Autorka textu: Adriana Daneková, kurátorka SNM – MT – Múzeum kultúry Rómov na Slovensku 
Foto: Slovenské národné múzeum – Múzeá v Martine – Múzeum kultúry Rómov na Slovensku

Rómovia žijú na území Slovenska už takmer sedemsto rokov. Patria k najpočetnejšie zastúpeným etnickým skupinám u nás. K tradične rozšíreným prísloviam patrí nielen „čo Róm, to muzikant" ale aj „čo Róm, to kováč". Vystihujú fakt, že k najrozšírenejším zamestnaniam Rómov v minulosti patrili práve hudobníctvo a kováčstvo. Zohrali tiež významnú úlohu pri postupnom usádzaní sa Rómov v juhovýchodnej a strednej Európe, teda aj na území dnešného Slovenska (najmä na vidieku). Umožnili im efektívne sa etablovať do miestnych spoločenstiev z viacerých hľadísk.

Znalosť spracovávania kovov si Rómovia priniesli pravdepodobne z Indie. Doklady o spätosti Rómov s kováčstvom nájdeme v historických prameňoch celého obdobia od ich príchodu do Európy, a to aj na územie dnešného Slovenska. Najstaršie z týchto zmienok spadajú do obdobia protiosmanských vojen, kedy ich na rôzne služby využívali obe bojujúce strany. Kráľ Vladislav II. Jagelovský vydal v rokoch 1492 a 1496 listiny skupine Tomáša Polgára, na základe ktorých sa dvadsaťpäť rómskych kováčov aj so šiatrami mohli pohybovať po krajine a slobodne vykonávať svoje remeslo. Panovník ich vyčlenil pre potreby biskupa Žigmunda v Pécsi, a to „na výrobu guliek do pušiek a iných nástrojov, potrebných pre vedenie vojny". Možno predpokladať, že tieto skupiny sa pohybovali aj na území dnešného Slovenska. V období po bitke pri Moháči v roku 1526 a tureckej expanzii do južných častí Uhorska odtiaľ odchádzali početné skupiny obyvateľstva, a to aj na územie dnešného Slovenska. Uhorská šľachta sa presídľovala aj so svojimi poddanými. Skupiny kočujúcich Rómov, medzi nimi aj kováčov a hudobníkov, sa ocitli na väčšine panstiev, pri mestách, mestečkách ako aj na vidieku. Aj keď spočiatku boli kováči využívaní najmä pre potreby šľachty, časom začali byť vďaka svojmu remeslu prospešní pre širšie vrstvy obyvateľstva. Vo vidieckom prostredí vyrábali predovšetkým poľnohospodárske náradie a tieto výrobky dominovali v ich produkcii až do 20. storočia.

                                                    Ukážka výroby dielne Pavla Ráca

V roku 1563 dostali napríklad Rómovia usadení v Liptovskom Hrádku povolenie kovať pre gazdov potrebné náradie ako „cigánske" klince, motyky, sekery, pichacie vidlice či halapartne pre nočných strážnikov. Palatín Juraj Turzo vydal v Bytči 20. februára 1616 listinu pre vandrujúcich rómskych kováčov, v ktorej nariaďuje „koľkokrát príde húf egyptského národa spolu s deťmi, rodinami, šiatrami, nákovami, kováčskymi mechmi, kladivami, kliešťami, inými vecami a so svojím majetkom pokojne na Vaše zeme (pôdu), na Vaše dŕžavy, panstvá a majetky vo Vašej držbe a jurisdikcii, aby ste im zem zabezpečili možnosť slobodne prísť na predmestia, priestranstvá, lúky, Vaše pozemky, postaviť si tam svoje šiatre, vykonávať svoje remeslo a statočne viesť svoj zvyčajný spôsob života". Takéto zmienky o rómskych kováčoch na našom území neboli ojedinelé. Viac ich však máme z 18. storočia. Išlo o vydávanie ochranných listov predstaviteľom rómskych komunít (vajdom), ktoré im zaručovali slobodný pohyb v rámci stolice či panstva. Zaväzovali ich však vykonávať remeselné práce, najmä kováčske. V 18. storočí sa v súvislosti s osvietenskými regulačnými opatreniami na podnet Uhorskej kráľovskej miestodžiteľskej rady vykonávali tzv. Súpisy Cigánov. Okrem iného sa zisťovalo aj ich zamestnanie a výsledky sčítania potvrdili, že kováčstvo bolo dominantným spôsobom obživy Rómov. Zaoberali sa produkciou jednoduchších železiarskych výrobkov, na čo mali dostačujúce podmienky, napríklad kuli klince, reťaze, vyrábali nebožiece, motyky a určite aj iné poľnohospodárske náradie. Najviac dokladov o usadzovaní sa a pôsobení rómskych kováčov na slovenskom vidieku však máme z 19. storočia. V Súpise Cigánov z roku 1893 bolo uvedených 3 049 kováčov a 1 025 „klinčiarov". Rozmach kováčskeho remesla vykonávaného Rómami na slovenskom vidieku trval aj v 19. storočí. Postupne začala stagnácia a približne v prvej polovici 20. storočia bolo toto remeslo pomaly v útlme. Priemyselná výroba v 20. storočí vytláčala ručnú výrobu vidieckych kováčov. Samostatné kováčske remeslo na vidieku sa všeobecne v 20. storočí dostalo do pozície skôr doplnkovej a údržbárskej práce. Výnimočne sa niektorí kováči začali orientovať na kováčstvo ako na umelecké remeslo. Ako umeleckí kováči sa uplatnili aj príslušníci viacerých rómskych kováčskych rodov a dnes v tejto oblasti aktívne pôsobí už niekoľká generácia. V Dunajskej Lužnej ich bolo a je sústredených najviac, spomeňme napríklad Danielovcov, Šipošovcov, Šarközyovcov, Reindlovcov či Rigóovcov. Okrem Dunajskej Lužnej v súčasnosti nájdeme rómskych kováčov v Klenovci na Gemeri a v Bolešove na Považí. 

