Kde bola hradná mučiareň?

Kde bola hradná mučiareň?


Text a foto: Erik Kližan zo SNM – Múzeum Bojnice 

Jednou z najčastejších otázok návštevníkov zámku v Bojniciach býva, či bola v objekte hladomorňa alebo mučiareň. Ak áno, kde sa nachádzala. Odpoveď na otázku je sčasti jednoduchá – áno, bola. No dnes je už ťažké určiť miesto, kde sa nachádzala. Zámok po poslednej prestavbe na prelome 19. a 20. storočia získal romantický, takmer rozprávkový vzhľad a k takému sa miesto bolesti a utrpenia akosi nehodí. Mučiareň zanikla. No o jej existencii svedčí niekoľko záznamov. Napríklad v matrike úmrtí bojnickej farnosti nachádzame zápis z 27. decembra 1777, že o štvrtej hodine vo väznici bojnického hradu (in aresto Arcis Bajmocz) vo veku 47 rokov zomrel Juraj Dian. Pomazania umierajúceho sa mu nedostalo, z čoho môžeme usúdiť, že zomrel náhle. Ak miestom úmrtia bola hradná mučiareň, nad príčinou úmrtia nemusíme dlho premýšľať. Pochovaný bol dva dni po smrti na starom cintoríne v okolí bojnického kostola.

Iný zápis hovorí, že 13. októbra 1783, opäť „in aresto arcensis Bajmocz", tentoraz už zaopatrený sviatosťami zomrel 38-ročný Ján Čakatur, alias Teutopronensis. Teuto Prona bol latinský názov Nemeckého (dnes Nitrianskeho) Pravna, ktoré bolo od svojho vzniku v prvej polovici 14. storočia majetkom bojnického panstva. Keďže Ján Čakatur zomrel zaopatrený sviatosťami predpokladáme, že jeho smrť bola očakávaná. A pretože zomrel v hradnej väznici, s najväčšou pravdepodobnosťou bol na ňom vykonaný hrdelný trest. 

 

Iný záznam, o unikátnej a známej vzbure prievidzských žien z roku 1771, tiež nepriamo spomína hradnú mučiareň. Ženy (a s nimi i niekoľko sympatizujúcich mužov), ktoré sa vzbúrili proti neprávosti bojnického panstva, boli po potlačení vzbury potrestané palicovaním. Skôr, ako došlo k rozsudku, ženy pochytali a ich priznanie získali aj násilnou cestou. Kde? No predsa v Bojniciach, v hradnom väzení, kde celý proces prebiehal. Trest 40 až 60 rán korbáčom, podľa miery dokázanej viny, bol vykonaný na tom istom mieste, alebo na výstrahu ostatným na prievidzskom námestí.

Pravdepodobne posledný záznam o existencii mučiarne na bojnickom hrade pochádza z revolučného roku 1848. Keď boli v marci 1848 vyhlásené zákony rušiace poddanstvo, obyvatelia handlovskej doliny, ktorá dovtedy patrila bojnickému panstvu, sa vzopreli ďalšiemu odovzdávaniu poddanských dávok zemepánovi. Tak, ako to umožňovali nové zákony, si privlastnili urbársku pôdu, na ktorej dovtedy pracovali. Ale zemepán si zaumienil zobrať „svoje" násilím. Vzbúrencov dal pochytať, uväzniť a v noci boli v hradnej väznici „palicovaní, korbáčovaní alebo virgasovaní". Richtári obcí handlovskej doliny podali voči zlovôli bývalého zemepána sťažnosť na uhorské ministerstvo. Jej výsledok nepoznáme. V roku 1848 však úloha bojnickej hradnej mučiarne či hladomorne skončila. Neskôr celkom zanikla. 

 

A kde hladomorňa alebo väznica v hrade vlastne bola? Presne nevieme: Jednou z možností je podzemný priestor pod Stĺpovou sieňou. Z prvého nádvoria doň vedú dodnes pevné drevené dvere, pri ktorých stál panský dráb. Za nimi je 13 strmých schodov. Dve podzemné miestnosti nemajú žiadne okná, len dvojicu vetracích šácht. O dávnom využití tohto miesta svedčia nápisy na stenách. Tri letopočty – 1774, 1790, 1804 a niekoľko iniciál (I. S., A. B., I. B.), pravdepodobne mien väznených. Pripomínajú zabudnutú kapitolu dejín bojnického zámku.