Slovenské národné múzeum a jeho predchodcovia v Bratislave počas druhej svetovej vojny alebo Inter arma silent musaea

Slovenské národné múzeum a jeho predchodcovia v Bratislave počas druhej svetovej vojny alebo Inter arma silent musaea

Zborník príspevkov z odbornej konferencie, MÚZEÁ VO VOJNE
Druhá svetová vojna a jej dôsledky na činnosť múzeí a ich zbierky Banská Bystrica, november 2015

Autorka textu: Elena Machajdíková, Slovenské národné múzeum, Bratislava

Príspevok mapuje existenciu a činnosť priamych predchodcov Slovenského národného múzea v Bratislave počas druhej svetovej vojny – Zemedelského múzea, Lesníckeho a loveckého múzea, Slovenského vlastivedného múzea a ich nástupcu Slovenského múzea. Ich všeobecne prospešný rozvoj a činnosť boli narušené postupným sa zhoršovaním politickej a hospodárskej situácie vo svete a najmä v Európe. Rozdelenie štátnych útvarov na Protektorát Čechy a Morava a Slovenský štát malo za následok rozdelenie aj týchto múzejných ústavov, ktoré prežívali zložité obdobie boja o prežitie. Príspevok podáva prehľad o činnosti a existenčných ťažkostiach múzeí, záchrane a ochrane zbierkových fondov. Slovenské múzeum patrilo k najviac vojnou poškodeným múzeám na Slovensku.

Výrok Gaia Iulia Caesara Inter arma silent musae je všeobecne známy, prekladá sa ako „Vo vojne múzy mlčia" či „Medzi zbraňami múzy mlčia". K parafrázovanej podobe tohto výroku ma inšpiroval osud nášho múzea počas druhej svetovej vojny. Príspevok nepodáva vyčerpávajúci pohľad na danú problematiku, pretože téma druhej svetovej vojny a múzeí je široká, môže sa skúmať z viacerých hľadísk a vyžaduje si dlhodobé bádanie vo viacerých pamäťových inštitúciách a fondoch. Týka až štyroch múzeí, predchodcov dnešného Slovenského národného múzea v Bratislave,[1] preto sa zameriava len na súhrn kľúčových a zaujímavých udalostí. V dejinách ľudskej spoločnosti sa odohrali dve ozbrojené vojenské stretnutia svetového dosahu, ktorých následky predstavovali pre Slovákov štátoprávne, politické a kultúrne medzníky. Po skončení prvej svetovej vojny rozpadom Rakúsko-Uhorska začala pre slovenský národ éra v novom česko-slovenskom štáte (28. októbra 1918). V tomto období vznikli – Slovenské vlastivedné múzeum, Zemedelské múzeum, Lesnícke a lovecké múzeum a neskôr ich právny nástupca ‒ Slovenské múzeum. Boli to priami predchodcovia Slovenského národného múzea v Bratislave.


Budova Zemedelského múzea (1924 – 1940) Foto: Rastislav Fiľo

Slovenské vlastivedné múzeum vzniklo v roku 1923 ako muzeálny spolok zameraný na históriu a živú a neživú prírodu Slovenska. Riadil ho výbor, na čele ktorého stál predseda Dušan Jurkovič. Bol zvolený valným zhromaždením a širším prezídiom na zakladajúcom valnom zhromaždení 16. marca 1924. Členskú základňu tvoril kolektív vedeckých i radových pracovníkov z kultúrnych inštitúcií, najmä Univerzity Komenského v Bratislave, ale i oddaní amatéri.[2]

Zemedelské múzeum začalo pôsobiť o rok neskôr ako krajinská pobočka celoštátneho múzejného spolku Československého zemědelského muzea v Prahe. Riadilo ho Kuratórium a činnosť schvaľovalo valné zhromaždenie. Patrilo k špecializovaným múzeám, ktoré sa venovalo najmä histórii a súčasnosti poľnohospodárstva. Lesnícke a lovecké múzeum s predmetom záujmu na lesníctvo a poľovníctvo sa stalo jeho autonómnou súčasťou v roku 1927.

