Juliana Géciová Korponayová. O žene, ktorú čas zmenil na legendu. IN NOMINE CIVITATIS LEUTSCHA... O tých, čo zanechali svoju stopu

Text: Dáša Uharčeková Pavúková, zástupkyňa riaditeľky SNM – Spišského múzea

SNM – Spišské múzeum predstavuje ďalšiu z osobností výstavy IN NOMINE CIVITATIS LEUTSCHA... O tých, čo zanechali svoju stopu Julianu Géciovú Korponayovú (1677 – 1714).

Nenarodila sa v Levoči a žila tu len krátko. Aj tak sa jej nehovorí inak, ako Levočská biela pani. Zo všetkých bielych a čiernych paní, ktoré sa zjavujú a nedajú ľuďom spávať, je ona jediná, ktorá nestraší a nezjavuje sa po nociach ako duch. Sníva si svoj sen o bohatstve a šťastí v ďalekom Györi na katedrálnom cintoríne. Áno, tam ju pochovali do spoločného hrobu 25. septembra 1714. Dlho nebolo známe, kde sa jej hrob nachádza, tak ako nebol známy presný dátum jej narodenia. Ako každá biela pani, jej osud bol opradený poriadnou dávkou tajomstva.

Pochádza z Oždian z rodiny Žigmunda Géciho a Judity Bakošovej, kde sa podľa najnovších zistení narodila v roku 1677. 

Pohnutá doba protihabsburských stavovských povstaní nepriala pokojnému životu. Rodičia chceli Juliane poskytnúť čo najlepšiu výchovu a preto, ako bolo zvykom v bohatších šľachtických rodinách, aj ju poslali na výchovu do Mukačeva. Malá Juliana sa ocitla na dvore Ilony Zrínskej a Františka I. Rákócziho, hlavného aktéra jedného zo stavovských povstaní proti absolutistickej vláde Habsburgovcov. Na tomto kniežacom dvore sa jej dostalo znamenitej výchovy, ktorú počas svojho krátkeho života naplno zúročila. 

Obraz Juliany na drevených dverách v Spišskom múzeu. 

Mladým, pôvabným a dobre vychovaným šľachtickým dámam bolo treba nájsť správneho ženícha. Nebolo tomu inak ani v prípade Juliany. Rodičia ju vydali za vojenského kapitána Jána Korponaya. Stalo sa tak pravdepodobne okolo roku 1700. O jej živote v tomto období sú pomerne sporé záznamy, ale predpokladáme, že mladomanželia sa zaoberali hlavne zveľaďovaním rodového majetku a službou sedmohradskému kniežaťu Františkovi II. Rákóczimu. Práve on výrazne ovplyvnil Julianin osud. Na jeho stranu, ako vodcu posledného a najväčšieho protihabsburského povstania (1703 – 1711) sa pridali Julianin otec Žigmund ako veterán z predchádzajúceho Tökölyho povstania a jej manžel Ján. Ten sa stal významným kuruckým povstaleckým kapitánom. Ján Korponay pôsobil v rôznych vojenských posádkach, až ho na istý čas prevelili do Levoče. Tu ho nasledovala aj Juliana a stala sa, hoci len nakrátko (1709 – 1710), obyvateľkou nášho mesta. Žila tu aj so svojim synom, jediným potomkom Gabrielom, ktorý sa narodil v roku 1706. Práve jemu a jeho šťastiu zasvätila svoj život a všetky jej činy a kroky smerovali k ochrane záujmov syna a celej rodiny.

V Levoči sa stala súčasťou významných historických udalostí v dejinách mesta. Bola tu v čase obliehania mesta labancami – cisárskou armádou – a v čase kapitulácie mesta do rúk cisárskych (1710). Rovnako v čase uzavretia Szatmárskeho mieru (1711), ktorý znamenal koniec povstania Františka II. Rákócziho, v čase rozhodovania sa, na ktorú stranu sa prikloniť. Uznať podmienky mieru či sa postupne pridať k vodcom potlačeného povstania, ktorí emigrovali do zahraničia. Lavírovanie medzi jednou a druhou stranou sa jej stalo osudným. V Levoči nechala spomienky na svoju osudovú lásku, kuruckého generála a baróna Štefana Andrášiho, ktorý uznal podmienky mieru. Preto mu boli vrátené všetky majetky a z Levoče odišiel na svoje rodové sídlo Krásnu hôrku a do Betliara.

Juliana odišla z Levoče a postupne bývala v rodových majetkoch v Hronseku a v Banskej Bystrici. Stretávala sa s vplyvnými ľuďmi Illešháziovcami a Pálfyovcami, ktorí ju pozývali do svojich salónov, otvorili jej cestu do najvýznamnejších sídiel v krajine. Práve tu zúročila svoj pôvab a výchovu. Pre milovaného syna sa snažila získať späť rodový majetok otca Žigmunda, ktorý zostal verný Rákóczimu a žil v poľskom exile. V neistej a stále výbušnej politickej situácii rozohrala nebezpečnú hru, ktorú napokon nezvládla. Návštevy vysokých cisárskych úradníkov striedala s pomocou sprisahancom, pripravujúcim ďalšie povstanie, ktoré malo priniesť návrat Františka II. Rákócziho späť do Uhorska. Od povstalcov prevzala tajné listy určené spriazneným členom šľachtických rodov a ich existenciu nechtiac prezradila uhorskému palatínovi Jánovi Pálfymu.

Ten, s vidinou povýšenia a politického zúročenia tejto dôležitej informácie od Juliany, listy vymáhal. Juliana zistila, že sa v listoch spomína aj jej otec a listy spálila. Pálfy však od svojej požiadavky – odovzdania listov – neupustil a v roku 1712 Julianu zatkol na Červenom Kameni. Odvtedy sa už na slobodu nedostala. Dlhé roky komunikovala s okolitým svetom iba listami. V nich dúfala, že sa raz z väzenia dostane, aby objala svojho syna, či išla na púť do Španielska, do mesta Cordoba, k zázračnému obrazu Blahoslavenej Panny Márie. Nestalo sa tak. Julianu previezli z Bratislavy (Prešporka) do mesta Györ. Zriadili kvôli nej špecializovaný súd, vyhrážali sa, sľubovali a napokon ju aj mučili. Nepodľahla a neprezradila nič, čo bolo v osudných listoch. Vo väzení pochopila, že sa Rákóczi nevráti, ďalšie povstanie nebude, ale bolo už neskoro. Nechcela ohroziť otca, syna, celú rodinu, a preto mlčala aj pri ťažkom mučení, tzv. tortúre druhého stupňa.

Všetky tieto skutočnosti sa dozvedáme z dobových dokumentov. Najmä zo záznamov výsluchu pri mučení, z posledných slov v testamente či z textu modlitby. Napokon Julianu vyhlásili za vlastizradkyňu a exemplárne potrestali. Sťali ju a o jej tragickom konci dnes hovorí len krátky záznam v matrike zosnulých v Györi. Život skutočnej Juliany skončil tragicky na popravisku. Jej legenda ožila v románe Móra Jókaiho a je stále živá, a to najmä v Levoči. 

Román Móra Jókaiho