Autor textu: Michal Vaněk 
Foto: SNM – Múzeum židovskej kultúry

Môžeme takmer s istotou konštatovať, že mimo židovskej komunity a ľudí so záujmom o bojové umenia, je Imrich „Imi" Lichtenfeld na Slovensku neznámou osobnosťou. V rámci týchto kruhov a časti historikov sa z času na čas, síce vynorili rôzne návrhy na jeho pripomenutie a predstavenie širšej, ale najmä bratislavskej verejnosti formou pamätnej tabule, sochy, alebo športového podujatia, ktoré by nieslo jeho meno, avšak ani jedna z iniciatív neskočila realizáciou. Podobný scenár sa javil i v prípade SNM – Múzea židovskej kultúry, ktoré sa posledných niekoľko rokov zaoberalo myšlienkou výstavy o tejto zaujímavej osobnosti, ale k realizácii stále neprichádzalo. Až návšteva predstaviteľov školy Krav Maga – BUKAN Jarona a Rotema Lichtensteinovcov v júni 2017 v múzeu sa stala spúšťačom celého projektu. Jaron bol 27 rokov žiakom Imricha Lichtenfelda v Izraeli, ktorý mu ako veľmi blízkemu priateľovi pomohol založiť i jeho školu. Z úcty k svojmu učiteľovi sa rozhodli navštíviť Bratislavu a iniciovať projekt umiestnenia pamätnej tabule v meste jeho detstva a mladosti, kde sa celý jeho životný príbeh začal. Zároveň, spoločné stretnutie prinieslo i reálny podnet k samotnej príprave a uskutočneniu výstavy s tým, že obe iniciatívy – umiestnenie pamätnej tabule a otvorenie výstavy sa spoja. Motiváciou k tomu bolo aj plánované medzinárodné školenie inštruktorov školy Krav Maga – BUKAN i v júni 2018 v neďalekej Viedni, ktorého vyvrcholením sa mala stať návšteva Bratislavy a účasť jej aktérov na otvorení zamýšľaného projektu. Dátum sa stanovil na 21. jún 2018. Práce na výstave trvali takmer rok. Hľadal sa koncept výstavy, zbierky, ale aj celkové stvárnenie. Prekonalo sa nemálo prekážok. 

 

Pamätná tabuľa
Základnou úlohou bolo vytipovať a nájsť vhodné miesto na jej umiestnenie. Prvou voľbou bolo osadenie na miestach, kde Imi spolu s rodinou v Bratislave býval. Ich presnú lokalizáciu som konzultoval s novinárom Martinom Mózerom, ktorý spracovával životný príbeh Imiho otca, Samuela Lichtenfelda a so Štefanom Holčíkom, archeológom a popredným znalcom bratislavskej histórie. Ten potvrdil adresu ako Lorencovu 24 (dnešná Laurínska), kde rodina bývala v roku 1930. V súčasnosti sa na mieste ich domu nachádza komplex, ktorý dnešní Bratislavčania poznajú pod názvom CITY GATE a Bratislavské mestské divadlo (MDPOH), ktoré patrí pod správu Bratislavského kultúrneho a informačného strediska (BKIS). BKIS a jej riaditeľa Vladimíra Greža som oslovil s touto iniciatívou a stretol som sa u nich s ochotou a nadšením pre projekt. Osadenie pamätnej tabule však musel schváliť Magistrát mesta Bratislavy, ktorý s tým bohužiaľ nesúhlasil s odôvodnením, že v prípade Imricha Lichtenfelda nejde o osobnosť z oblasti kultúry, ktorú budova reprezentuje, ale športu. Našťastie BKIS prišlo s alternatívnym riešením, ktorým bolo osadenie na priečelí budovy ich centrály na Židovskej číslo 1. Vzhľadom na okolnosti súvisiace s pôsobením Imiho Lichtenfelda pri ochrane židovskej komunity v oblasti bratislavského podhradia koncom 30. rokov 20. storočia, sme považovali návrh za vhodný a pustili sa do prípravy projektovej dokumentácie pamätnej tabule. Tú schválila mestská komisia pre pamätníkovú tvorbu, čím umožnila jej realizáciu. 

