SNM – Múzeá v Martine boli pre verejnosť zatvorené takmer dva mesiace. Ako ste toto obdobie prežívali Vy ako riaditeľ Múzeí v Martine?
SNM v Martine bolo uzatvorené pre širokú verejnosť od 13. marca až do utorka 12. mája. Keďže definitívnu informáciu o nutnom dočasnom zatváraní sme sa dozvedeli len deň pred týmto nariadením, bolo pre krátkosť času nesmierne náročné pripraviť opatrenia na uzatvorenie všetkých expozícií a zabezpečenie nevyhnutného chodu múzea. Situáciu sťažovala aj skutočnosť, že SNM – Múzeá v Martine tvorí 6 múzeí vrátane rozsiahleho areálu Múzea slovenskej dediny, v ktorých pracuje približne 70 zamestnancov. Vývoj situácie ohľadom zavádzania opatrení proti šíreniu koronavírusu COVID-19 bol tak turbulentný, že v niektorých prípadoch sme nariadenia nestihli ani zaviesť do praxe a už bolo nutné vysporiadať sa s novými. Pre mňa osobne bolo v tejto krízovej situácii nesmierne dôležité zabezpečiť maximálnu informovanosť všetkých zamestnancov múzea. Preto sme v súvislosti s vývojom situácie pripravovali s kolegami aktuálne usmernenia, ktoré sme všetkým zamestnancom zasielali e-mailom, prípadne sme ich o nich informovali telefonicky. Viacerí z kolegov v múzeu vnímali túto situáciu citlivo, samozrejme, báli sa o svoje zdravie, o zdravie svojich blízkych, viacerí sa starali o rodičov, pomáhali deťom s úlohami, a preto sme sa snažili v každej situácii hľadať také riešenia, aby mohli aj v týchto podmienkach naďalej pracovať. Zavádzaním opatrení proti šíreniu koronavírusu do praxe a prípravou usmernení samozrejme moja práca počas krízy nekončila. V ostatných týždňoch sme riešili haváriu kúrenia v Etnografickom múzeu, zabezpečovali kontrolu depozitárov v Etnografickom múzeu počas neprítomnosti ich správcov, pripravovali všetky administratívne záležitosti spojené s odovzdaním staveniska a začiatkom rekonštrukcie Múzea Martina Benku. Z dôvodu uzatvorenia hraníc sme riešili aj situáciu ohľadom predĺženia zmlúv o vypožičaní zbierkových predmetov so zahraničnými subjektmi. Okrem toho, že zastávam funkciu riaditeľa, tak naďalej vykonávam aj prácu kurátora zbierky poľnohospodárstva, zberného a koristného hospodárstva, a tak som sa v týchto časoch venoval aj elektronickému spracovaniu mojej poslednej akvizície a príprave scenára k expozičnému zariadeniu Zvonkárskej dielne zo Zázrivej v Múzeu slovenskej dediny.

