Myšlienka pod rúškom


Skôr než začnem rozvíjať prvú myšlienku , ktorá mi napadla, musím sa asi obrátiť na pani Sibylu Mislovičovú, expertku na spisovnú slovenčinu, ktorej to fakt my(i)slí. Rúška? Rúško? V dnešných pravidlách slovenského pravopisu zostalo už iba v strednom rode. Teda rúško. Staré pravidlá ho vysvetľovali skôr básnicky ako „kus jemnej látky, ktorý niečo zahaľuje, ukrýva..." Dnes toto poetické tajomno vystriedal jeho utilitárny význam „sterilná tkanina na ochranu pred infekciou..." a slovo rúško sa zaradilo medzi najfrekventovanejšie.

A akú myšlienku som pod rúškom temena hlavy chcela rozvíjať? Napadlo ma rúško internetovej komunikácie, ktoré zahalí, ukryje, za ktorým som nepoznaná a umožní mi virtuálne šíriť infekt hnevu, zloby, nepravdy a mystifikácie... Takéto rúško, žiaľ, nechráni. Rozpína priestor pre rozkoly, nenávisť, nevraživosť... Zakaľuje prúd myšlienok valiaci sa éterom v blikajúcich sieťach, čo obkolesujú našu modrú planétu. Alebo preťažuje siete nepodstatnými informáciami o mojich raňajkách či novom psíkovi, smútku z rozchodu s milovaným, radosti z nových topánok... Všetko v rýchlom slede a ustavičnom tempe, zdanlivo nezastaviteľnom.

Zdá sa, že Všehomír sa nás rozhodol pribrzdiť. V pozastavení spôsobenom ohrozením vírusom COVID 19 sa začal kal usádzať na dno prúdu a vynára sa priezračnejší pohľad na spolupatričnosť, ľudskú ochotu, a to všetko bez rúšok utajenia. Internetové siete sa plnia návodmi ako si ochranné rúško ušiť doma, informáciami o nezištnej službe šiť rúška pre spoluobčanov, haštagmi #ruskoniejehanba, skrátka – dobro v ľuďoch ukázalo, že má pevné korene... Je len trošku smutné, že klíčia väčšinou vtedy, keď nás zjednotí spoločná hrozba.

Zároveň však klíči aj povestná kreativita nášho národa. Nevymreli nápady slovenských žien, ktorými si najmä v šedých časoch socializmu osviežovali šatník či domácnosť, šili, plietli, háčkovali, vyrábali si módne tašky, neustále recyklovali detské oblečenie... Ba čo viac, genetický odkaz sa dnes opäť vynoril a rúško sa zaiste stane módnym doplnkom.

Ozvala sa vo mne duša múzejníka. Všeobecne sa predpokladá, že múzejník má na mysli predovšetkým minulosť, ale opak je pravdou. Dôležitejšie je myslieť do budúcnosti, ktorá sa minulosťou iba stane. Ak sa raz naši potomkovia budú chcieť dozvedieť, čo sa dialo v marci 2020, nebude stačiť zachovať pre nich iba písomný a fotodokumentačný materiál. Zaujímavé budú najmä artefakty – rúška pestrých farieb a odtieňov zladených s oblečením, rúška pre deti – jednoducho rúška nielen na ochranu zdravia, ale aj rúška ako výtvory plné fantázie.

Keď táto hrozba pominie, v čo pevne verím, vyčleníme miesto v depozitároch na dezinfikované rúška ako svedkov ušľachtilej mobilizácie Slovákov. 


Autorka textu: Edita Bugalová, riaditeľka SNM – Hudobné múzeum