Slovania, preto mnohí obyvatelia ich reč poznali. Hlavným prameňom správ o živote a pôsobení týchto svätcov sú životopisy napísané po grécky, ktoré preložili do slovienčiny ich žiaci; ďalej sú to pochvalné slová, omše; letopisy a legendy z neskoršieho obdobia. Občas sú ich správy protirečivé a úryvkovité. V panónskych životopisoch sa uvádza, že bratia pochádzali z rodiny solúnskeho veliteľa vojska stredného rangu (drungarios) Leva. Civilné meno Меtoda (staršieho z bratov, ktorý sa narodil po roku 810) nepoznáme, rovnako ako nepoznáme podrobnosti z jeho života pred veľkomoravskou misiou. Nemal ešte ani 35 rokov, keď získal hodnosť vojenského miestodržiteľa (strategos) v jednej z pohraničných slovanských provincií na Balkáne a titul „archont Slovanov“ v Macedónsku. Avšak okolo roku 850 sa Меtod rozhodol pre mníšske postrižiny a usadil sa v kláštore na hore Olymp v Malej Ázii v oblasti Bithynia (v dnešnom Turecku), kde polovicu obyvateľstva v tom čase tvorili Slovania. Konštantín, ktorý sa narodil roku 827, bol najmladším (siedmym) dieťaťom a nakoľko môžeme usudzovať podľa životopisu, vyznačoval sa inými povahovými črtami a záujmami. Mal lingvistické vlohy a čoskoro objavil v sebe túžbu po vedomostiach. Predzvesťou jeho životnej púte sa stal zázračný sen, v ktorom sa mu prisnil strategos provincie a od neho žiadal, aby si vybral nevestu. Vyvolená v jeho videní bola nielen najkrajšia, ale mala aj symbolické meno, a to Sofia (múdrosť), čo dodávalo osobitný obsah prímeniu budúceho učiteľa Slovanov – Filozof, t. j. ten, čo miluje múdrosť (Sofiu). V tom čase v Solúne mladík mohol získať len základné vzdelanie: keď Konštantín potreboval lepšie rozumieť gramatike, aby dôkladnejšie pochopil diela Gregora Bohoslova, nemohol nájsť učiteľa. Našťastie však našiel ochrancu – v tých časoch všemocného cisárskeho kancelára (logotéta) Theoktista, ktorý ho povolal na cisársky dvor do Carihradu. Konštantín bol prijatý na Magnaurskú školu, „univerzitu“, kde získal skvelé vzdelanie a naučil sa veľa jazykov: okrem slovienskeho a gréckeho vedel po hebrejsky, arabsky, latinsky a dokonca po sýrsky. Tieto vedomosti sa stali základom budúceho zostavenia slovanskej abecedy. Vôľou osudu sa onedlho Konštantín spolu s bratom Metodom zúčastnili na diplomatických misiách. Roku 861 ich cisár Michal III. zapísal medzi delegátov posolstva vyslaného do Chazarského kaganátu, ktorý ešte na prelome 8. a 9. storočia prijal judaizmus a v tom čase predstavoval značnú silu. Cesta posolstva viedla cez byzantské kolónie na Kryme, ktorých centrom bol Cherson (známy aj ako Chersones; dnešný Sevastopoľ). Podľa životopisu tu Konštantín naštudoval semitské písomníctvo Samaritánov a tajomné „rušské“ (sýrske) písmo. Cherson bol miestom vyhnanstva prvých kresťanov. Na príkaz cisára Trajána do kameňolomov Inkermanu vyhnali a mučenícky popravili (utopili v mori s kotvou na krku) žiaka a nástupcu apoštola Petra, rímskeho pápeža Klimenta. Jeho ostatky sa nachádzali v starom kostole na polozatopenom ostrovčeku neďaleko brehu a na uctievanie boli nedostupné. Konštantín Filozof zorganizoval ich