                                                        Ukážka kováčskej práce Igora Radiča

Kováčske remeslo je teda dôležitou súčasťou kultúrneho dedičstva Rómov na Slovensku. Do roku 1989 nemali Rómovia status etnickej minority a prevládali tu snahy o potlačenie akýchkoľvek prejavov etnickej špecifickosti či svojbytnosti. V rámci asimilačných snáh neprichádzalo do úvahy pestovanie a rozvíjanie kultúry či jazyka na etnickom princípe. V múzeách sa žiaľ preto kultúra a dejiny Rómov na Slovensku nedokumentovala systematicky. Niekoľko výnimiek máme z konca 80. rokov 20. storočia., kedy sa situácia začala postupne meniť. Je preto potešujúce, že v zbierkach Slovenského národného múzea – Múzeí v Martine (SNM – Múzeí v Martine) sa vďaka najmä vedecko-výskumnej činnosti Igora Krišteka – etnografa, dlhoročného odborného pracovníka a istú dobu aj riaditeľa Slovenského národného múzea v Martine, zachovalo niekoľko desiatok zbierkových predmetov dokumentujúcich aj rómske kováčstvo. Ide o doklady klasickej produkcie rómskych vidieckych kováčov, ako lemeš, motyky, motyčky, kopáče, vidly, tzv. drapačky, kosák, klince, reťaze, podkovy, prebíjacie kladivo, nôž, hák, nebožiec, obojručný nôž, páhovací nôž, dverové pánty, zámky, pasca a ďalšie. Najstaršie z týchto predmetov na základe výskumu možno datovať do konca 19. storočia. 

                                             Ukážky najstarších výrobkov rómskych kováčov v zbierkach SNM v Martine, oberučný nôž a motyka

V 90. rokoch 20. storočia pribudlo do zbierok niekoľko ďalších kováčskych výrobkov, ako výsledok základného výskumu etnologičky Hany Zelinovej. V roku 2004 sa dovtedy existujúce Dokumentačné centrum rómskej kultúry transformovalo na Múzeum kultúry Rómov na Slovensku, a to ako súčasť práve SNM – Múzeí v Martine. Jednou z oblastí, na ktorú sa v rámci zbierkotvornej činnosti múzeum zameralo, bolo práve rómske kováčstvo. V roku 2008 pribudlo do zbierok dvadsať päť zbierkových predmetov dokumentujúcich umeleckú kováčsku výrobu dielní Róberta Rigóoa a Alojza Šarközyho z Dunajskej Lužnej, v roku 2010 tridsať tri zbierkových predmetov z dielne Alojza Šarközyho, v roku 2016 tri zbierkové predmety z produkcie rómskych žiakov, ktorí sa priúčajú kováčskemu remeslu na Súkromnej spojenej škole Biela voda Kežmarok, v roku 2017 dvadsať tri zbierkových predmetov dokumentujúcich výrobu dielne Pavla Ráca st. z Bolešova, roku 2018 rohatinu z Pobedimi a v roku 2019 sedemnásť zbierkových predmetov – kováčskych výrobkov z dielne Igora Radiča, st. a desať z dielne Pavla Ráca z Bolešova. Sortiment výrobkov je veľmi bohatý a dokumentuje práve výrobu umeleckých kováčov. Ide napríklad o umelecké plastiky a predmety, svietniky, krbové súpravy, interiérové a exteriérové doplnky ale aj klince, zámky, mreže, valašky, sekáče atď. V roku 2009 bola sprístupnená expozícia Múzea kultúry Rómov na Slovensku a jedna z jej častí je venovaná práve rómskemu kováčstvu. Získané zbierkové predmety boli tiež prezentované na viacerých samostatných krátkodobých výstavách. 

                                       Čast expozície MkRnS venovaná rómskemu kováčstvu, ukážka kováčskej produkcie z dielne Roberta Rigooa