1.máj. Česť práci a rukám pokoj...

1.máj. Česť práci a rukám pokoj...


Autor textu: Eduard Belušák, kurátor zbierok SNM – Historického múzea 

Sviatok práce – 1. máj – je prvým zo sviatkov, ktoré si v tomto mesiaci pripomíname. Nasleduje 4. máj – výročie úmrtia Milana Rastislava Štefánika, 8. máj – 75 rokov od ukončenia 2. svetovej vojny, jednej z najtragickejších udalostí svetových dejín, ale v máji oslávime aj Deň matiek a mnoho iných udalostí. Jedno významné podujatie však v máji nebudeme môcť osláviť tak, ako by sme chceli, teda stretnutím s vami. Ale dúfam, že v novembri vám to vynahradíme a spolu si užijeme Noc múzeí a galérií v netradičnom termíne. Ako hovorila moja babka: „lepšie očakávané ako prežité". 

                                                                  1. máj 1949, Nová Baňa, zbierka SNM – HM

Vráťme sa však k nášmu prvému sviatku, 1. máju. Ak by sme sa spýtali ľudí, narodených pred rokom 1985, na čo si spomínajú z „bývalého režimu", prvomájový sprievod by sa umiestnil na popredných miestach. Mnohí by na neho spomínali s nostalgiou a častokrát aj so vsuvkou – vtedy mali všetci robotu (nehľadiac už na jej efektivitu), až po hlasy, že išlo o niečo absurdné, silené a povinné. Odpovede by boli pravdepodobne v duchu: "kto zažil nezabudne, kto nezažil neuverí". Sviatok práce však nie je výmysel „bývalého režimu" a nezjavil sa u nás z ničoho nič po roku 1948. Podobne, ako sa veci vyvíjali, vyvíjal sa aj tento sviatok a vzťah ľudí k nemu. 1. máj ako sviatok práce si však nacisti a neskôr aj komunisti premenili sčasti na manifestáciu oslavy štátu. 

                                                              1. máj 1949, Sandrik Dolné Hámre, zbierka SNM – HM

Príbeh tohto sviatku sa začal písať za „veľkou mlákou" v roku 1884 v meste Chicago. Federácia organizovaných remesiel a odborových zväzov na národnom sneme prijala rezolúciu, ktorou požadovala zákon na skrátenie pracovného času na osem hodín od 1. mája 1886. S blížiacim sa dátumom sa stupňovali snahy a aktivity na podporu prijatia zákona. Vznikali rôzne združenia, anarchistické hnutia a podobne s cieľom nastoliť lepšie podmienky pre pracujúcich, ktorí často pracovali 12 až 16 hodín denne, deti nevynímajúc. Začiatkom mája sa konal generálny štrajk, ktorého sa zúčastnilo 300 000 pracujúcich a okolo 13 000 podnikov. Udalosti 4. mája 1886 však nadobudli krvavý charakter. Stalo sa tak vo večerných hodinách na námestí Haymarket, keď sa polícia rozhodla pre okamžité ukončenie už aj tak končiaceho sa zhromaždenia. Medzi policajtov v tom niekto hodil podomácky vyrobenú bombu a tí napokon začali strieľať do okolitého davu. Na zemi zostali štyria mŕtvi a okolo sedemdesiat ľudí bolo zranených. Na druhý deň sa spustila hystéria a mediálny lynč organizátorov zhromaždenia, ktorých obvinili a následne odsúdili. Štyria z nich boli dňa 11. novembra 1887 dokonca popravení, hoci skutočný vinník ostal neznámy.

                                                    1. maj 1952, Hlinik nad Hronom, zbierka SNM – HM

1. mája 1888 vyšli pracujúci do ulíc opäť, aby si udalosti pripomenuli. Oficiálne sa však 1. máj stal Sviatkom práce až na ustanovujúcom kongrese II. internacionály v dňoch 14. – 21. júla 1889 v Paríži. O rok neskôr oslávili pracujúci sviatok už aj v Rakúsko-Uhorsku.