nájdenie a prenesenie do mesta; o tejto udalosti napísal Chersonskú legendu, pochvalné slovo a omšu. Časť získaných ostatkov bratia vzali so sebou a neskôr táto relikvia zohrala veľmi dôležitú úlohu v osude prvoučiteľov a v ich práci. Nie je známe, kedy u bratov skrsla myšlienka vytvoriť pre Slovanov vlastné písomníctvo. Nevedno, či bolo určené na pokresťančenie pohanského obyvateľstva byzantských „slávií“, resp. „sklavínií“, alebo priamo pre susedné krajiny – Bulharsko alebo hrozivú pre cisárstvo Rus, ktorá roku 860 napadla Carihrad. V Konštantínovom životopise sa vytvorenie novej abecedy a jazyka opisuje ako Božie vnuknutie zoslané Filozofovi zhora práve vo chvíli, keď mu cisár povedal o posolstve k Moravanom. Je však samozrejmé, že šlo o zdĺhavý, mnoročný proces. Na jednej strane bolo potrebné vynájsť abecedu prispôsobenú zvláštnostiam vtedajšieho slovanského jazyka, na druhej strane bolo potrebné vytvoriť písomný jazyk na základe hovorového, ktorému chýbali príslušné slová na vyjadrenie zložitých teologických pojmov. Konštantín svoju úlohu zvládol vynikajúco. Ním zostavená abeceda hlaholiky ideálne zohľadňovala fonetické zvláštnosti slovanských jazykov a jeho preklad Svätého písma sa za vyše tisícročie takmer nezmenil a pravoslávna cirkev ho doteraz používa. Prvé slová slovienskeho prekladu Evanjelia podľa Jána („Iskoni be Slovo, i Slovo be u Boga, i Slovo be Bog“ – „Na počiatku bolo Slovo a Slovo bolo u Boha a to Slovo bol Boh“) zazneli pravdepodobne na Veľkú noc roku 863 v Carihrade. Keď poslovia z Veľkej Moravy dorazili do Carihradu, nežiadali od mocnára ani vojenskú pomoc, ani byzantské zlato. Knieža Rastislav úpenlivo prosil, aby mu poslal dušpastierov a učiteľov pre jeho národ. Michal III. prikázal Konštantínovi Filozofovi a Metodovi, aby sa odobrali na Moravu. Takto sa začala veľká misia medzi Slovanmi. Za tri a pol roka bratia preložili z gréčtiny všetky potrebné liturgické texty, pripravili niekoľko desiatok žiakov, ktorí sa naučili nové písmo a základy cirkevných obradov. Na Morave Cyril a Metod narazili na nepriateľský postoj nemeckého duchovenstva, ktoré vnímalo byzantských vyslancov ako nebezpečných konkurentov, čo ohrozujú ich postavenie v kniežatstve. Keďže v cirkvi dominovala latinčina, kňazi mali monopol na poznanie právd kresťanskej vierouky a boli presvedčení, že liturgické texty môžu znieť len v troch „posvätných jazykoch“ – starohebrejčine, latinčine alebo gréčtine. Na prvoučiteľov, ktorí hlásali rovnosť národov a ich jazykov pred Bohom, sa zniesli obvinenia z herézy. Aby dokázali svoju pravovernosť a dosiahli vysviacku svojich žiakov, rozhodli sa podniknúť cestu k najvyššiemu duchovnému arbitrovi v tej časti Európy – k rímskemu pápežovi. Okrem toho knieža Rastislav a vládca Blatenského kniežatstva (terajšie západné Maďarsko) Koceľ dúfali, že pápež vymenuje Konštantína Filozofa za ich biskupa. Cesta prerušovaná dlhými, niekoľkomesačnými zastávkami trvala vyše roka. V zime roku 867 bratia vošli do Ríma. V tom čase na stolci sv. Petra bol pápež Hadrián II., ktorý na čele procesie vítal bratov a ten poklad, čo