Riaditeľ SNM – Múzea židovskej kultúry Pavol Mešťan: Každé múzeum vytvára vecnú i duchovnú pamäť kultúry, ktorá nás obklopuje


Všetky expozície a výstavy 18 špecializovaných múzeí Slovenského národného múzea (SNM) boli pre návštevníkov kvôli pandémii koronavírusu COVID-19 už od 10. marca tohto roka zatvorené. Celé SNM tak zažívalo bezprecedentnú dobu, ktorá okrem nášho zdravia a sociálnych kontaktov vystavila nepoznanej skúške aj našu kultúru a kultúrne zvyky. Napriek ťažkým časom Slovenské národné múzeum a jeho špecializované múzeá žijú a prežijú. Dôkazom toho je aj nasledujúci seriál krátkych rozhovorov s riaditeľmi jednotlivých múzeí SNM, ktoré od stredy šiesteho mája do utorka dvanásteho mája postupne znovuotvárajú svoje brány pre návštevníkov (https://bit.ly/2W9EQUg). Všetkým sme položili šesť podobných otázok. Dnes prinášame odpovede prof. PhDr. Pavla Mešťana, DrSc., riaditeľa SNM – Múzea židovskej kultúry.

Múzeum židovskej kultúry bolo viac ako dva mesiace zatvorené. Ako ste toto obdobie prežívali Vy ako jeho riaditeľ?
Samozrejme, že mi to bolo ľúto, keď naša inštitúcia nemohla plniť svoje poslanie, ale vzhľadom na všeobecný útlm akýchkoľvek spoločenských, či kultúrnych aktivít som to bral ako nevyhnutnosť, ktorú je nutné akceptovať. Okrem toho, keďže školy sú ešte aj teraz zatvorené a k nám chodili v tomto období predovšetkým organizované skupiny žiakov, žiačok, študentov a študentiek, aj tak by sme mali slabú návštevnosť. Pre mňa ako riaditeľa sa ani v tomto karanténnom období náplň práce nemenila, lebo okrem prezentačných aktivít naša inštitúcia funguje podľa zabehaných pravidiel a jej pracovníci a pracovníčky – aj keď v skrátenom pracovnom čase – si plnili všetky svoje povinnosti.

Brány Múzea židovskej kultúry ste mali síce nútene dočasne zatvorené, srdce múzea však biť neprestalo. Čím ste Vy a Vaši zamestnanci žili posledné týždne?
Kolegovia a kolegyne v našom múzeu sa stále naplno venovali svojej práci – neprestala pracovať administratíva, ale nezaháľali ani odborní pracovníci a pracovníčky. Keďže sme nedávno otvorili poslednú časť stálej expozície Múzea holokaustu v Seredi, na ktorej sa podieľali takmer všetci odborní zamestnanci a zamestnankyne múzea v Bratislave, a súbežne sme pripravovali reprezentatívny katalóg k tejto expozícii, bol čas napríklad aj na finalizáciu tejto našej publikácie. Bude prezentovať niekoľkoročnú prácu, počnúc výskumom a akvizičnou činnosťou až po konečné výtvarno-priestorové spracovanie danej problematiky s extrémne širokým záberom.

Hovorí sa, že človek si dôležitosť niečoho uvedomí až vtedy, keď o to príde. Čo pre Vás znamenajú návštevníci a priaznivci Vášho múzea?
Musím priznať, že ešte prednedávnom som si nedokázal predstaviť fungovanie nášho múzea bez dennodenného kontaktu s návštevníkmi či ľuďmi, ktorí k nám bežne chodia kvôli svojej práci. Sú to výskumní odborní pracovníci, študenti a študentky, alebo ľudia zaujímajúci sa o nejakú konkrétnu záležitosť, ktorá sa týka židovskej histórie, kultúry či komunity na Slovensku. Ja spolu s kolegami a kolegyňami sa im snažíme vyjsť čo najviac v ústrety. V období, keď sme boli nútene bez kontaktu s návštevníkmi, sme tomu prispôsobili naše služby, aby sme mohli v maximálne možnej miere v rámci možností fungovať bez osobného kontaktu – prostredníctvom internetu, FB, telefonického poradenstva atď. Myslím, že sa nám to celkom darilo.