Pražské Československé zemědelské muzeum postavilo svojej filiálke v Bratislave polyfunkčnú múzejnú budovu na Vajanského nábreží, ktorej projektantom a staviteľom bol Milan Michal Harminc (1924 – 1928), a ktorá je sídlom Slovenského národného múzea dodnes. Budova a jej expozície boli verejnosti sprístupnené 4. mája 1930.[3] Tieto múzeá boli inštitúciami svojich materských spolkov, pôsobili samostatne a pritom súbežne a ich spolupráca bola veľmi úzka. Všeobecne prospešný rozvoj týchto múzeí bol narušený postupným zhoršovaním politickej a hospodárskej situácie vo svete a najmä v Európe. Prežívali zložité obdobie, bojovali o prežitie a usilovali sa najmä o záchranu a ochranu zbierkových fondov a svojho sídla.

Expanzívna politika nacistického Nemecka voči Československu vyvolala obavy z vypuknutia vojnového konfliktu. Už v septembri 1938 nariadil Štátny referát na ochranu pamiatok na Slovensku všetkým múzeám „vyprázdniť povaly a všetky vzácne pamiatky presťahovať do depozitárov".[4] Výber, evidovanie, fotodokumentácia, balenie a expedovanie tých najvzácnejších pamiatok do bezpečia bolo však prerušené všeobecnou mobilizáciou vyhlásenou 23. septembra 1938. „Do zbrane" povolali aj hlavného správcu Zemedelského múzea Miloša Jurkoviča a kuriča Ondreja Chrenu, v múzeu ostal len najstarší zo zamestnancov Fabián Brenčič. Z radov pracovníkov Slovenského vlastivedného múzea narukovali preparátor Štefan Královič a konzervátor Ján Nettich.[5]


Historická expozícia Slovenského múzea v Bratislave v rokoch 1940 – 1944 Foto: Archív Slovenského národného múzea v Bratislave

Slovenské vlastivedné múzeum v snahe ochrániť cenné pamiatky, previezlo zbierkové predmety do pivničných priestorov Teologickej fakulty Univerzity Komenského na Kapitulskej ulici, a to najmä gotické plastiky a obrazy, numizmatickú zbierku, zlatnícke výrobky, gobelíny a cenné kusy z keramiky. Časť numizmatickej zbierky bola uložená i v Mestskej sporiteľni v Bratislave.[6] Neskôr tento počet rozšírili o ďalšie obrazy a rytiny z pálfiovskej zbierky, keramiku, predmety z kovu i skla. Koncom septembra a v októbri 1938 na pokyn Štátneho referátu na ochranu pamiatok na Slovensku boli tieto zbierkové predmety vo viacerých etapách prevezené a uložené v prízemí Bojnického zámku. Poškodené kusy, ktoré potrebovali špeciálnu manipuláciu a ošetrenie, boli vrátené do Bratislavy. Išlo najmä o vzácne textílie, gobelíny, rytiny či mince. Koncom roku 1938 (17. – 18. 11. 1938) bol vypravený vagón z Prievidze i do Turčianského Sv. Martina s cennosťami z oblasti národopisu (keramika, drevené predmety), pravekej archeológie (keramika, kovové predmety) a historickej archeológie. Demobilizácia spôsobila ťažkosti na železnici a vagóny so zbierkovými predmetmi museli „prenocovať" na stanici v Hornej Štubni. Do Martina sa dostali až ráno, kde ich uložili „do skladu v jednom kúte".[7]