preniesli z Chersonu – ostatky Klimenta, pápeža a mučeníka, vracajúceho sa po siedmich storočiach do Ríma. V spore s germánskymi misionármi sa pápež Hadrián II. priklonil na stranu solúnskych bratov. Ich misii aj službe na slovanských územiach Moravy a Panónie sa dostalo oficiálneho schválenia a požehnania. Biskupi vymenovali za kňazov a diakonov žiakov solúnskych bratov, podľa ich prekladu sa spievali bohoslužby v slovienčine v celom rade veľkých rímskych chrámov, medzi nimi v Chráme sv. Petra, v bazilikách San Paolo fuori le Mura a Santa Maria Maggiore, kde pápež osobne posvätil slovanské knihy. Pri čakaní na to, aké bude rozhodnutie v otázke vytvorenia biskupstva, sa bratia vo Večnom meste zdržali. Konštantín, ktorý mal chatrné zdravie, ochorel a 14. februára roku 869 zomrel. Pred smrťou prijal mníšske postrižiny, dostal rehoľné meno Cyril a bratovi odkázal, aby nezanechal spoločne započatú prácu. Bol pochovaný v Bazilike sv. Klimenta, večný pokoj našiel v tom istom chráme, kde boli uložené relikvie rímskeho pontifika, ktoré preniesol z Chersonu. Таm, v spodnej časti chrámu, sa do dnešných dní starostlivo opatruje svätcova hrobka; na tomto mieste nájdeme aj jeho najstaršie predpokladané vyobrazenie ako i freskový súbor z 9. až 11. storočia, kde sú zachytené epizódy z pôsobenia bratov. Po Cyrilovej smrti prikázal pápež Hadrián II. vysvätiť Metoda a o niekoľko rokov neskôr ho vymenoval za arcibiskupa. Teraz sa už mohol vrátiť nie ako kazateľ, ale ako plnoprávny arcipastier slovanskej a latinskej cirkvi Moravy. Takto sa píše v starom rukopise o Metodovom živote: „utiahnuc sa pred ruchom života a prenechajúc starosti Hospodinovi, Меtod posadil dvoch kňazov, veľkých rýchlopiscov a preložil úplne všetky knihy Svätého písma z gréckeho jazyka do slovienskeho za šesť mesiacov…“ Zároveň to boli roky sústavného zápasu o zachovanie poslania ich života, kde víťazstvá striedali porážky. Počas výpravy kráľa Ľudovíta Nemca na Moravu roku 870 sa Metod dostal do zajatia a na podnet bavorských biskupov bol uväznený v kláštore. Trvalo tri roky, kým sa pápežovi podarilo dosiahnuť jeho oslobodenie. Roku 885 sv. Metod skonal a bol pochovaný v katedrálnom chráme hlavného mesta Veľkej Moravy, ktoré sa zničilo počas výbojov Staromaďarov koncom 9. storočia trvajúcich do polovice 10. storočia. Metodove ostatky sa doteraz nenašli. Po Metodovej smrti germánske duchovenstvo s podporou nového pápeža Štefana V. získalo na Morave zvrchovanú cirkevnú moc. Slovienske bohoslužby boli zakázané. Žiaci bratov apoštolom rovných boli vystavení prenasledovaniu a boli nútení utiecť na juh, do Bulharského cárstva, kde získali podporu v osobe kniežaťa Borisa. Tak na území Bulharska, Macedónska, Srbska a neskôr Rusi dielo solúnskych bratov naďalej žilo. Kliment Ochridský vypracoval novú abecedu, ktorú pomenoval na počesť svojho učiteľa cyrilikou. Napriek tomu, že na území Veľkej Moravy plody Cyrilovej a Metodovej práce nepretrvali ani tridsať rokov, práve moravská misia dala po prvý raz Slovanom ako písomníctvo, tak aj možnosť modliť sa a konať bohoslužby v rodnej reči.