Brány Múzeí v Martine boli síce nútene dočasne zatvorené, ich srdce však biť neprestalo. Čím ste Vy a Vaši zamestnanci žili posledné týždne?
Široká verejnosť v mnohých prípadoch vníma prácu v múzeu len cez prezentačné alebo edukačné aktivity, a preto dostávame často otázky, že čo už len môžeme robiť, keď máme zatvorené. Práca múzejníka je tak rôznorodá, že sa v žiadnom prípade nezastavila, nepovedal by som ani to, že sa spomalila. Skôr sa pre viacerých zamestnancov len presunula z pracoviska do ich domáceho prostredia a dovolím si povedať, že v niektorých prípadoch aj zintenzívnila. Práca z domu nie je pre múzejníkov neobvyklá, mnohí sa aj predtým po návrate z práce alebo počas víkendov nad rámec svojho pracovného času venovali publikačnej činnosti, elektronickému spracovaniu zbierkových predmetov, prepisovaniu revíznych hárkov, príprave edukačných programov či tvorbe plagátov, správe sociálnych sietí a ďalším činnostiam. Mnohé z toho, čím žijeme v týchto časoch, som už spomenul v predchádzajúcej otázke. Intenzívne sa pracuje na príprave dvoch zborníkov Slovenského národného múzea v Martine – Etnografia a Kmetianum, ktoré by mali vyjsť koncom roka. Odborní zamestnanci sa sústreďujú na publikačnú činnosť, venujú sa elektronickému spracovaniu zbierkových predmetov, spracovaniu dokumentačných fotografií, príprave nových edukačných a prezentačných programov a v obmedzenom režime pracujú aj na svojich vedecko-výskumným úlohách a revíziách. V tomto čase je možné dokončiť aj viaceré resty a venovať sa úlohám, na ktoré je počas bežnej prevádzky menej času, zvýšenú pozornosť možno venovať upratovaniu a údržbe expozícií. V Múzeu slovenskej dediny sa vykonávajú jarné poľnohospodárske práce, rez ovocných drevín, strihanie oviec a postupne by sa malo začať aj s kosením lúk. K uvedeným činnostiam pribudli aj nové výzvy súvisiace s presunom prezentačnej činnosti múzea do online priestoru. Spracovávame príspevky na blog Slovenského národného múzea a intenzívnejšie sa kolegovia venujú aj sociálnym sieťam, kde sa návštevníci môžu dozvedieť viac o činnosti múzea a v tomto období najmä o kalendárnych obyčajoch. Záverom ešte spomeniem projekt nášho prezentačného oddelenia s názvom Čo vedia myši z múzea – „pracovno-myšie" listy pre rodičov s deťmi, ktoré hravou a edukatívnou formou sprostredkúvajú rôzne zaujímavé informácie týkajúce sa našich expozícií. Vydané boli zatiaľ pracovné listy s tematikou prírody Turca a dreva a jeho využitia v minulosti. Záujemcovia si môžu tieto listy stiahnuť na našich sociálnych sieťach a na webe Slovenského národného múzea v Martine.

Hovorí sa, že človek si dôležitosť niečoho uvedomí až vtedy, keď o to príde. Čo pre Vás znamenajú návštevníci a priaznivci Vášho múzea?
Múzeum by bez svojich návštevníkov nebolo múzeom. Ostalo by „len" odborným vedeckým pracoviskom, ktoré uchováva, odborne spracováva a skúma relikty kultúrneho dedičstva. Veľká časť našej činnosti je orientovaná smerom k návštevníkom a preto si dovolím povedať, že pre nás všetkých sú návštevníci nesmierne dôležití. Je to vidieť napríklad aj na nadšených tvárach lektorov a autorov výstav, ktorí s veľkým nasadením sprostredkúvajú informácie našim návštevníkom. Som veľmi rád, že nám priaznivci zostali verní aj v ťažkých časoch koronakrízy a podporovali nás svojimi pozitívnymi reakciami a komentármi na sociálnych sieťach aj po takých negatívnych správach, ako je zrušenie ich obľúbených podujatí. Touto cestou by som im rád poďakoval a odkázal, že každá takáto správa nám dodávala energiu pracovať.

Od utorka 12.mája sú aj brány SNM – Múzeí v Martine pre verejnosť opäť otvorené. Na čo sa Vaši priaznivci môžu najviac tešiť?
Vzhľadom na vzniknutú situáciu budeme určite musieť prehodnotiť dramaturgický plán výstavných podujatí na tento rok. Naši návštevníci si však určite budú môcť v Etnografickom múzeu pozrieť výstavu Martin Benka v Turci, v januári sprístupnenú výstavu Na piatok i na sviatok o ľudovom odeve v Turci a výstavu Roky krásou čipky vystlané, ktorá bola slávnostne otvorená len niekoľko dní pred naším uzatvorením. V Múzeu slovenskej dediny bude dostupná výstava Tradičná stavebná kultúra Javorníkov a Beskýd, v Múzeu kultúry Čechov na Slovensku pokračuje výstava o 20 rokoch jeho fungovania s názvom Index DC. Pevne verím, že budeme môcť čoskoro v určitej forme realizovať podujatia Národopisného roka 2020 v Múzeu slovenskej dediny, ktoré sa každoročne tešia vysokej návštevnosti a že tento rok interiérovo zariadime a sprístupníme ďalší expozičný objekt. Z najbližších výstavných projektov spomeniem aspoň plánovanú výstavu fotografií Gustáva Hegedüša s názvom Príbeh lesa v Múzeu Andreja Kmeťa a výstavu Drotárski majstri v Etnografickom múzeu. Máme toho pripraveného oveľa viac, ale nerád by som prezrádzal vopred.


