Národopisná expozícia
Stále národopisné expozície pozostávajú z troch samostatných tematických celkov s názvami:
Expozície boli návštevníckej verejnosti sprístupnené v r. 1974 - 1975.
Komisár expozície: PhDr. Štefan Mruškovič, CSc.
Hlavný scenárista: prom. hist. Igor Krištek, CSc.
Scenáristi: Marta Turzová, Mojmír Benža.
Projektové a výtvarné riešenie: Ing. arch. J. Václavíček, akad. arch. J. Fejk, akad. mal. K. Pánek.
Realizácia: Výstavníctví, n.p. Praha.
Človek a pôda
Základnou myšlienkou expozície sú zamestnania v minulosti. Poľnohospodárstvo bolo po stáročia hlavným zamestnaním a základným zdrojom obživy dedinského obyvateľstva na území Slovenska. V tejto časti je predstavené náradia a nástroje, ktoré sa používali pri obrábaní pôdy (pluh, motyka, rýľ, brána, kôš na hnoj) a po stáročia sa takmer nemenili.
Ďalej expozícia pokračuje žatvou, ako vyvrcholením hospodárskeho roka roľníka a približuje nástroje, ktoré sa používali pri žatve srpy, kosy, vybavené rozmanitými hrabkami, hrable, ako aj nákovky, osly, uložené v drevených a rohovinových oselníkoch. Oslavou ukončenia žatevných prác a zberu úrody boli dožinky, spojené s odovzdaním dožinkového venca gazdovi, ktorý symbolizoval poďakovanie za úrodu a slávnostným pohostením. Tak ako v tejto, aj v ostatných častiach expozície, sú muzeálne predmety doplnené veľkoplošnými fotografiami - prácami významných fotografov, predovšetkým Karola Plicku a Pavla Socháňa a ukážkami ľudovej slovesnosti, v ktorých naši predkovia často priliehavou metaforou vyjadrili svoje životné skúsenosti a svoj pohľad na život.
Druhým najrozšírenejším zdrojom obživy obyvateľov Slovenska bol chov úžitkových zvierat so zameraním na maštaľný chov a pastierstvo. Salašnícke hospodárenie, ktoré formovala valaská kolonizácia, spočívalo v pasení oviec na horských pasienkoch. Toto hospodárenie podmienilo vývoj napr. salašníckeho riadu (črpáky, črpačky, varechy na žinčicu, formy na oštiepky ap.), kožených odevných doplnkov (opasky, krpce, pastierske kapsy ap.) a kovových predmetov (valašky ako symbol pastierov, zvonce, pracky na opasok, cínom vylievané poriská pastierskych bičov ap.). Svojráznou súčasťou pastierskej kultúry boli niektoré hudobné nástroje, najmä fujara (zapísaná v roku 2005 do svetového zoznamu nehmotného kultúrneho dedičstva UNESCO), viaceré druhy pastierskych píšťal, drumbľa. V tejto časti expozície má návštevník možnosť vidieť - okrem už spomenutých prejavov pastierskej kultúry - aj rôzne nástroje a náradie, spojené najmä s chovom hovädzieho dobytka a hydiny.
Starostlivé uskladnenie dopestovaných plodín, ako aj ich konzervácii a ochrana je prezentovaná následnej časti expozície. Pred poškodením hlodavcami alebo vtákmi chránili úrodu rozmanité pasce a klepce.
Záver expozície je venovaný domácej výrobe. Počas relatívneho pokoja, bez práce na poli, sa muži venovali prácam s drevom, ktoré súviseli s výrobou a opravou nástrojov a náradí, predmetov do interiéru. Najviac používali drevo, slamu, prútie, kožu, kovové časti vyrobil remeselník - kováč, ktorý nechýbal na žiadnej dedine. Ženy sa v rámci domácej výroby venovali spracovaniu textilných vlákien, výrobe textílií a odevných súčastí, na čo sa používali rastlinné a živočíšne vlákna. Pri týchto činnostiach používali viaceré špecializované nástroje - trlice, česáky, praslice, vretená, kolovraty, zvíjačky, snovadlá, krosná.