Tradície uctievania Cyrila a Metoda na území Rusi a osobitosti ich ikonografie
Samostatnú časť výstavy tvoria vyobrazenia svätcov Cyrila a Metoda. Таkýchto pamiatok sa zachovalo len veľmi málo, preto sústredené na jedno miesto po prvý raz nám dávajú možnosť sledovať historický vývoj ikonografie prvosvätcov. Kanonizácia bratov prebehla na miestach ich misionárskeho pôsobenia – na Morave a v Panónii, kde boli napísané im venované životopisy a bohoslužby. Žiaľ, dramatické udalosti, ktoré nasledovali po Konštantínovej smrti − zákaz slovienskych bohoslužieb a prenasledovanie žiakov, zostavovateľov azbuky − sotva dávali možnosť venovať sa maľovaniu ich ikon. Najstaršie vyobrazenia nachádzame na maľbe v rímskej Bazilike sv. Klimenta na mieste, kde je pochovaný sv. Cyril a kde okrem dvoch venovaných bratom kompozícií sa zachoval ešte aj náhrobný svätcov portrét (z 9. storočia). Jeho slávnostné vyobrazenie je medzi svätcami Svetovej cirkvi oltárnej časti Chrámu sv. Sofie v Ochride (z polovice 9. storočia). Postavy oboch solúnskych bratov zdobia steny macedónskeho Kostola sv. Juraja v Kurbinove (r. 1191). Nová epocha uctievania svätcov Cyrila a Metoda je spätá so vznikom Druhého bulharského cárstva na konci 12. storočia, kde tvorcov slovanskej knihy začali považovať za národných svätcov. Ani tam sa však ich dávne vyobrazenia nezachovali: postavu sv. Konštantína Filozofa nachádzame len na maľbách bulharských kostolov zo 14. až 16. storočia. Аnalogická situácia vzniká na území Rusi, kde sa cyrilo-metodská tradícia začala formovať hneď po prijatí kresťanstva, pričom uctievanie svätcov apoštolom rovných bolo zvlášť veľké pred vpádom Mongolov. Dokazuje to jednak Povesť vremennych let (zo začiatku 12. storočia), kde sa píše o apoštolských hrdinských činoch šíriteľov osvety, jednak zapísanie pamiatky na nich do najstarších kalendárov. Deň skonu svätého Konštantína Filozofa (14. februára) a аrcibiskupa Metoda (6. аpríla) je zaznačený vo väčšine staroruských kalendárov 11. až 13. storočia. Popritom sa ich najstaršie vyobrazenia zachovali len medzi miniatúrami Radziwillovského letopisu zo začiatku 15. storočia, venovaných počiatočným dejinám štátu. Dve kompozície cyklu zachytávajú proces, ako vzdelávatelia zostavovali abecedu a prekladali do slovienčiny Evanjeliá a Apoštolár. V nasledujúcich storočiach uctievanie Cyrila a Metoda výrazne slabne, bohoslužobné spomienky na nich sa objavujú len v menológiách a kalendároch, čo ilustrujú neveľké vyobrazenia sv. Cyrila v cirkevných kalendároch alebo minejách (zobrazenie Metoda v nich absentuje až do novoveku). Ba čo viac, po úprave bohoslužobných kníh (tzv. knižná sprava) v 17. storočí boli pamätné dni oboch solúnskych bratov z nich úplne vyčiarknuté. Nová stránka ich slávnostného uctievania pripadá na 19. storočie, keď v dôsledku oslobodzujúceho hnutia slovanských národov utláčaných Osmanskou ríšou sa v Bulharsku a Rusku prebúdza záujem o osvetový a misionársky počin učiteľov apoštolom rovných. Svätá dvojica sa stala symbolom slovanského bratstva. Bezprostredným iniciátorom vyhlásenia nového sviatku sa stal Slovanský dobročinný spolok zriadený roku 1858, ktorý zorganizoval štúdium a uverejnenie životopisov svätcov Cyrila a Metoda. Podľa výnosu Najsvätejšej synody roku 1863 bola do „dodatočnej Mineje, na 11. deň mája“ zaradená bohoslužba venovaná ich pamiatke. Jej