Všetky expozície a výstavy 18 špecializovaných múzeí Slovenského národného múzea (SNM) sú pre návštevníkov kvôli pandémii koronavírusu COVID-19 už od 10. marca tohto roka dočasne zatvorené. Zažívame bezprecedentnú dobu, ktorá vystavuje skúške okrem nášho zdravia, sociálnych kontaktov aj našu kultúru a kultúrne zvyky. Napriek ťažkým časom však Slovenské národné múzeum, vrátane svojich špecializovaných múzeí, žije. A prežije. Dôkazom toho je aj nasledujúci seriál krátkych rozhovorov s riaditeľmi jednotlivých múzeí. Všetkým sme položili šesť rovnakých otázok. Dnes prinášame odpovede PhDr. Ing. Jaroslava Hájička, riaditeľa SNM – Múzea Červený Kameň.

Múzeum Červený Kameň je už viac ako mesiac zatvorené. Ako prežívate toto obdobie Vy ako jeho riaditeľ?
Je to nesmierne ťažké obdobie. Na jednej strane vidíte, ako začínajú pučať a kvitnúť stromy, tráva v areáli hradu aj v anglickom parku sa zelená viac a viac. Všetko začína žiť a rásť. Pre nás na hrade Červený Kameň je to neklamný znak toho, že sa blíži tá krajšia časť roka, kedy hrad žije viac pre návštevníkov. Na druhej strane je tu nesmierne ticho, cesta na hrad je ľudoprázdna a hradná brána zatvorená, čo vôbec nie je u nás zvyčajné. Taký kontrast sme tu ešte nezažili. Nedá sa s tým nič urobiť, iba dúfať, že sa to čoskoro zmení.

Brány múzea máte síce nútene dočasne zatvorené, jeho srdce však biť neprestalo. Čím ste Vy a Vaši zamestnanci žili posledné týždne?
Počas zimných a skorých jarných mesiacov vždy pripravujeme program pre nadchádzajúcu hlavnú sezónu. Tá sa u nás začína pomerne skoro, návštevníci k nám začínajú prúdiť už od Veľkej noci. Takže o takomto čase by sme na hrade mali pomerne rušno. V prvých momentoch tejto neľahkej situácie sme sa museli zžiť so zmenenými podmienkami a hneď aj prijať opatrenia, ktoré nám boli z hľadiska ochrany zdravia predostreté. Nezaháľame však ani v tomto obmedzenom režime. Dáva nám totiž príležitosť pripraviť pre návštevníkov čosi nové.
                                                                                                                                         

Hovorí sa, že človek si dôležitosť niečoho uvedomí až vtedy, keď o to príde. Čo pre Vás znamenajú návštevníci a priaznivci Vášho múzea?
Podobne ako speváci či herci nemôžu žiť bez svojho publika, lebo im dodávajú energiu a potrebný elán, ani hrad Červený Kameň a múzeum, ktoré je v ňom situované, nie sú úplné bez ľudí. Chýba im integrálna súčasť bytia. Návštevníci sú tým, kvôli komu tu sme. Múzeum by darmo budovalo zbierky, ak by ich nemohlo prezentovať svojim návštevníkom.

Po 20. máji by sa aj brány Múzea Červený Kameň mali pre verejnosť opäť otvoriť. Na čo sa Vaši priaznivci môžu už teraz tešiť?
Som presvedčený, že už samotná možnosť zasa sa poprechádzať v tôni starých líp či pobudnúť chvíľku vo francúzskom parku, alebo posedieť si na hradnom nádvorí budú veľmi vzácne. Odpoveď na Vašu otázku som načrtol už vyššie. Prezradím len, že pôjde o zmenu v stálej expozícii. Detaily by som nerád dopredu odhaľoval.

Francis Fukuyama svojho času napísal, že „čokoľvek, čo ľudstvo pozná a nejako zvládne, zabudne." Myslíte si, že ľudstvo sa z pandémie koronavírusu poučí? Alebo zabudne?
Bol by som nesmierne rád, keby sme si tieto chvíle pamätali čo najdlhšie. Lebo nie je jednoduché robiť, keď máte podmienky ideálne, ale práve naopak. Veľkosť človeka, jeho šikovnosť a um sa prejavia často až v tých najnepriaznivejších dobách...Ale až čas ukáže, či sa ľudia poučili.

                                                                                                                                         
  
Práca v múzeu nie je len obyčajnou prácou, ale povolaním. Čím si práve Vás získala?
Červený Kameň bol pre mňa už od detstva objektom, predstavujúcim "tajomné sny", ktoré ma sprevádzali a sprevádzajú až do súčasnosti. Aby som dodržal správny časový snímok plnenia svojich predstáv, považujem za potrebné uviesť, že vzťah k Červenému Kameňu u mňa ani iný nemohol byť, nakoľko moja maminka pochádzala z Častej a je štátu a pár mesiacov aj za komunistického Československa). Poznal som samotný hrad, ako chlapci sme ho tajne navštevovali už počas jeho rekonštrukcie v 50-tych rokoch minulého storočia. Konkrétnejšie kontúry mojich myšlienok sa napĺňali počas môjho štúdia na vysokej škole v Brne, kedy som sa štúdiom literárnych prameňov pripravoval na absolvovanie štúdia Univerzity Komenského v Bratislave, kde sa na Katedre etnografie vyučovala aj muzeológia. Po skončení a absolvovaní univerzity bola možnosť uchádzať sa o miesto riaditeľa na hrade Červený Kameň a výberové konanie som vyhral. Odborne som bol pripravený už samotnou praxou, nakoľko na Západoslovenskom krajskom národnom výbore, na odbore kultúry, som mal 13 rokov v referáte pamiatky, múzeá a výstavbu pomníkov a pamätných tabúľ a tiež ochranu prírody, ako profesionálnu, tak aj dobrovoľnú. Po spomenutom výberovom konaní som na Červenom Kameni dostal za úlohu komplexnú rekonštrukciu objektu hradu a sústavy pamiatkových objektov v areáli Červeného Kameňa. Počas môjho pôsobenia sa práca darila, bol dostatok finančných prostriedkov, kvalitná predpríprava a príprava rekonštrukcie, kvalitný dodávateľ stavby (PRZ Kraków) a ak mám zhodnotiť túto činnosť, musím uviesť, že som mal šťastie na dobrý kolektív v múzeu, na ktorý som sa mohol s dôverou spoľahnúť. Dôležité bolo moje odhodlanie, pretože obsah práce bol pre mňa výsostným povolaním a mohol by som to aj v závere zdôrazniť, že moja činnosť bola obklopená šťastím, vytrvalou vierou v dobrý výsledok. Svoje profesijné pôsobenie na Červenom Kameni by som mohol prirovnať k misijnej činnosti.