Námestníčka generálneho riaditeľa SNM pre odborné činnosti Gabriela Podušelová: Každá skúsenosť, hoc aj tá negatívna, by mala byť pre jedinca zdrojom poučenia


Všetky expozície a výstavy 18 špecializovaných múzeí Slovenského národného múzea (SNM) boli pre návštevníkov kvôli pandémii koronavírusu COVID-19 od 10. marca tohto roka zatvorené. Aj v našom múzeu sme tak boli vystavení bezprecedentnej dobe, ktorá ešte dlho bude vystavovať skúške okrem nášho zdravia, sociálnych kontaktov aj našu kultúru a kultúrne zvyky. Napriek týmto ťažkým časom však Slovenské národné múzeum, vrátane svojich špecializovaných múzeí, žije. A prežije. Dôkazom toho je aj nasledujúci seriál krátkych rozhovorov s riaditeľmi jednotlivých múzeí. Všetkým sme položili šesť rovnakých otázok. Dnes prinášame odpovede PhDr. Gabriely Podušelovej, námestníčky generálneho riaditeľa SNM pre odborné činnosti.

Slovenské národné múzeum, vrátane všetkých svojich 18 špecializovaných múzeí, bolo takmer dva mesiace zatvorené. Ako ste prežívali toto obdobie Vy ako štatutárna zástupkyňa SNM?
Skutočnosť, že múzeum zatvorilo svoje brány pre verejnosť, neznamenala, že pre nás zamestnancov múzea to bola dovolenka, počas ktorej sme zabudli na múzeum. Krízový štáb SNM pravidelne zasadal, vedenie múzea bolo v dennom kontakte. Plnenie každodenných úloh pokračovalo, veď život sa nezastavil a bolo sa treba pripraviť aj na obdobie „potom". Mnohé úlohy pomáhala riešiť aj moderná komunikačná technika, ktorá v súčasnosti uľahčuje vzájomnú komunikáciu a pomáha nám plniť naše pracovné povinnosti. No toto obdobie bolo pre mnohých, vrátane mňa aj obdobím, kedy sme mali čas a priestor vrátiť sa k projektom, ktoré vyžadujú čas, pokoj a sústredenie. Teda napríklad čas niečo napísať, zlikvidovať svoje „dlhy" v publikačnej činnosti, pripravovať ďalšie aktivity.

Brány múzeí zostali síce nútene dočasne zatvorené, ich srdce však biť neprestalo. Čím žili v tomto čase zamestnanci sídelnej budovy SNM?
Áno, je pravda, že chodby sídelnej budovy boli v ostatných týždňoch tichšie, menej ľudí bolo na pracovisku, no nikdy nebolo múzeum prázdne. Život ide ďalej, denná rutina, napríklad pri spracovaní ekonomickej agendy, musela pokračovať. Niektorí iní zamestnanci, napríklad z Centra múzejnej komunikácie, však mali aj mnoho nových povinností. Keďže sme nemohli privítať návštevníkov doma, v múzeu, zvýšili sme rozsah a intenzitu nových informácií o múzeu na našej web stránke, a tak sme išli za naším návštevníkom k nemu domov. Toto obdobie „korona vírusu" urýchlilo sprístupnenie niektorých projektov napr. objavili sa virtuálne prehliadky našich objektov napr. Spišského hradu, nádvoria Bojnického zámku. Aj naše periodiká – časopis Múzeum a časopis Pamiatky a múzea. Revue pre kultúrne dedičstvo – sa objavili na webovej stránke SNM v elektronickej podobe a mali pozitívny ohlas u verejnosti.

Hovorí sa, že človek si dôležitosť niečoho uvedomí až vtedy, keď o to príde. Čo pre Vás znamenajú návštevníci a priaznivci Slovenského národného múzea?
Obdobie „korona vírusu" a s tým spojené opatrenia ako povedzme obmedzenie medziľudských kontaktov bolo pre mňa obdobím, kedy som si v plnej miere uvedomila, že človek je tvor spoločenský. Na to, aby sme žili spokojne, nám nestačí len jesť, spať, ale pre človeka je potrebná aj zmysluplná práca a mimoriadne dôležitý je aj priamy medziľudský kontakt. Žijeme medzi ľuďmi, žijeme život s inými a pre iných. Robíme prácu, ktorá by nám nemala prinášať len peniaze na obživu, ale aj poskytovať isté duševné naplnenie a radosť. A návštevníci múzea sú ľudia, pre ktorých pracujeme, výsledky našej práce im majú prinášať radosť, potešenie, poučenie aj relax či zábavu. Bez ľudí – návštevníkov a priaznivcov múzea – naša práca stráca zmysel. Skrátka, návštevníci múzea sú pre nás motívom nášho konania. Ak pripravujeme výstavu, novú expozíciu, chystáme do tlače novú publikáciu, článok, vždy myslíme na to, ako to príjme návštevník – človek.