text bol vydaný v obrovskom náklade a rozoslaný do všetkých chrámov. Na tisícročné jubileum sa konal celý rad slávností na počesť šíriteľov vzdelanosti: najprv celého Ruska (roku 1862), potom príchodu Cyrila a Metoda na Veľkú Moravu (roku 1863), smrti svätého Cyrila (roku 1869). Najväčšie slávnosti sa konali na deň 1000. výročia úmrtia arcibiskupa Metoda (6. apríla 1885), čo definitívne ustálilo každoročnú spomienku na bratov, pripadajúcu na 11. (24.) mája. Liturgické zmeny iniciovali aj zrod im zodpovedajúceho vyobrazovania svätcov na ikonách vo dvojici, ktoré boli potrebné na konanie bohoslužieb. Jeden z takýchto prvých portrétov svätcov s mitrou na hlave a s knihami v rukách namaľovaných v akademickom štýle od autora I. K. Dornera z polovice 19. storočia sa nachádza v Isaakijevskom chráme (Chrám sv. Izáka) v Petrohrade. Ďalšie vyobrazenie svätých bratov, tentoraz v jednoduchom apoštolskom rúchu, sa objavilo na fríze pamätníka Tisícročie Ruska, ktorý bol odhalený v Novgorode roku 1862. V tom istom čase vyšlo v tlačiarni G. I. Širiajeva dielo Životopis Cyrila a Metoda ozdobené kameňotlačou s vyobrazením slovanských vzdelávateľov, veľkomoravských biskupov. Jej ikonografia vychádzala z bulharských pamiatok tých čias. Vydanie Kazateľské slávne skutky apoštolov slovanských Cyrila a Metoda vyšlo o štyri roky neskôr a bolo ilustrované výjavmi zo života svätcov, ktoré gravíroval L. A. Seriakov podľa obrázkov F. A. Bronnikova. Dielo sa otváralo prepychovou vinetou krížového tvaru, do ktorej na pozadí fiktívnej krajiny boli frontálne umiestené postavy svätcov – stoja na vysokom skalnatom výčnelku, v rukách držia monumentálny kríž. Autor sa v kompozícii inšpiroval súsoším solúnskych bratov od E. Maxa (z roku 1847) v Kostole Matky Božej pred Týnom v Prahe. Podoba pamätníka bola v Rusku dobre známa vďaka litografiám tých čias. Na jej podklade vzniklo niekoľko vzorov; jedným z nich sa stal obrázok, ktorý vyhotovil na objednávku Petrohradskej slovanskej spoločnosti М. О. Мikešin, autor pamätníka Tisícročie Ruska. Dvojportrét učiteľov Slovanov dostáva nové vyznenie: mení sa poradie v postavení bratov, zdôrazňuje sa úloha Cyrila, tvorcu slovanskej abecedy, ktorý sa teraz zobrazuje (v súlade s jeho životopisom) ako mních s rozvinutým zvitkom abecedy. K tejto ikonografii patrí celý rad ikon, ktoré vznikli okolo roku 1885 a sú na výstave prezentované. Druhým vzorom pre maliarov ikon bol obrázok F. G. Solnceva; jeho existenciu dokazuje nápis na rube ikony, ktorej autorom je petrohradský maliar V. V. Vasiliev. Vznikla v marci 1885 pre Chrám Nanebovzatia Matky Božej v obci Vaulovo (Romanovo-Borisoglebského okresu v Jaroslavskom kraji). Príznačnou črtou tohto variantu je absencia kríža a otvorené Evanjelium v Metodových rukách. Аutorský obrázok samotného majstra sa zatiaľ nenašiel, no existuje jeho gravírovaná replika určená na výzdobu bohoslužobnej knihy, chválospevu a života svätých Cyrila a Metoda, ktorú vydala synodálna tlačiareň roku 1886. Rytina presne kopíruje ikonu vystavenú v tejto expozícii. Celá skupina pamiatok vychádza z ešte jedného vzoru. Svätý Metod tu stojí zľava а askéta Cyril sprava, obaja držia v rukách rozvinuté zvitky s textmi. Bohatstvo ikonografických variantov dokazujú aj neskoré originály ikonomaľby, ktoré nabádajú majstrov, aby čerpali z tých najrozličnejších redakcií písomných prameňov.