Foto: Milo Fabian

Francis Fukuyama svojho času napísal, že „čokoľvek, čo ľudstvo pozná a nejako zvládne, zabudne." Myslíte si, že ľudstvo sa z pandémie koronavírusu poučí? Alebo zabudne?
Veľmi rád by som napísal, že verím tomu, že sa ľudstvo z tejto ťažkej situácie poučí, život sa spomalí a ľudia sa začnú viac venovať svojim blízkym, prestanú sa hnať za materiálnymi statkami, budú na seba a svoje okolie milší, budú si vzájomne viac pomáhať a nezabudnú ani na ochranu prírody. Žiaľ, v tomto prípade ostávam skôr skeptický a myslím si, že život väčšiny obyvateľstva tejto planéty sa po určitom čase vráti späť do zaužívaných koľají pred koronakrízou. Tá už však asi navždy ostane zapísaná v dejinách nášho ľudstva a možno nám nadobudnuté skúsenosti a dáta pomôžu v budúcnosti prekonať ešte náročnejšie obdobia. Prial by som si, aby táto kríza dopomohla aspoň k tomu, aby sa hovorilo a pristúpilo k väčšej podpore našich špičkových vedcov, na pomoc ktorých sa teraz obracia celá krajina. Osobne ma veľmi potešili správy o tom, že sa planéta začne sama za pomerne krátky čas uzdravovať, čo preukazuje, že k zlepšeniu jej celkového stavu je potrebné len malé uskromnenie.

Práca v múzeu nie je obyčajnou prácou, ale povolaním. Čím práve Vás pred rokmi zlákala?
Už od malička ma fascinovali rôzne kultúry a ich spôsob života, pravdupovediac, viac tie „dávne" mimoeurópske, o čom svedčí aj výber vysokej školy – Katedra etnológie a mimoeurópskych štúdií na Univerzite sv. Cyrila a Metoda v Trnave. Hneď po nástupe na vysokú školu bolo moje nadšenie pre cudzie kultúry na krátke obdobie utlmené slovami, že nie je možné spoznávať iné kultúry, pokiaľ dokonale nepoznáme tú našu. Preto sa veľká časť môjho štúdia zaoberala práve spôsobom života ľudí v minulosti na Slovensku, čím stúpol môj záujem aj o etnológiu v našom priestore. Prvé kroky v Slovenskom národnom múzeu smerovali do Múzea slovenskej dediny, kde som sa zaoberal ľudovou architektúrou, organizoval viaceré prezentačné podujatia, následne som dostal do správy zbierku poľnohospodárstva, zberného a koristného hospodárstva a vykonával mnohé ďalšie činnosti. Hneď po nástupe som bol hrdý na to, že som dostal príležitosť pracovať v inštitúcii, v ktorej sa, nadnesene povedané, začali písať dejiny slovenského múzejníctva. Pravdou je, že mi je trošku smutno z toho, že múzeá sú v súčasnosti v očiach širokej verejnosti na druhej koľaji (česť výnimkám). Obdobie veľavážených inštitúcií, do ktorých ľudia vstupovali s obrovskou úctou a hrdosťou, o ktorom sa píše už len v archívnych dokumentoch a na stránkach zborníkov a časopisov Muzeálnej slovenskej spoločnosti, je už dávno preč. Práca múzejníka si ma získala najmä svojou rôznorodosťou a obrovským množstvom oblastí záujmu, v ktorých sa múzejní pracovníci môžu realizovať. Stále ma pri kontakte so zbierkovými predmetmi neprestáva fascinovať vynaliezavosť ľudí a jednoduché, v mnohých prípadoch až sofistikované, ale najmä funkčné, konštrukčné riešenia pracovných nástrojov a spôsoby, akými si ľudia v minulosti v neľahkých podmienkach dokázali pri práci zjednodušiť život.