V Československu sa 1. máj začal sláviť už od roku 1919, keď ho prezident Masaryk vyhlásil za štátny sviatok. Stal sa tak oficiálnym štátnym sviatkom, ktorý sa niesol v duchu boja proti nezamestnanosti, zlepšenia práv pracujúcich a ich postavenia v spoločnosti. Medzi najvýznamnejšie oslavy počas I. ČSR patrili tie, ktoré organizoval Tomáš Baťa v Zlíne a kde už vtedy nesmeli chýbať veľkorozmerné transparenty, alegorické vozy, program a podujatia až do neskorého večera. V 30. rokoch 20. storočia sa na oslavách zúčastňovalo vyše 100 000 ľudí, pričom Zlín mal vtedy cca 35 000 obyvateľov.  

                                                           Prvomájové odznaky 30. až 50. roky 20.st., zbierka SNM – HM

Po druhej svetovej vojne, najmä však po roku 1948 a „Víťaznom februári" si tento deň postupne privlastnila a zmonopolizovala vládnuca strana – Komunistická strana Československa. Sviatok pracujúcich sa zmenil skôr na propagáciu strany, oslavy predstaviteľov komunistického režimu a ideológie a priateľstva so Sovietskym zväzom v zmysle hesiel: „Nech žije KSČ!", „So Sovietskym zväzom na večné časy!" a „Nerozlučné je naše priateľstvo". A to všetko v šate socialistického realizmu. Mnoho ľudí ešte v 50. a 60. rokoch 20. storočia verilo heslám, ktoré sa kričali pred tribúnami predstaviteľov – papalášov. Veď životná úroveň sa neustále zvyšovala (bez ohľadu na to, za akú cenu, cenu ľudských životov, slobody, myslenia či životného prostredia), priemysel napredoval a mnohí ľudia si postupne mohli dovoliť viac. A tak nebolo pre nich ťažké stáť na alegorických vozoch s nápismi splnených úloh, splnených päťročníc a pod. Postupne s prebiehajúcou normalizáciou spadla akási „šeď" a odosobnenie sa aj od tohto sviatku. Ľudia sa síce zúčastňovali povinných sprievodov, ale ich účasť mala skôr charakter: „pôjdeme a potom si dáme párky a pivo" alebo „keď to skončí, ideme do viechy". A mnohí skutočne skončili hneď za prvou zatáčkou. Pre viacerých sa prvomájový sprievod stal akýmsi „sviatkom otvorenia letnej sezóny v Československu". Absurdnosť každoročnej povinnej jazdy ukazuje napríklad 1. máj 1986, keď napriek výbuchu jadrovej elektrárne v Černobyle, sa sprievod nezrušil a milióny ľudí boli vystavení rádioaktívnemu spádu. Poslednýkrát sa vytiahli mávatka a transparenty Marxa, Engelsa, Lenina a Gottwalda na 1. mája 1989. Približne o pol roka znovu vyšli státisíce ľudí (tentokrát však slobodne a nehľadiac na následky) do ulíc. Československo zažilo svoj „generálny štrajk" a ukázalo svetu, že ľudia napriek normalizácii ostali normálni a že chcú žiť slobodne a sami rozhodovať o svojom osude. 

  
    Plagát 1. MáJ, 1951, zbierka SNM – HM                                   Plágat 1. MÁJ, 1964, zbierka SNM – HM


               Plagát 1. MÁJ, 1966, zbierka SNM – HM

Po revolúcii 1989 sa sviatok stal akýmsi symbolom bývalého režimu, symbolom niečoho, čo bolo nútené a niečoho, čo nezabudne ten, kto zažil a nepochopí ten, kto nezažil. 1. máj však nebol sviatkom „komunistov", ale sviatkom práce, pracujúcich, ich práv, boja proti detskej a otrockej práci. Nakoniec posledné dni, ktoré zažívame nám ukázali, aká je práca dôležitá a aké dôležité je každé jedno povolanie pre nás, ako pre ľudské spoločenstvo a jeho fungovanie. Sigmnund Freud povedal, že práca je silným putom človeka k realite. Posledné dni nám však ukázali aj to, ako práca dokáže zamestnať nás a našu myseľ, aby sme na tú realitu niekedy nemuseli až tak veľmi myslieť. 

Ak sa teda rozhodneme osláviť Sviatok práce akýmkoľvek spôsobom (prácou, stavaním mája, uctievaním svätého Jozefa ako patróna pracujúcich, slávením prebúdzania prírody či ničnerobením), nezabudnime na to, prečo máme dnes voľno a prečo mnohí z nás môžu mať tzv. „homeoffice". Jeho história sa totiž nezačala písať v marci 2020, ale už v 19. storočí.