Ruská knižná tradícia 11. až 19. storočia
Na východokresťanských miniatúrach a ikonách sa často stretávame s postavou pracujúceho na knihe pisára v tvorivom prostredí skriptória. Vnuklo nám to myšlienku reprodukovať na výstave stredoveký priestor knihovníckej dielne vybavenej podľa vzoru týchto vyobrazení. Predmety starodávneho nábytku, zariadenia a písacích potrieb z 8. až 19. storočia sa stali nielen exponátmi, ale aj organickou súčasťou tejto umeleckej výstavy. Nástroje a potreby na vyhotovenie a úpravu rukopisov v celej svojej rozmanitosti prezrádzajú vývin umeleckého vkusu, ale aj evolúciu technických postupov v rukopisnej praxi – od počiatku písomnosti až do staroverskej novovekej rukopisnej knihy. Medzi najstaršie exponáty patria písadlá z 11. až 14. storočia, ktoré sa našli počas archeologických vykopávok v mnohých ruských stredovekých sídlach. Podobný nástroj nazývaný stylos (po grécky στῦλος, po latinsky stilus) jestvoval ešte za antických čias v Grécku, Ríme, potom ho prevzala Byzancia. Táto neveľká kovová palička sa používala na písanie na špeciálnych doštičkách so zaliatou voskom priehlbinkou, ktoré sa používali aj pri výuke písania. Ostrím sa po navoskovanom povrchu kreslili písmená a lopatkou na opačnom konci sa vyhladzovala vrstva vosku a napísané sa zotieralo. Písadlá sa bohato využívali na písanie na brezovej kôre, ale aj na kameň a sadru; bola to akási ceruzka, ktorú bolo treba z času na čas zaostriť. V neskorších storočiach sa stalo bežným písanie pomocou pier (bŕk) a atramentu. V tejto súvislosti (najmä v 17. a na začiatku 18. storočia) sa hojne začali využívať „závesné“ kalamáre, ktoré boli pohodlné na nosenie so sebou alebo na cestovanie, pretože mali tesne zaskrutkovateľný vrchnáčik a špeciálne „ušká“ na retiazku, ktorou sa pripevňovali na opasok. Bočné strany kalamárov sa vyzdobovali liatymi reliéfnymi vyobrazeniami a ornamentmi, gravírovanými obrázkami. Jednou z najznámejších bola kompozícia zápasu leva s jednorožcom. Zdôraznime, že tento motív sa stal emblémom prvej tlačiarne v Moskve a zdobil väzbu ňou vydaných kníh. Na výzdobe kalamárov nájdeme aj antické motívy, napríklad maskarón v podobe hlavy Minervy, bohyne múdrosti, patrónky vied a umení. Na stenách týchto maličkých nádob sa niekedy dokonca „odohrávali“ žánrové scénky, ktorých hrdinom je posol na koni nesúci dlho očakávaný list. Spolu so závesným kalamárom sa nosil peračník, zvláštne kovové puzdro v podobe trubičky na úschovu a prenášanie husieho pera. Písaciu súpravu dopĺňalo pieskové osušovadlo – malá miska s vrchnáčikom s početnými drobnými otvormi slúžila na posypanie jemným pieskom napísaného atramentom textu, aby sa rýchlejšie vysušil. Na rozdiel od kompaktných prenosných nádob sa stolné „atramentové náčinie“ najčastejšie vyrábalo prácnou technikou emailu „podľa filigránskeho ornamentu“. Atramentová súprava má