Človek a materiál
Drevo patrí medzi najstaršie materiály, z ktorých si človek zhotovoval úžitkové i umelecké predmety. Vo vitrínach sú postupne prezentované všetky spôsoby opracovania dreva - tak používanie v podobe rôznych samorastov aj bez predchádzajúceho opracovania (palice, háky, kláty, ohnuté konáre, rázsochy, stolce; dlabanie (taniere, korytá, vahančeky, soľničky, geletky, ale i člny); štiepanie, strúhanie, prípadne tesanie (piesty, lopáre, lyžičníky, sudy, súdky, dbanky alebo vinohradnícke kade); vyrezávanie (medovníkových a modrotlačových foriem, foriem na maslo, syr a oštiepky); točenie na tokárni (praslice, kolovraty, rúčky k bičom a mnohé ďalšie výrobky). Časť expozície venovanú drevu dopĺňajú rozmerné predmety z dreva, a ko napríklad stupy na olej, čln z jedného kusa dreva, alebo úľ.
Ďalšou surovinou na výrobu rôznych úžitkových predmetov bolo zdrevnatené, no zároveň ohybné časti kríkov a rozličné rastliny. Z prútia, lístia, slamy, trstiny, korienkov, kukuričného šúpolia sa plietli rôzne koše, košíky, opálky, tašky, kufre a ďalšie úžitkové i dekoratívne predmety. Základ pletiarskych techník v košikárstve spočíval na princípe osnovy a útku, čo veľmi pripomína tradičné spôsoby spracovávania ľanu a konope. V odeve sa využívali predovšetkým vlákna domácej produkcie, a to rastlinné - ľan a konope a živočíšne - vlna. Od konca 19. storočia k nim pribudli bavlnené vlákna. V expozícii sú zastúpené najčastejšie spracovávania vlákien: tkanie na krosnách, tkanie na forme (zápästky a rukavice), tkanie kartičkami a na doštičke (rôzne pásy a tkanice), techniky pletenia, paličkovania, vrátane zložitých aplikácii na textil.
Hrnčiarske výrobky z hliny sa vyznačujú charakteristickým červenohnedým lomom a hrubozrnnou štruktúrou. Slúžili v domácnosti na úschovu potravín, na prípravu, podávanie, prípadne prenášanie jedla na väčšie vzdialenosti. Z množstva hrnčiarskych lokalít na území Slovenska sprístupňuje expozícia najvýraznejšie: Pukanec, Beluj, Novú Baňu, Brehy, Važec, Hybe, Trstenú, Slovenské Pravno, Prievidzu, Krupinu, Divín, Šivetice, Halič, Sušany, Hrnčiarske Zalužany, Pozdišovce, Bardejov a viaceré ďalšie. Okrem hrnčiarskej výroby sa na území Slovenska od 16. storočia datuje prítomnosť nového druhu keramiky, označovanej názvom fajansa, majolika, džbánkarstvo. Pre túto keramiku bola charakteristická cíničito - olovnatá glazúra bielej, zriedka modrej a žltej farby. V expozícii sú predstavené popri originálnych habánskych výrobkoch nasledovné džbankárske lokality: Sobotište, Dechtice, Veľké Leváre, Košolná, Stupava, Smolenice, Boleráz, Dobrá Voda, Trenčín, Malacky a Modra.
Kovy - táto časť expozície predstavuje využitie výroba zo železa, výnimočne aj zo striebra a medených zliatin v tradičnej kultúre. Okrem predmetov bežnej potreby, ktoré boli špecializáciou kováčov, si ľudia zhotovovali aj tradičné kovové šperky - pracky, spony, prstene a podobné výrobky. Plechové a liate zvonce pre hovädzí dobytok a ovce vyrábali odborníci - zvonkári.
V ľudovom prostredí boli sklárske výrobky pre svoju cenu a krehkosť využívané len príležitostne a skôr výnimočne. V expozícii sú však prezentované rôzne druhy dutého skla - fľaše, krčahy, poháre, pijačky, ako aj hladidlá alebo nádobky na svätenú vodu. K zaujímavým výrobkom patria reprezentatívne cechové fľaše, zdobené často technikou leptania.
V dedinskom prostredí sa spracovávali najmä mäkšie druhy kameňa, napríklad pieskovec. Hoci sa v ľudom prostredí využíval v mnohých oblastiach (ľudové staviteľstvo - brány, schody, žľaby, studne; úžitkové predmety potrebné v hospodárstve - žarnovy, mlynské kamene; kamenné plastiky - prícestné kríže, kalvárie, sochy svätých), v závere expozície sú prezentované náhrobníky. Vybrané boli pre svojou monumentálnosť, jednoduchosť tvarov a esteticky pôsobiacou reliéfnou výzdobou.
