Epitaf Žofie Koštialovej z r. k. Kostola Sv. Margity Antiochijskej v Turčianskom Jasene


Autorka textu: Barbora Wágnerová, historik dejín umenia – kurátor SNM – MT
Foto: Slovenské národné múzeum – Múzeá v Martine

Epitaf patrí k sepulkrálnym pamiatkam, teda pamiatkam, súvisiacim s pohrebnou kultúrou. Jeho memoriálna a eschatologická funkcia ho zároveň vyčleňujú zo skupiny pohrebných pamiatok viazaných na miesto odpočinku zosnulého – náhrobné platne, tumby, sarkofágy atď. Epitafy sa začínajú objavovať najskôr v dnešnom Nemecku v 14. storočí, kde vznikli z votívnych obrazov „Andachtsbilder" s kľačiacimi donátormi.1 K skutočnému hromadnému rozšíreniu dochádza najmä v 16. a 17. storočí. Ich šírenie podporovalo sekularizované prostredie renesančnej kultúry, spájané na našom území predovšetkým s nastupujúcim patriciátom prosperujúcich obchodných alebo banských miest. Napriek tomu, že epitaf našiel uplatnenie tak v katolíckom, ako i evanjelickom prostredí, najväčšej obľube sa tešil práve u evanjelikov. Luteránska doktrína zároveň zmenila vzťah k funkcii epitafu. Epitafy sa stali ilustráciou „moralistného" poučenia a sám Martin Luther odporúčal ich používanie.2

Základnými obsahovými prvkami epitafu sú: inskripčný a heraldický záznam o zomrelom, jeho vyobrazenie, najčastejšie s rodinou a starozákonný alebo novozákonný výjav v strednom poli dosky. Okrem neustáleho sprítomňovania smrti „Memento mori", pre ostatných členov cirkevného spoločenstva predstavovali obrazové a inskripčné záznamy prostriedky dosiahnutia večného života. Ich rozdielna interpretácia v katolíckom a protestantskom prostredí ovplyvnila výber starozákonných alebo novozákonných tém. Napriek rozdielom vo vierouke sa obe konfesie stretávajú v spoločných ikonografických témach, interpretujúcich posolstvo víťazstva nad smrťou, napríklad Ukrižovanie, Zmŕtvychvstanie, Vzkriesenie Lazára.3

Epitaf Žofie Koštialovej, manželky Jána Mateja Šimkoviča z Dolného Jasena, pochádza z rímskokatolíckeho kostola v Turčianskom Jasene, ktorý bol zasvätený sv. Margite Antiochijskej. Koncom 16. storočia preniklo reformačné hnutie do Turca a k reformácii sa pridali i obyvatelia vtedajšieho Horného a Dolného Jasena. V Hornom Jasene vznikol evanjelický cirkevný zbor v roku 1585 a až do roku 1709 mali kostol v správe evanjelici.4 Ich pričinením sa okolo polovice 17. storočia realizovali viaceré stavebné úpravy, ktoré rešpektovali potreby protestantskej liturgie.

Epitaf pozostáva z drevenej dosky oválneho tvaru, skladajúcej sa z viacerých kusov a dorezávok končiacich článkov. Zjednodušený variant jednoposchodového obrazového epitafu je v hornej a dolnej časti rozšírený o (samostatne dorezávané) profilované nápisové polia, orámované maľovanou rastlinnou ornamentikou, tvarovanou do motívu boltcov, v osi ktorých sú umiestnené okrídlené hlavičky anjelov.

Na hornojasenskom epitafe je rezbárska práca redukovaná len na samotnú nosnú, po obvode profilovanú tabuľu s iluzívnou maľbou architektonického rámovania. Iluzívne maľovaná architektúra je po oboch stranách flankovaná pendatnými stojacimi postavami okrídlených anjelov.

Textové polia (latinský a na slovenskom základe písaný text) nie sú identické, ale obsahovo sa dopĺňajú. Prvý text informuje o tom, že epitaf dal na vlastné náklady zhotoviť na pamiatku zosnulej syn Štefan Jesenský. Druhý text poskytuje informácie o zomrelej: „...Pani urodzená / matróna pobožná Koštial Sofia / ctená manželka pána Matiáša Jána / (nečitateľný text) /....ktorá žila okolo 50 rokov / (nečitateľný text)...troch synov /....4 augusta je pochovaná 1669..." (nečitateľný text). Keďže na epitafe nie je zaznamenaný dátum jeho vzniku, nevieme, či bol vytvorený v roku smrti alebo následne s časovým odstupom.

