Autorka textu: Miriam Božiková, kurátorka SNM – MUK
Foto: SNM – Múzeum ukrajinskej kultúry

Vasiľa Grendža-Donského možno považovať za významného kultúrneho a verejného činiteľa, publicistu, prekladateľa, ale hlavne všestranného autora, prozaika, dramatika a básnika, predstaviteľa medzivojnovej a povojnovej ukrajinskej literatúry na Zakarpatsku a Slovensku. Krátky dokument o osobnosti Vasiľa Grendža-Donského (MP4, 65,8 MB).

Vasiľ Grendža-Donský sa narodil 23. apríla 1897 v dedine Volove vtedajšej Marmarošskej župy, v súčasnosti Zakarpatská oblasť Ukrajiny. Ako 18-ročný bol mobilizovaný do rakúsko-uhorskej armády. Počas 1. svetovej vojny okúsil východný, rumunský i taliansky front. Bol ťažko zranený, napriek tomu počas liečenia vyštudoval Obchodnú akadémiu v Budapešti. Po skončení vojny sa vrátil do rodného kraja, ktorý sa medzitým stal súčasťou Československej republiky. Angažoval sa v literárnej, kultúrnej i osvetovej činnosti, spolupracoval s rôznymi redakciami novín a časopisov. Vydával a redigoval ľavicovo orientované noviny Naša zemľa, Ukrajinske slovo, Naša svoboda, poukazujúce na neadekvátne sociálne postavenie zakarpatského ľudu. V 30. rokoch 20. storočia bol hlavným tajomníkom kultúrneho spolku Prosvita a členom Zväzu ukrajinských spisovateľov v Užhorode. Vyhlásenie autonómie Slovenska v rámci Česko-Slovenska v roku 1938 ovplyvnilo situáciu aj na Podkarpatskej Rusi. Vytvorenie autonómnej vlády pod vedením Augustína Vološyna 26. októbra 1938 prijal Vasiľ Grendža-Donský s veľkým potešením. V novembri bolo územie premenované na Karpatskú Ukrajinu. O to väčšiu bolesť mu spôsobilo jeho napadnutie maďarskou armádou
15. marca 1939, presne v deň vyhlásenia nezávislosti Zakarpatska. Ozbrojený odpor miestnych obyvateľov, medzi ktorými nechýbal Vasiľ Grendža-Donský, okupáciu nezastavil. Spolu s ďalšími dobrovoľníkmi bol zajatý a odvlečený do maďarského zajateckého tábora. Po tejto dramatickej anabáze sa začína jeho nový život v Bratislave, v ktorej žil a tvoril až do svojej smrti v roku 1974. Medzi jeho priateľov patril aj slovenský prozaik a básnik Fraňo Kráľ. Michal Čorný, bývalý diplomat SR na Ukrajine a predseda Slovensko-ukrajinskej spoločnosti, vo svojom príspevku k 120. výročiu narodenia Vasiľa Grendžu-Donského spomína epizódu, ktorá svedčí o silnom pute medzi ním a Fraňom Kráľom, ku ktorému sa dostala správa, našťastie nepravdivá, že v maďarskom koncentračnom tábore básnika umučili. Pohotovo napísal veršovaný nekrológ. Keď ho však Vasiľ Grendža-Donský navštívil, podľa slov Michala Čorného, bola ich spoločná radosť bezhraničná. Po predčasnej smrti Fraňa Kráľa v roku 1955 Vasiľ Grendža-Donský úctu k svojmu slovenskému priateľovi tiež vyjadril básnickým slovom.

V. Grendža-Donský nielen svojou tvorbou, ale tiež intelektom a životnými skúsenosťami vošiel do povedomia širokej kultúrnej verejnosti aj vo svojej druhej domovine. Svedčí o tom miesto jeho večného odpočinku – cintorín významných osobností slovenského kultúrneho, umeleckého, vedeckého a politického života v Slávičom údolí.