Od stredy 6. mája sa rozhodnutím Ústredného krízového štábu mohli otvoriť aj brány múzeí. Na čo sa návštevníci múzeí a expozícií SNM môžu najviac tešiť?
Verím, že pre návštevníkov bude cesta do múzea motivovaná aj tým, čo nové sme im ponúkali na webe. Budú si chcieť, takpovediac, „naživo" pozrieť zbierkové predmety, ktoré sme im predstavili. Veď zbierkový predmet nás najviac osloví pri priamej percepcii, obrázok ani vysvetľujúci text nám nikdy nepovie to, čo bezprostredný kontakt s predmetom. Obrázok často vytvára mylnú predstavu o veľkosti predmetu, jeho farebnosti ako aj o celkovom vzhľade. Aj toto by malo byť lákadlom pre návštevníka, a zároveň dúfam, že návštevníkom chýbalo múzeum tak, ako nám bolo v múzeu clivo bez návštevníkov.



Francis Fukuyama svojho času napísal, že „čokoľvek, čo ľudstvo pozná a nejako zvládne, zabudne." Myslíte si, že ľudstvo sa z pandémie koronavírusu poučí? Alebo zabudne?

Každá skúsenosť, hoc aj tá negatívna, by mala byť pre jedinca zdrojom poučenia. Veď nie nadarmo sa hovorí, že „čo nás nezabije, to nás posilní!" Obdobie „korona vírusu" spojené s mnohými obeťami chápem nielen ako skúsenosť celého ľudstva, ale aj ako skúsenosť jednotlivca. Z tejto skúsenosti je možné čerpať viacero poučení – poučení pre jednotlivca, aj pre celok. Ako aj pri iných katastrofách, aj teraz vyplávala na povrch ľudskosť, solidarita s inými, často najviac ohrozenými. Budeme myslieť na ľudskosť, solidaritu aj po skončení krízy, budeme viac empaticky voči svojmu okoliu alebo sa vrátime opäť k našej sebeckosti, tvrdému presadzovaniu vlastných záujmov, individualizmu? Ak by sme v budúcnosti aspoň trocha prihliadali na tieto skúsenosti a boli viac empatický, bolo by to aspoň malé poučenie z obdobia „korona vírusu". Je na každom z nás, akou cestou pôjde.

Práca v múzeu nie je len obyčajnou prácou, ale povolaním. Čím si práve Vás získala?
Áno, práca v múzeu je povolaním. Zvoliť si prácu v múzeu na celý život znamená spojiť nadšenie pre vec s istým druhom bláznovstva. Týka sa to najmä profesií ako kurátor, kustód, reštaurátor, konzervátor. Pre tieto profesie je charakteristické, že sú spojené s objavovaním neznámeho, či zabudnutého. Mňa vždy lákali dejiny, história, skladanie čriepok minulosti do jedného obrazu či mnohých obrazov. Toto pri práci v múzeu je – objavovať zabudnuté, ukryté podoby minulosti, poznávať čím ľudstvo, človek prešiel na svojej niekoľko tisícročnej ceste. Na mnohé sme zabudli, teraz mnohé aj vďaka múzeu opäť poznávame. Múzeum je miestom, kde si človek uvedomí, že jeho predkovia žili aj bez elektriny, počítačov, moderných technológií. Žili plnohodnotný život, z nášho pohľadu ťažší (najmä z pohľadu vlastnej fyzickej sily vynaloženej na prežitie), no možno šťastnejší. Naši predkovia svojím konaním, svojou ťažkou prácou postupne vytvárali stupienky k našej, možno technicky dokonalejšej súčasnosti, kde však človek žiaľ často prestáva byť človekom. Dúfam, že vrátiť sa k svojej ľudskej podstate pomôže človeku práve obdobie „korona vírusu".