Politická situácia v Európe sa vyostrila. Následkom mníchovského diktátu sa Československá republika otriasla v základoch.[8] Po získaní autonómneho postavenia Slovenska v rámci Československa (október 1938) sa na čelo autonómnej vlády dostal Jozef Tiso.[9] Vláda Slovenskej krajiny si zvolila za sídlo snemu práve monumentálnu budovu Zemedelského múzea. Múzeum prišlo v rokoch 1939 až 1943 o celé prízemie a 1. poschodie, ostalo mu len II. a III. poschodie a podkrovie. Poskytlo nielen svoje reprezentatívne priestory, ale i na zariadenie do kancelárií ‒ dva barokové obrazy, štyri kusy nábytku a dve kovové vázy zo zbierok historického oddelenia. Časť budovy zabral i Krajinský úrad, ktorému 24. októbra 1938 uvoľnili niektoré výstavné siene na prízemí a 3. poschodí. Z tohto dôvodu bola zrušená aj časť národopisnej expozície a neskôr aj miestnosti, ktoré vtedy používal Klub akademikov (do 1. apríla 1939).[10] Hrozba vojnového konfliktu a obsadenie väčšej časti budovy Ministerstvom zahraničných vecí a ďalšími nájomcami, nútili múzejníkov odrieknuť všetky plánované výstavy. Zemedelské múzeum ukončilo výstavnú činnosť dňom 24. apríla 1938 a začalo s prípravami na evakuáciu cenných zbierkových predmetov. Pozornosť venovali záchrane zhabaných predmetov zo šľachtických kaštieľov, zámkov a od židovských občanov, ktoré sa do múzea dostávali prostredníctvom Krajinského úradu, Ministerstva vnútra, Ministerstva školstva a národnej osvety a Daňového úradu ako štátne depozity.[11]

Nové pomery po uzákonení autonómie na Slovensku priniesli nielen politické a hospodárske osamostatnenie krajín, ale tiež kultúrne. Pražské vedenie Československého zemědelského muzea sa ešte pokúsilo o novú organizačnú úpravu vzájomných vzťahov, avšak možnosť akejkoľvek spolupráce zanikla vznikom nového nezávislého tzv. Slovenského štátu a vytvorením Protektorátu Čechy a Morava 14. marca 1939.[12] Rozdelenie štátnych útvarov malo za následok aj rozdelenie múzejných ústavov. V zmysle § 3 bodu 2 nariadenia vlády Slovenskej krajiny č. 14 z 28. októbra 1938 o zaistení majetku spolkov, korporácií a základín, ktorých ústredie sa nachádzalo mimo územia Slovenska, prešiel majetok pražského Československého zemědelského múzea dňom 6. októbra 1938 výhradne do vlastníctva bratislavskej filiálky − Zemedelského múzea v Bratislave so všetkými aktívami (budova, všetok inventár a zbierky) i pasívami (hypotekárna pôžička, teda dlh v hodnote 5 miliónov korún). Slovenská hypotekárna a komunálna banka v Bratislave bola ochotná prolongovať pôžičku Slovenského múzea na 30 rokov s podmienkou, že sa za múzeum zaručí štát.[13] Nielen zlá ekonomická situácia múzeí bola vplyvom rozdelenia štátu alarmujúca, okamžité riešenia si vyžadovala aj personálna otázka. Spôsobili ju nové zákonné opatrenia slovenskej autonómnej vlády, ktoré zapríčinili odchod členov českej národnosti z bratislavských múzejných spolkov. V bratislavských múzeách a kuratóriách pôsobili od vzniku ČSR do prelomu rokov 1938/1939. Ich pracovné zázemie bolo predovšetkým na Univerzite Komenského v Bratislave, v bratislavských múzeách a kuratóriách pôsobili od počiatku (od roku 1919 vzniku ČSR) až do prelomu rokov 1938/1939. Slovenské vlastivedné múzeum opustil Jan Eisner, Vladimír Klecanda, Antonín Václavík, Vladimír Balthazar, Antonín Frank, Zdeněk Frankenberger, Viliam Pražák.[14] Z Kuratória Zemedelského múzea odišiel napríklad jeho konateľ Jan Kratochvíl, pokladník Emil Napravil či revízor zbierok František Vřeský.[15]

