Múzeum Bojnice je už viac ako mesiac zatvorené. Ako prežívate toto obdobie Vy ako jeho riaditeľ?
Prežívam ho tak, ako inokedy. So spolupracovníkmi analyzujeme rozpočet múzea, redukujeme náklady a prepočítavame finančné zdroje v nadväznosti na rôzne varianty, ktoré neobvyklá situácia vo svete i u nás prináša. Popri tom aktuálne rozhodujem o režimových opatreniach týkajúcich sa práce v zámku, s ohľadom na minimalizáciu dopadov krízového stavu na zamestnancov múzea.
                                                                                                                           

Brány múzea máte síce nútene dočasne zatvorené, jeho srdce však biť neprestalo. Čím ste Vy a Vaši zamestnanci žili posledné týždne?
Ekonomickí zamestnanci riešia platby, mzdy, odvody, dochádzku a komplexnú administratívu, ktorá s tým súvisí. Odborní zamestnanci plnia odborné úlohy (reštaurovanie, elektronickú dokumentáciu zbierok, vedeckovýskumnú činnosť). Jedni z domu, iní na pracovisku. Lektori a dozorkyne momentálne vyhrabávajú lístie v zámockom parku. Práve v tomto období sme dokončili dvojdielnu publikáciu k 70. výročiu múzea, ktoré oslávime v tomto roku. Čiže život a práca na zámku sa nezastavili.

Hovorí sa, že človek si dôležitosť niečoho uvedomí až vtedy, keď o to príde. Čo pre Vás znamenajú návštevníci a priaznivci Vášho múzea?
Návštevníci sú jedným zo základných pilierov nášho múzea v zámku. Boli a vždy budú, kríza - nekríza.

Po 20. máji by sa brány Múzea Bojnice mali pre verejnosť opäť otvoria. Na čo sa Vaši priaznivci môžu už teraz tešiť?
Najviac sa môžu tešiť na interaktívnu komunikáciu s umeleckými dielami v galerijnom okruhu.
                                                                                                                               

Francis Fukuyama svojho času napísal, že „čokoľvek, čo ľudstvo pozná a nejako zvládne, zabudne." Myslíte si, že ľudstvo sa z pandémie koronavírusu poučí? Alebo zabudne?
Na koronavírus určite tak rýchlo nezabudneme. Najmä pokiaľ ide o ekonomické dôsledky tejto pandémie.

Práca v múzeu nie je len obyčajnou prácou, ale povolaním. Čím práve Vás zlákala?
Ja som nikdy nechcel pracovať v múzeu. Chcel som byť čistým historikom umenia. To som vyštudoval, to bolo moje povolanie. Po priženení do Prievidze som však na výber nemal. V múzeu som si ťažko zvykal. Napokon som si prácu v múzeu, konkrétne v Bojniciach, obľúbil. Nie je totiž múzeum ako múzeum. Dnes verím, že nikde inde by som nenašiel také možnosti pre svoj odborný rast a kreatívnu sebarealizáciu ako v múzeu na Bojnickom zámku.