Človek a odev
Odev je jedným z najosobitejších fenoménov tradičnej kultúry na území Slovenska. Okrem ochrany ľudského tela pred vonkajšími vplyvmi plnil i významnú znakovú funkciu. Podľa odevu sa dalo určiť bydlisko nositeľa, jeho vek, stav, ale i profesia, náboženstvo, sociálne postavenie vo vidieckej pospolitosti a tiež príležitosť, na ktorú sa obliekal. Expozícia predstavuje základné typy odevu. Na začiatku je prezentovaný základný odev vidieckeho obyvateľstva, na ktorom je viditeľný vplyv prostredia, v ktorom sa nosil. Na figurínach možno vidieť odev tak z horských oblastí, ako aj južných. Už spomínané vplyvy prírodného prostredia sú zdokumentované aj v pracovnom odeve, na ktorý vplýval aj druh práce pri ktorej sa nosil, napríklad drevorubači nosili zápästky, ktoré spevňovali ruku v oblasti zápästia a zároveň slúžili aj na upevnenie širokých koncov rukávov mužskej košele. Súčasťou pracovného odevu remeselníkov sa stala zástera, na ktorú sa okrem hrubšieho plátna používala v niektorých prípadoch aj koža. Sviatočný odev predstavuje najväčšiu časť muzeálnych zbierok a vďaka svojej pestrosti aj najviac priťahuje pozornosť návštevníkov. Práve pri zhotovovaní jeho jednotlivých súčastí kládli nositelia veľký dôraz na výzdobu, farebnosť a výber materiálu. Často ho ovplyvňovala súdobá móda. Na sviatočnom odeve sa sústredila výzdoba najrôznejšími textilnými technikami. Aplikovanie jednotlivých techník záviselo od použitého materiálu. Hrubšie, domácky vyrobené textílie vytvárali priestor na uplatnenie výzdobných techník, pri ktorých bolo potrebné odrátať jednotlivé nitky podkladovej tkaniny. Keďže s tradičným odevom neoddeliteľne súvisela aj úprava hlavy, tradičné účesy tak slobodných ako aj vydatých žien sú súčasťou expozície venovanej odevu. Expozícia pokračuje rozdielmi v odeve, ktoré spôsobovali vplyvy ako napr. vekový rozdiel jednotlivých obyvateľov regiónu, ich spoločenský status... Záver expozície patrí odevu, ktorý predstavuje určité obdobie v živote človeka, či už je to svadobný odev, tak zo západného, stredného ako aj východného Slovenska, alebo odev ovdovených žien.
- Človek a pôda
- Človek a materiál
- Človek a odev
Expozície boli návštevníckej verejnosti sprístupnené v r. 1974 - 1975.
Komisár expozície: PhDr. Štefan Mruškovič, CSc.
Hlavný scenárista: prom. hist. Igor Krištek, CSc.
Scenáristi: Marta Turzová, Mojmír Benža.
Projektové a výtvarné riešenie: Ing. arch. J. Václavíček, akad. arch. J. Fejk, akad. mal. K. Pánek.
Realizácia: Výstavníctví, n.p. Praha.
Človek a pôda
Základnou myšlienkou expozície sú zamestnania v minulosti. Poľnohospodárstvo bolo po stáročia hlavným zamestnaním a základným zdrojom obživy dedinského obyvateľstva na území Slovenska. V tejto časti je predstavené náradia a nástroje, ktoré sa používali pri obrábaní pôdy (pluh, motyka, rýľ, brána, kôš na hnoj) a po stáročia sa takmer nemenili.
Ďalej expozícia pokračuje žatvou, ako vyvrcholením hospodárskeho roka roľníka a približuje nástroje, ktoré sa používali pri žatve srpy, kosy, vybavené rozmanitými hrabkami, hrable, ako aj nákovky, osly, uložené v drevených a rohovinových oselníkoch. Oslavou ukončenia žatevných prác a zberu úrody boli dožinky, spojené s odovzdaním dožinkového venca gazdovi, ktorý symbolizoval poďakovanie za úrodu a slávnostným pohostením. Tak ako v tejto, aj v ostatných častiach expozície, sú muzeálne predmety doplnené veľkoplošnými fotografiami - prácami významných fotografov, predovšetkým Karola Plicku a Pavla Socháňa a ukážkami ľudovej slovesnosti, v ktorých naši predkovia často priliehavou metaforou vyjadrili svoje životné skúsenosti a svoj pohľad na život.