V utorok 12. mája sa brány Múzea židovskej kultúry pre verejnosť opäť otvorili. Na čo sa Vaši priaznivci môžu najviac tešiť?
Vzhľadom na to, že dnes absolútne netušíme, ako sa bude situácia s pandémiou ďalej vyvíjať, napriek znovuotvoreniu ešte nevieme, v akom režime budú múzeá či galérie fungovať v priebehu tohto roka. V tejto chvíli je preto ťažko určiť a vopred verejnosť pozývať na nejaké aktivity MŽK. Neviem, či každoročne plánované tradičné podujatia – napríklad spomienkové pietne podujatie spojené s kladením vencov pri Pamätníku holokaustu v Bratislave – budeme môcť tento rok zorganizovať, lebo napríklad marcové pamätné dni v Poprade, ktorými si pripomíname prvý transport Židov do Auschwitzu, sme museli zrušiť. Naši priaznivci či návštevníci, ktorí k nám zavítajú po zrušení obmedzení, však určite ocenia novú pripravovanú monotematickú výstavu v priestoroch MŽK v Bratislave, ide o výstavu – Futbal pod hákovým krížom.

Francis Fukuyama svojho času napísal, že „čokoľvek, čo ľudstvo pozná a nejako zvládne, zabudne." Myslíte si, že ľudstvo sa z pandémie koronavírusu poučí? Alebo zabudne?
Nedokážem dnes odhadnúť, do akej miery poznačí ľudské vedomie táto celosvetová pandémia, ale to, že nás všetkých privedie k zamysleniu sa nad hodnotami nášho života, je isté už teraz. Či ľudia zabudnú? Do istej miery sa to bude diať, postupne budú blednúť spomienky na obmedzenia, trápenia, tragédie tak, ako sa bude život vracať do svojich bežných zabehnutých koľají. Len dúfam, že ľudia si do budúcnosti odnesú poučenie o pominuteľnosti, dočasnosti, nestálosti a vrtkavosti ľudského šťastia a nezabudnú na základnú poučku, ktorú nám táto pandémia pripomenula, a to, že nikto nie je ostrovom sám o sebe, že sa potrebujeme navzájom a že je našou povinnosťou každý deň sa správať voči blížnemu slušne, s rešpektom, úctou a pokorou.

Práca v múzeu nie je len obyčajnou prácou, ale povolaním. Čím si práve Vás získala?
Je pravda, že práca múzejníka je, alebo, lepšie povedané mala by byť, povolaním na celý život. Je to ten druh práce, ktorú si nosíte domov. Každé múzeum totiž vytvára vecnú i duchovnú pamäť kultúry, ktorá nás obklopuje, kultúry v tom najširšom zmysle slova, ktorá zahŕňa všetky aspekty našej reálnej existencie, existencie spoločenských bytostí fungujúcich v intenciách tej-ktorej doby. Keď si uvedomíte všetky súvislosti a rozhodnete sa, že sa chcete podieľať na vytváraní tejto kolektívnej pamäte, stanete sa múzejníkom telom aj dušou. Práve toto ma na mojej práci poháňa vpred a som rád, že som sa pred vyše dvadsiatimi rokmi rozhodol pre toto povolanie. Za toto obdobie sa mi okrem Múzea židovskej kultúry v Bratislave a expozície v prešovskej synagóge podarilo vybudovať Múzeum holokaustu v Seredi, ktoré je porovnateľné s akýmkoľvek iným múzeom takého charakteru vo svete. Pri jeho tvorbe som mal pred sebou všetkých tých, ktorí prešli bránami pracovného tábora a neskôr koncentračného tábora v Seredi, ako aj všetkých tých, ktorí prežili, medzi ktorými boli i moji drahí rodičia a sestra.

Titulná fotografia: Táňa Hojčová