Autori textu: Radoslav Ragač, Branislav Panis
Foto: Slovenské národné múzeum

Štefánikovu sľubne naštartovanú vedeckú kariéru prerušilo v roku 1914 vypuknutie prvej svetovej vojny. Ako francúzsky občan sa na základe mobilizačného rozkazu musel urýchlene hlásiť do aktívnej vojenskej služby. V Paríži ho 10. augusta 1914 zaradili do pešieho pluku 102 so sídlom v Chartres. Namiesto plánovaného odchodu na front ho však už o dva dni kvôli vážnemu zdravotnému stavu hospitalizovali v parížskej Boucicautovej nemocnici a od 27. augusta bol umiestnený v parížskom sanatóriu Fondation Chaptal na ulici Antoine Chantin. Pobyt v sanatóriu znášal Štefánik len veľmi ťažko. Nevedel sa vyrovnať s myšlienkou, že v čase, keď vo svete prebiehal obrovský zápas, bol pre podlomené zdravie vystavený permanentnej hrozbe, že ho z armády prepustia. Jeho zdravotný stav sa však postupne zlepšoval a v polovici septembra sanatórium opustil. Štefánik si aj napriek podlomenému zdravotnému stavu podal žiadosť na zaradenie do vojenskej služby k letectvu. 26. januára 1915 po vyliečení nastúpil na výkon vojenskej služby k spomínanému pešiemu pluku 102 a netrpezlivo čakal na kladné vybavenie svojej žiadosti o prevelenie. Na základe rozkazu francúzskeho ministerstva vojny bol 34-ročný Slovák prevelený do vojenskej leteckej školy (pilotnej školy) v Chartres. Po absolvovaní leteckej školy (28. január - 11. apríl 1915) ho v hodnosti desiatnika odvelili na ďalší pilotný výcvik k stíhacej divízii v Le Bourget na severovýchodnom okraji Paríža. Po absolvovaní výcviku už v hodnosti podporučíka odletel 13. mája spolu so svojim mechanikom Mauriceom Bourdonom na front. Už v hodnosti podporučíka sa hlásil 14. mája 1915 u kapitána E. H. Prata, veliteľa leteckej eskadry (letky) MF-54, operujúcej v zostave 10. armády. Jej stanoviskom bola malá francúzska dedinka Brias, vzdialená iba osem kilometrov od frontovej línie. V tejto stíhacej leteckej skupine bojoval Štefánik vo francúzskom dvojplošníku Farman MF.11. Používal aj prieskumnú verziu lietadla s fotografickou kamerou, umiestnenou na boku v prednej časti stoja. Vyznamenal sa najmä v druhej artoiskej bitke, trvajúcej od 9. mája do 16. júna 1915. Jeho predpoveď počasia 12. augusta 1915 zabránila takmer istej katastrofe eskadry, už pripravenej na bombardovací let a smerujúcej priamo naproti búrke. Tým si získal plnú dôveru v štábe francúzskej 10. armády a upútal na seba pozornosť aj vo francúzskom hlavnom stane, pod velením maršala Josepha Joffreho. Napokon bol to práve Štefánik, ktorého oficiálne francúzske vojenské kruhy poverili zorganizovaním armádnej meteorologickej služby s centrom v Dugny na predmestí Paríža. Jej vytvorením sa Štefánik stal priekopníkom vojenskej leteckej meteorológie. Za to a odvážne prieskumné lety, bol 16. augusta 1915 dekorovaný francúzskym Vojnovým krížom s palmou.

Milan Rastislav Štefánik sa 17. septembra 1915 v Marseille so svojím dôstojníckym sluhom Garom a mechanikom desiatnikom Bourdonom nalodili na parník Sydney a cez Maltu a Pireus sa dopravili 22. septembra do gréckeho prístavu Solún (Thessaloniki). Pokračovali vlakom do Niša, kde sa 24. septembra hlásil u francúzskeho vyslanca. Na náhornú planinu Kovijon nad srbskou obcou Ralja, kde bola dislokovaná eskadra MFS-99 pod velením majora Rogera Vitrata, prišiel poručík Štefánik 27. septembra 1915 vo večerných hodinách. Do 6. októbra 1915 uskutočnil niekoľko krátkych prieskumných letov, pri ktorých zistil výraznú koncentráciu rakúsko-uhorských a nemeckých vojsk na línii severne od Belehradu. Popri plnení si vojenských povinností, Štefánik využíval každú voľnú chvíľu na agitáciu medzi rakúsko-uhorskými vojnovými zajatcami v Srbsku, nakoľko medzi nimi bolo okolo
35 000 Slovákov a Čechov. Jeho hlavným cieľom bolo získať dostatočný počet slovenských a českých dobrovoľníkov, z ktorých by sa dalo vytvoriť niekoľko česko-slovenských plukov. Ich zapojenie do bojov po boku vojsk Dohody malo na medzinárodnom fóre podčiarknuť zásluhy Slovákov a Čechov v zápase o vlastnú štátnosť.