tvar malej pravouhlej truhličky, vo vrchnáku sú otvory na kalamáre, pieskové osušovadlá a držiaky na perá. Husie perá boli trvalými atribútmi pisárov až do polovice 19. storočia, keď ich nahradili kovové; miesto kalamárov liatych z medi zaujali kalamáre z priezračného farebného skla. Na písacom stole bývalo v tom čase plno rozmanitých pomôcok: tvarované ozdobné klobúčiky na zhášanie plameňa sviec, nožnice na odstrihnutie obhorka; mimoriadne zaujímavá je sklená stolná mucholapka. Meniace sa vplyvom času písacie potreby vždy verne slúžili a pomáhali majstrom, nenápadne sprevádzali vznik všetkých veľkých diel ruskej knihotvorby. Оsobitné miesto na výstave zaujímajú samotné knihy, ktoré patria do rôznych období a ktoré majú rozličný obsah. Všetky sa však týkajú cyrilo-metodskej tradície slovanskej písomnosti, pripomínajú nám osvetovú činnosť solúnskych bratov a povahu textov vnuknutých Bohom a napísaných „apoštolmi Slovanov“ – ich prvoučiteľmi Cyrilom a Metodom. Vďaka nim vznikla jedna z najbohatších a najoriginálnejších knižných tradícií. V expozícii sa nachádza aj jedno z najstarších ruských tlačových vydaní. Ide o Evanjelium z roku 1556, ktoré vydala anonymná moskovská tlačiareň založená v polovici 50. rokov 16. storočia. Zavedenie hromadnej kníhtlače nielenže neukončilo rukopisnú tradíciu, ba práve naopak, podnietilo zrod celého smeru v tvorbe novovekých textov, minuciózne prepisovaných z dávnovekých vzorov. Celá staroverská tvorba kníh vychádza a takmer úplne pozostáva z rukopisov, ktoré sa neraz bezmála vyrovnajú dávnym dielam knižného umenia. S týmito unikátnymi ukážkami práce bezmenných majstrov, ktoré vznikali súčasne s nepretržite zapnutým kníhtlačiarskym strojom, sa stretávame až do polovice 19. storočia. Bezprostredným pokračovaním práce svätých prvoučiteľov je vznik mnohých kníh so vzdelávacím obsahom. Opakovane mnoho ráz bola vydaná slávna Azbuka Ivana Fiodorova z roku 1581, ktorá sa stala prototypom pre celý rad neskorších vydaní, medzi nimi vydania moskovského kníhtlačiara Vasilija Fiodorova, syna Burcova v 1. tretine 17. storočia, ako aj vydania v jedinovereckej kníhtlačiarni, čo vydala jej posledný reprint koncom 19. storočia. Učebnice gramatiky, rôzne slovníky a odpisy stredovekých byzantských a európskych encyklopédií boli v sústavnom kolobehu a stali sa základom vzdelanosti mnohých generácií. Výstavu, ktorú zorganizovalo Múzeum ruskej ikony, tvoria rozmanité exponáty – ikony, knihy, úžitkové predmety, písacie potreby, medaily a pamätné odznaky, čo vznikli v priebehu 8. až 20. storočia v rukách byzantských a ruských majstrov. Sme hlboko presvedčení, že sa stanú nielen objektom umeleckého potešenia, ale aj historického a duchovného zážitku a hlbšieho vzdelania. A to bude to najlepšie, čím môžeme prispieť k pamiatke veľkých slovanských šíriteľov vzdelanosti, k pamiatke svätcov Cyrila a Metoda.