Druhým najrozšírenejším zdrojom obživy obyvateľov Slovenska bol chov úžitkových zvierat so zameraním na maštaľný chov a pastierstvo. Salašnícke hospodárenie, ktoré formovala valaská kolonizácia, spočívalo v pasení oviec na horských pasienkoch. Toto hospodárenie podmienilo vývoj napr. salašníckeho riadu (črpáky, črpačky, varechy na žinčicu, formy na oštiepky ap.), kožených odevných doplnkov (opasky, krpce, pastierske kapsy ap.) a kovových predmetov (valašky ako symbol pastierov, zvonce, pracky na opasok, cínom vylievané poriská pastierskych bičov ap.). Svojráznou súčasťou pastierskej kultúry boli niektoré hudobné nástroje, najmä fujara (zapísaná v roku 2005 do svetového zoznamu nehmotného kultúrneho dedičstva UNESCO), viaceré druhy pastierskych píšťal, drumbľa. V tejto časti expozície má návštevník možnosť vidieť - okrem už spomenutých prejavov pastierskej kultúry - aj rôzne nástroje a náradie, spojené najmä s chovom hovädzieho dobytka a hydiny.
Starostlivé uskladnenie dopestovaných plodín, ako aj ich konzervácii a ochrana je prezentovaná následnej časti expozície. Pred poškodením hlodavcami alebo vtákmi chránili úrodu rozmanité pasce a klepce.
Záver expozície je venovaný domácej výrobe. Počas relatívneho pokoja, bez práce na poli, sa muži venovali prácam s drevom, ktoré súviseli s výrobou a opravou nástrojov a náradí, predmetov do interiéru. Najviac používali drevo, slamu, prútie, kožu, kovové časti vyrobil remeselník - kováč, ktorý nechýbal na žiadnej dedine. Ženy sa v rámci domácej výroby venovali spracovaniu textilných vlákien, výrobe textílií a odevných súčastí, na čo sa používali rastlinné a živočíšne vlákna. Pri týchto činnostiach používali viaceré špecializované nástroje - trlice, česáky, praslice, vretená, kolovraty, zvíjačky, snovadlá, krosná.
Človek a materiál
Drevo patrí medzi najstaršie materiály, z ktorých si človek zhotovoval úžitkové i umelecké predmety. Vo vitrínach sú postupne prezentované všetky spôsoby opracovania dreva - tak používanie v podobe rôznych samorastov aj bez predchádzajúceho opracovania (palice, háky, kláty, ohnuté konáre, rázsochy, stolce; dlabanie (taniere, korytá, vahančeky, soľničky, geletky, ale i člny); štiepanie, strúhanie, prípadne tesanie (piesty, lopáre, lyžičníky, sudy, súdky, dbanky alebo vinohradnícke kade); vyrezávanie (medovníkových a modrotlačových foriem, foriem na maslo, syr a oštiepky); točenie na tokárni (praslice, kolovraty, rúčky k bičom a mnohé ďalšie výrobky). Časť expozície venovanú drevu dopĺňajú rozmerné predmety z dreva, a ko napríklad stupy na olej, čln z jedného kusa dreva, alebo úľ.
Ďalšou surovinou na výrobu rôznych úžitkových predmetov bolo zdrevnatené, no zároveň ohybné časti kríkov a rozličné rastliny. Z prútia, lístia, slamy, trstiny, korienkov, kukuričného šúpolia sa plietli rôzne koše, košíky, opálky, tašky, kufre a ďalšie úžitkové i dekoratívne predmety. Základ pletiarskych techník v košikárstve spočíval na princípe osnovy a útku, čo veľmi pripomína tradičné spôsoby spracovávania ľanu a konope. V odeve sa využívali predovšetkým vlákna domácej produkcie, a to rastlinné - ľan a konope a živočíšne - vlna. Od konca 19. storočia k nim pribudli bavlnené vlákna. V expozícii sú zastúpené najčastejšie spracovávania vlákien: tkanie na krosnách, tkanie na forme (zápästky a rukavice), tkanie kartičkami a na doštičke (rôzne pásy a tkanice), techniky pletenia, paličkovania, vrátane zložitých aplikácii na textil.
Hrnčiarske výrobky z hliny sa vyznačujú charakteristickým červenohnedým lomom a hrubozrnnou štruktúrou. Slúžili v domácnosti na úschovu potravín, na prípravu, podávanie, prípadne prenášanie jedla na väčšie vzdialenosti. Z množstva hrnčiarskych lokalít na území Slovenska sprístupňuje expozícia najvýraznejšie: Pukanec, Beluj, Novú Baňu, Brehy, Važec, Hybe, Trstenú, Slovenské Pravno, Prievidzu, Krupinu, Divín, Šivetice, Halič, Sušany, Hrnčiarske Zalužany, Pozdišovce, Bardejov a viaceré ďalšie. Okrem hrnčiarskej výroby sa na území Slovenska od 16. storočia datuje prítomnosť nového druhu keramiky, označovanej názvom fajansa, majolika, džbánkarstvo. Pre túto keramiku bola charakteristická cíničito - olovnatá glazúra bielej, zriedka modrej a žltej farby. V expozícii sú predstavené popri originálnych habánskych výrobkoch nasledovné džbankárske lokality: Sobotište, Dechtice, Veľké Leváre, Košolná, Stupava, Smolenice, Boleráz, Dobrá Voda, Trenčín, Malacky a Modra.