Dňa 7. októbra 1915 začala pod velením nemeckého poľného maršala Augusta von Mackensena rozsiahla ofenzíva nemeckých, rakúsko-uhorských a bulharských vojsk proti Srbsku. O dva dni padol Belehrad a početne omnoho silnejšie vojská Ústredných mocností, útočiace zo všetkých strán, tlačili zdecimovanú srbskú a čiernohorskú armádu k Jadranskému moru. V prvých dňoch nepriateľskej ofenzívy sa musela francúzska letecká eskadra premiestniť na srbsko-bulharské bojisko. Jej novým pôsobiskom bolo mesto Niš a hlavným poslaním jeho ochrana pred nepriateľskými náletmi. Aj tu sa Štefánik vyznamenal. S mimoriadnou dávkou odvahy vykonával prieskumné lety hlboko do nepriateľského tyla a niekoľkokrát vyštartoval stíhať nemecké lietadlá. Statočne si počínal napríklad 12. októbra 1915, keď so strojom Farman F-11 s trupovým označením MF 499, vzlietol dvakrát na obranu srbského mesta Pirot, ležiaceho pri bulharských hraniciach. Rovnako 25. októbra 1915 spolu so srbským kapitánom pechoty Markom Božovićom podnikli prieskumný let na trase Niš – Bela Palanka – Pirot – Caribrod – Dragoman – planina Vidlič – kóta 1371 – Temska – Niš do hĺbky bulharského zázemia. Let trval 3 hodiny 40 minút. Vďaka tomuto odvážnemu letu na hranici doletu Farmana si Štefánik vyslúžil uznanie skúsených pilotov eskadry, ktorí prestali pochybovať o jeho pilotných schopnostiach. Na sklonku októbra 1915 sa francúzska letecká eskadra pripravovala v Niši na ústup naprieč Srbskom, Čiernou horou a Albánskom k jadranskému pobrežiu. Srbský front sa vtedy už rúcal. Totálna agónia sa v novembri 1915 zmenila na panický ústup srbskej armády pod velením poľného maršala Rodomira Putnika. Napokon sa jej tragédia dovŕšila na historickom Kosovom poli. Riskantná a vyčerpávajúca anabáza z Niša sa Milanovi Rastislavovi Štefánikovi stala takmer osudnou. Vtedy Štefánikovi zachránil život jeho mechanik Maurice Bourdon. Štefánik patril k tým, ktorí na nové pôsobisko eskadry nedoleteli. Dňa 31. októbra 1915 bol nútený po štarte svojho lietadla Farman F-11, s trupovým označením MF 528, z Niša núdzovo pristáť. Podarilo sa mu však dostať do srbského Kruševacu, kde mu mali mechanici pripraviť nový stroj. Práce však boli natoľko zdĺhavé, že museli spolu so svojím mechanikom Mauriceom Bourdonom pokračovať v ceste na západ pešo. Do 12. novembra 1915 spolu prekonali dlhú strastiplnú cestu z Aleksandrovca cez Brus – Razbojnú – priesmyk Jankova Klisura – Barbatovec – Kuršumlje – Stankovo – dediny Banja – Dubnica do Prištiny a Mitrovice (dnes Kosovská Mitrovica), kde sa nachádzalo dočasné veliteľstvo eskadry. Brodili sa ťažkým terénom a rozbahnenými cestami pešo a na voze s volským záprahom. Na základe rozhodnutia majora Vitrata kapitán Dangezler Štefánika 16. novembra 1915 letecky evakuoval do Prizrenu a odkiaľ ho lietadlo poručíka Louisa Paulhana dopravilo 22. novembra do albánskej Valony (dnes Vlorë). 23. novembra 1915 sa Štefánik na strastiplnom ústupe v prístave Vlorë nalodil na torpédoborec smerujúci do talianskeho Brindisi. S prudkými bolesťami a krvácaním do žalúdka Štefánika 24. novembra 1915 hospitalizovali a akútne operovali v nemocnici Kráľovnej matky v Ríme. Tam podal francúzskemu veľvyslancovi Camillovi Barrerovi obšírnu správu o ústupe a tragédii srbskej armády. Štefánik sa z ťažkých zranení v Taliansku vyliečil, ale jeho ďalšie nasadenie priamo na fronte už neprichádzalo do úvahy. Preto sa 4. decembra 1915 vrátil z Ríma do Paríža. 

 
Mobilizačný rozkaz M. R. Štefánika, august 1914 

 
Pilotný preukaz M. R. Štefánika, 1915

 
Podporučík M. R. Štefánik, august 1915 

 
M. R. Štefánik v lietadle Farman MF.11 na francúzsko fronte, 1915 

 
Dekorovanie podporučíka M. R. Štefánika francúzsky vyznamenaním Vojnový kríž s palmou, 16.8.1915 


Poručík M. R. Štefánik, september 1918 

 
Fotografia M. R. Štefánika s rádom Čestnej légie, 1915