SNM – Múzeum ukrajinskej kultúry vo Svidníku spravuje vo svojich fondoch vyše 70 000 zbierkových predmetov. V rokoch 1972 – 1973, 1986 a 2003 nadobudlo časť rukopisnej pozostalosti autora, zásluhou kurátora literárnej histórie, významného ukrajinského básnika a literárneho vedca Štefana Hostiňáka. Po smrti autora získal aj kópiu prvej časti rukopisu Šťastie a žiaľ Karpatskej Ukrajiny – memoárov dokumentujúcich snahu o nezávislosť územia až vyhlásenie samostatnosti Karpatskej Ukrajiny dňa 15. marca 1939. Vasiľ Grendža-Donský bol živým svedkom udalostí odohrávajúcich sa na danom území. Tieto denníkové zápisky boli pôvodne vydávané v novinách Nova svoboda od 7. januára do 14. marca 1939. Obe časti denníka vyšli vo vydavateľstve Karpatského zväzu vo Washingtone s významným prispením autorovej dcéry. Nielen z dôvodu malého nákladu a nedostupnosti diela, ale hlavne pre aktuálnosť témy a poznanie historických udalostí sa Štefan Hostiňák podujal v roku 1994 obe časti denníka vydať vo Vedeckom zborníku SNM – MUK č. 19.

Stále aktuálnou témou zostáva druhá svetová vojna. Onedlho si pripomenieme 75. výročie od jej ukončenia. Vasiľ Grendža-Donský bol nielen aktívnym účastníkom v prvej svetovej vojne, ale aj pamätníkom a dokumentaristom oboch smutných udalostí 20. storočia, ktoré sa odzrkadlili aj v jeho tvorbe. Je dôležité si pripomínať tieto hrôzy a poučiť sa z nich. Udalosti z čias Slovenského národného povstania, tragické deje v obci Tokajík na severovýchode Slovenska v roku 1944 majú byť pre nás ponaučením. V zbierkach literárnej histórie sa nachádza rukopis i strojopis dramatickej poémy pod rovnomenným názvom Tokajík v 4 dejstvách. Zaujímavosťou je aj to, že spomínané dielo bolo napísané v roku 1952 a v rokoch 1956, 1957 1959 bolo doplnené a prepracované.

Vo fondoch literárnej histórie nájdeme aj divadelné hry Pisňa (Pieseň), Popaďa, Rusalka, početné rukopisy, strojopisy prozaických a básnických diel doplnené o autorské poznámky, rukopisy románov Kudy serce ťahne (Kam srdce ťahá), Ťma ščezaje – sonce vychodyť (Temnota mizne, slnko vychádza), Syny Verchovyny (Synovia Verchoviny); historické a zbojnícke námety Iľko Lypej, karpatskyj rozbijnyk (Iľko Lypej, karpatský zbojník), poému Červona skala (Červená skala), novelu Petro Petrovyč, zbierku básní Ternovi kvity (Tŕňové kvety), veršované rozprávky, bájky (napríklad rozprávku na motívy H. Ch. Andersena Malilinká, či známeho Valibuka, bájky O koze a vlkovi, Dobrodružstvá zajačika); úryvky básní, pracovné materiály k dielam, recenziu na film o spisovateľovi Jaroslavovi Haškovi, rôzne plakety, vyznamenania a pod.

Autorovi je venovaná časť v hlavnej kultúrno-historickej expozícii SNM – MUK Československé obdobie od roku 1918, zameraná na kultúrny a literárny život na Podkarpatskej Rusi. Jej súčasťou je portrét, písací stroj zn. Remington i rukopis Vasiľa Grendžu-Donského.

Osobnosť Vasiľa Grendžu-Donského výrazne ovplyvnila literárne slovensko-ukrajinské vzťahy. Na Slovensku autor zušľachtil svoju literárnu, publicistickú a prekladateľskú činnosť. Prekladal zo slovenčiny, češtiny a maďarčiny. Počas vojny pracoval ako hlásateľ v rozhlase. Cudzí mu nebol ani film. Popritom publikoval v ukrajinských novinách a časopisoch Veselka, Družno vpered, Nove žytťa, Dukla. Diela ako Iľko Lypej – karpatský zbojník i Príhody Miša uličníka boli preložené do slovenčiny a češtiny. Za svoju plodnú literárno-osvetovú činnosť a rozvíjanie slovensko-ukrajinských vzťahov mu bol udelený titul Zaslúžilý umelec a mnohé iné vyznamenania.