Výstava
Výstava bola vyvrcholením bezmála ročnej výskumnej a kurátorskej práce. Na jej začiatku bol mojim jediným odrazovým mostíkom všeobecne známy a voľne na internete dostupný životný príbeh Imiho Lichtenfelda s niekoľko málo kvalitnými fotografiami bez uvedenia prameňa. Začal som preto najprv intenzívnu komunikáciu so školou Krav Maga - BUKAN, kde som predpokladal a dúfal, že budú disponovať nejakými materiálmi vrátane fotografií týkajúcich sa Imiho života, od ktorých sa odrazím ďalej. Žiadne dokumenty nemali. Avšak pri rozhovoroch spomenuli možnosť, osloviť Imiho nevlastného syna Joava Arada, ktorý by mohol mať niečo z Imiho pozostalosti. Rozhodnutie zavolať mu, sa ukázalo pre celú záležitosť ako ústredné tak pre realizáciu výstavy, ako aj jej obsahovú hodnotu. Sám Joav Arad síce nevlastnil nič z Imiho pozostalosti, ale povedal mi o existencii osobných dokumentov a fotografiách uchovaných v Imiho kufri u jeho bývalého študenta Krav Maga Zvi Morika v Izraeli. Ten, ako som sa po kontakte s ním dozvedel, zveril uvedené materiály izraelskému historikovi Arielovi Teichovi, ktorý pripravuje publikáciu o životnom príbehu Imiho Lichtenfelda a v minulosti urobil i veľa rozhovorov s Imiho rodinou a priateľmi z kruhov Krav Maga. Aj on veľmi pozitívne zareagoval na moju iniciatívu a plánovaný výstavný projekt. Začala sa naša niekoľko mesačná intenzívna spolupráca. Jej výsledkom bolo získanie skenov 33 originálnych fotografií z rôznych období Imiho života, ako aj niekoľkých dokumentov vrátane potvrdení o udelení vyznamenaní za pôsobenie pod britským velením v rámci Československej légie v severnej Afrike a na blízkom východe. Ako reciprocitu som mu poslal výsledky môjho bádania, skeny časopisu Športový týždeň s článkami o športových úspechoch Imiho Lichtenfelda v Československu, ktoré nám pre potreby výstavy poskytla Univerzitná knižnica v Bratislave. Našim ďalším vkladom do vzájomnej spolupráce s Arielom Teichom bolo aj zabezpečenie digitálneho reštaurovania skenov poskytnutých fotografii, ktoré na vysokej úrovni spracoval Marian Rusňák. Môžem konštatovať, že spolupráca s Arielom Teichom, Joavom Aradom a Jaronom Lichtensteinom priniesla veľa nového do poznania jednotlivých etáp života Imiho Lichtenfelda a pomohla verifikovať mnohé s ním spojené udalosti. Aj na základe týchto skutočností vznikol text, ktorý držíte v rukách. Najväčšou achillovou pätou celého konceptu výstavy sa dlho javilo získanie autentických predmetov ako najpodstatnejšej a zväčša najzaujímavejšej časti múzejných výstav. Na existenciu prvého predmetu ma upozornil novinár Martin Mózer, ktorý ako som už vyššie uviedol, skúmal životný príbeh Imiho otca, Samuela Lichtenfelda a v rámci toho objavil v archívnych zložkách jeho policajný preukaz bratislavského detektíva II. triedy. Ten nám na výstavné účely veľmi ochotne poskytol Slovenský národný archív. Stále to však bolo veľmi málo a termín otvorenia sa blížil. Preto v snahe nájsť ďalšie predmety z Imiho života, ešte raz som kontaktoval Rotema Lichtensteina, aby oslovil otca, či by neporozmýšľal o nejakej možnosti. Prišla prekvapivá odpoveď, a to, že sú pre potreby výstavy ochotní poskytnúť a zapožičať Imiho Džudogi (odev na Džudo) a nôž izraelskej armády, ktoré Imi daroval Jaronovi Lichtensteinovi. Ako pridanú hodnotu poslali i sken Imiho tréningového plánu, ktorý je zaujímavý pre jeho typický rukopis písaný v hebrejčine latinkou. Tak sa skompletizovala vystavená zbierka. 



Nakoniec bolo potrebné vytvoriť výtvarno-priestorové riešenie, ktoré by zaujímavo a pútavo predstavilo Imiho životný príbeh spolu aj so získanými autentickými predmetmi. Ako v prípade predošlej úspešnej výstavy o Imiho kolegovi, zápasníkovi z Makabea Bratislava Dávidovi Unreichovi, aj pri tejto výstave som spojil sily s Ing. arch. Zuzanou Vaněkovou, ktorá na relatívne malom výstavnom priestore do projektu opäť vniesla nové svieže architektonické, výtvarné a grafické prístupy.