Kovy - táto časť expozície predstavuje využitie výroba zo železa, výnimočne aj zo striebra a medených zliatin v tradičnej kultúre. Okrem predmetov bežnej potreby, ktoré boli špecializáciou kováčov, si ľudia zhotovovali aj tradičné kovové šperky - pracky, spony, prstene a podobné výrobky. Plechové a liate zvonce pre hovädzí dobytok a ovce vyrábali odborníci - zvonkári.
V ľudovom prostredí boli sklárske výrobky pre svoju cenu a krehkosť využívané len príležitostne a skôr výnimočne. V expozícii sú však prezentované rôzne druhy dutého skla - fľaše, krčahy, poháre, pijačky, ako aj hladidlá alebo nádobky na svätenú vodu. K zaujímavým výrobkom patria reprezentatívne cechové fľaše, zdobené často technikou leptania.
V dedinskom prostredí sa spracovávali najmä mäkšie druhy kameňa, napríklad pieskovec. Hoci sa v ľudom prostredí využíval v mnohých oblastiach (ľudové staviteľstvo - brány, schody, žľaby, studne; úžitkové predmety potrebné v hospodárstve - žarnovy, mlynské kamene; kamenné plastiky - prícestné kríže, kalvárie, sochy svätých), v závere expozície sú prezentované náhrobníky. Vybrané boli pre svojou monumentálnosť, jednoduchosť tvarov a esteticky pôsobiacou reliéfnou výzdobou.
Človek a odev
Odev je jedným z najosobitejších fenoménov tradičnej kultúry na území Slovenska. Okrem ochrany ľudského tela pred vonkajšími vplyvmi plnil i významnú znakovú funkciu. Podľa odevu sa dalo určiť bydlisko nositeľa, jeho vek, stav, ale i profesia, náboženstvo, sociálne postavenie vo vidieckej pospolitosti a tiež príležitosť, na ktorú sa obliekal. Expozícia predstavuje základné typy odevu. Na začiatku je prezentovaný základný odev vidieckeho obyvateľstva, na ktorom je viditeľný vplyv prostredia, v ktorom sa nosil. Na figurínach možno vidieť odev tak z horských oblastí, ako aj južných. Už spomínané vplyvy prírodného prostredia sú zdokumentované aj v pracovnom odeve, na ktorý vplýval aj druh práce pri ktorej sa nosil, napríklad drevorubači nosili zápästky, ktoré spevňovali ruku v oblasti zápästia a zároveň slúžili aj na upevnenie širokých koncov rukávov mužskej košele. Súčasťou pracovného odevu remeselníkov sa stala zástera, na ktorú sa okrem hrubšieho plátna používala v niektorých prípadoch aj koža. Sviatočný odev predstavuje najväčšiu časť muzeálnych zbierok a vďaka svojej pestrosti aj najviac priťahuje pozornosť návštevníkov. Práve pri zhotovovaní jeho jednotlivých súčastí kládli nositelia veľký dôraz na výzdobu, farebnosť a výber materiálu. Často ho ovplyvňovala súdobá móda. Na sviatočnom odeve sa sústredila výzdoba najrôznejšími textilnými technikami. Aplikovanie jednotlivých techník záviselo od použitého materiálu. Hrubšie, domácky vyrobené textílie vytvárali priestor na uplatnenie výzdobných techník, pri ktorých bolo potrebné odrátať jednotlivé nitky podkladovej tkaniny. Keďže s tradičným odevom neoddeliteľne súvisela aj úprava hlavy, tradičné účesy tak slobodných ako aj vydatých žien sú súčasťou expozície venovanej odevu. Expozícia pokračuje rozdielmi v odeve, ktoré spôsobovali vplyvy ako napr. vekový rozdiel jednotlivých obyvateľov regiónu, ich spoločenský status... Záver expozície patrí odevu, ktorý predstavuje určité obdobie v živote človeka, či už je to svadobný odev, tak zo západného, stredného ako aj východného Slovenska, alebo odev ovdovených žien.
Informácie k ďalšej návšteve múzea
Otváracie hodiny
Vstupné
Informácie pre návštevníkov
Program
Kontakt
