Autorka textu: Mgr. Katarína Malečková, kurátorka zbierok SNM – Múzeum Bojnice 
Foto: SNM – Múzeum Bojnice

Zo zbierkového fondu chladných zbraní SNM – Múzea Bojnice predstavujeme Halapartňu, ktorá patrí k drevcovým zbraniam, t. j. zbraniam na dlhej násade a je zároveň sečnou a bodnou zbraňou. Charakteristickým rysom chladných zbraní je ich priamy fyzický účinok prostredníctvom seknutia, bodnutia alebo úderu. Halapartňa sa vyrábala jednotlivo z troch kusov – hrotu, sekery a tuľajky. Po zakalení hrotu sa jednotlivé časti skúvali dohromady. Účinnosť zbrane sa ešte zvýšila pridaním háku, ktorý vyčnieval kolmo z chrbta sekery. 

Halapartňa bola vyrobená na území strednej Európy okolo roku 1520 a je značená neznámou majstrovskou značkou v tvare ľalie, ktorá je vyrazená na háku. Krátky štvorhranný hrot halapartne pokračuje zo sekery v osi rukoväte. Sekera so šikmým ostrím aj hák vychádzajúci z jej chrbta majú trojuholníkový tvar s konvexne vybratými oblúčikmi po stranách. Na drevenú násadu je sekera pripevnená plechmi prechádzajúcimi do dvoch páskových pier, ktoré sú prichytené nitmi.

Názov halapartňa je odvodený z nemeckých slov „Halm" – tyč a „Barte" – sekera. Ako vojenská zbraň pechoty sa halapartňa používala v boji proti ťažkej jazde v období od 13. do 17. storočia. S nástupom palných zbraní strácal sa postupne jej význam ako zbrane, ale ešte v 16. storočí existovali regulérne vojenské pluky halapartníkov. Bola tiež súčasťou výzbroje osobných strážcov vysokých vojenských hodnostárov. V 18. a 19. storočí používali halapartňu mestskí strážnici ako odznak svojho úradu. Dodnes je tradičnou zbraňou príslušníkov Švajčiarskej gardy v službách pápeža.