Ikonografickým námetom hornojasenského epitafu je Ukrižovanie. Pod Ukrižovaným namiesto novozákonných postáv Bolestnej Panny Márie a sv. Jána Evanjelistu kľačí zosnulá a jej rodina. Prepojenie výjavu Ukrižovania s postavami, ktoré sa historicky vyčleňujú z udalosti, symbolizuje nielen spolupatričnosť na Kristovom utrpení, ale interpretuje podstatu protestantskej teológie o Božej prítomnosti v trpiteľskej ľudskosti Krista. Ich včlenenie do výjavu neznamená len pasívnu spoluúčasť, ale to že účastníci kráčajú rovnakou cestou utrpenia a smrti. Spojenie medzi nimi a Bohom sa tak deje práve prostredníctvom trpiaceho Krista. Jeho vzkriesenie je víťazstvom nad smrťou a pre človeka bránou do života.

V osi obrazu je umiestnený Ukrižovaný a po jeho ľavej i pravej strane sú zoskupení kľačiaci členovia rodiny – vpravo je zobrazená Žofia Koštialová s dcérami a vľavo manžel, Ján Matej Šimkovič so synmi. Prírodné prostredie je naznačené len malým kúskom zelene pod krížom a pretŕhajúcimi sa v poloblúku zoskupenými oblakmi okolo Ukrižovaného. Hĺbku priestoru vytvára aditívne schematické radenie jednotlivých členov rodiny v odstupňovanej mierke, ktorá zároveň naznačuje rozdielny vek členov rodiny.

Ikonograficky zaujímavým motívom je krv, striekajúca z Kristových rán – hlavy, boku, rúk a nôh, dopadajúca na hlavy jednotlivých členov rodiny. Aj tu postupuje maliar podľa významu a veku rodinných príslušníkov. Krv z Kristovej hlavy doráňanej tŕňovou korunou strieka na hlavy oboch rodičov. Krv z rúk na najstaršieho syna a dcéru, krv z prepichnutého boku na druhého najstaršieho syna a krv z priklincovaných nôh na najmladších členov rodiny. Interpretácia eschatologickej dogmy o spasení skrze Kristovu krv nemôže byť v tomto prípade jasnejšie formulovaná. Zomrelú, okrem nápisu a čiernej mentieky, identifikuje červený krížik na jej hlavou. V priebehu reštaurovania bol odkrytý i ďalší krížik nad hlavou najmladšieho syna.

Pri stvárnení Ukrižovaného použil autor bežne dostupnú grafickú predlohu, a to ovplyvnilo i profesionálnejšie maliarske zvládnutie ústredného výjavu. Zakomponovanie použitej grafickej predlohy do celkovej priestorovej kompozície, ktoré si však už vyžadovalo väčšiu maliarsku erudíciu, autor epitafu nezvládol. Telo Krista je voči kľačiacim postavám nepomerne predimenzované a vystupuje do popredia. Postavy sú plošné, bez vzťahu k priestoru, ktorý je budovaný len prostredníctvom ich diagonálneho aditívneho radenia za sebou.

Napriek svojmu provinčnému charakteru je dielo významných dokladom sepulkrálnej kultúry, v tomto prostredí súvisiacej s evanjelickou konfesiou. Typologicky predstavuje pamiatku tvarovo sa už vyčleňujúcu zo skupiny závesných drevených epitafov, dôsledne dodržiavajúcich architektonickú viacetážovú výstavbu. Po polovici 17. storočia sa objavujú epitafy, ktoré sa pretvárajú do formy blížiacej sa k oválu.

Poznámky

1JAKUBEC, O. Smrt a vzkříšení jako epitaf. Renesanční malované epitafy a jejich výklad. In Dějiny a současnost, 2008, roč. 30, č. 11, s. 34. ISSN 0418-5129.
2JAKUBEC, O. Epitafní obrazy s Alegorickým ukřižováním ze sbírek Slezského zemského muzea a manýristické malované epitafy českého Slezska. In Historica. Revue pro historii a příbuzné vědy. Ostrava: Filozofická fakulta Ostravské univerzity, 2010, s. 42. ISSN 1803-7550.

3JAKUBEC. Cit. 2, s. 36.

4 ŠKROVINA, O. Z historie Turčianskeho evanjelického seniorátu a jeho sborov. Turčiansky sv. Martin : Kníhtlačiarsky účastinársky spolok v Turčianskom sv. Martine, 1929, s. 187. 

(JPG, 5,5 MB) 


Obr.1. Epitaf Žofie Koštialovej z r. k. kostola Sv. Margity Antiochijskej z Turčianskeho Jasena, 1669?, ev. č. KH-MAK-1192. Foto P. Mlích, 2013.