Významným spôsobom zasiahol do existencie bratislavských múzeí zánik Krajinského zriadenia na Slovensku (1939).[16] Prerušenie zväzkov s pražským ústredím a vzrušenie Krajinského úradu a najmä Krajinského výboru, ktorý múzeum finančne podporoval, priniesol nové starosti, kde vziať prostriedky na múzejné činnosti a prepotrebný priestor. Strata finančných prostriedkov z nájomného využívaného na splácanie hypotekárnej pôžičky zaťažila kriticky hospodársku situáciu Zemedelského múzea.[17] Všetky sily sa sústredili najmä na ochranu zbierok. V priebehu roka 1939 ich sťahovali niekoľkokrát v rámci budovy, dá sa povedať, že putovali „z poschodia na poschodie, ale aj v rámci Slovenska.[18] Slovenské vlastivedné múzeum žiadalo listom Ministerstvo školstva a národnej osvety Slovenskej krajiny o súhlas na reevakuáciu národopisných predmetov zo Slovenského národného múzea v Martine späť do Bratislavy. Urýchlené riešenia tejto požiadavky zdôvodňovali aj povinnosťou zapožičať niekoľko cenných slovacikálnych pamiatok na výstavu do New Yorku i na folklórnu výstavu do Liverpoolu.[19] V tomto roku sa uskutočnila len jedna výstava s názvom Obrazy Jozefa Satinu.[20]

V Európe bola zložitá politická a hospodárska situácia, a postupný presun vojnových operácií aj na územie Slovenska, ovplyvnili život našich predchodcov. Múzeá pôsobili v jednej budove, mali podobné zameranie a podobné existenčné problémy. Pre všetky bolo východiskom z problémovej situácie ich zlúčenie do jednej inštitúcie s názvom Slovenské múzeum (stalo sa to 12. júna 1940).[21] Spravované bolo valným zhromaždením, výborom a predsedníctvom. Štátne dotácie dostávalo každoročne z prostriedkov Ministerstva školstva a národnej osvety, Ministerstva hospodárstva, Ministerstva dopravy a verejných prác. Činnosť Slovenského múzea bola rozdelená do piatich odborov.[22] Odborné práce zabezpečovali dvaja stáli zamestnanci, a to hlavný správca a neskôr jeho riaditeľ Miloš Jurkovič a kustódka Ľudmila Kraskovská, externými pracovníkmi boli Alžbeta Güntherová-Mayerová a Ladislav Korbel. V tomto ťažkom období štyria odborní zamestnanci robili priam „zázraky na počkanie". V roku 1940 sa neuskutočnili výstavy, presťahovaná bola len expozícia archeológie na tretie poschodie, a pri tejto príležitosti prešla aj čiastočnou reinštaláciou. Doplnili ju nové exponáty z rímskych hrobov z Hochštetna (Vysoká pri Morave) a Stupavy z výskumov Vojtecha Ondroucha v rokoch 1940 – 1941.


Slávnostné otvorenie výstavy Obrazy Jozefa Satinu, 26. októbra 1941. Miloš Jurkovič, riaditeľ Slovenského múzea, prvý zľava (so synom) Foto: Archív Slovenského národného múzea v Bratislave

Pohnuté časy však múzeum neumlčali úplne, verejnosti sa prihovárali v roku 1941 prostredníctvom krátkodobých, zväčša sprostredkovaných výstav, predovšetkým diel výtvarných umelcov – Obrazy Jozefa Satinu, Obrazy Jozefa Bačáka, Slovenské ľudové umenie a Výstava fotografií klubov slovenských turistov a lyžiarov v Bratislave a sprístupnené boli i výstavy prezentujúce výsledky z výskumov, napríklad z Devína. Po rozšírení výstavných priestorov o Zimnú záhradu o rok neskôr, sprístupnili aj historickú expozíciu. Po roku 1942 sa tu uskutočnilo niekoľko krátkodobých výstav v spolupráci, venovaných napríklad slovenskej tlači (Slovenská tlač), či spolu s Ministerstvom dopravy a verejných prác výstavu návrhov na univerzitné mesto, uskutočnili sa i reprízy výstav výtvarných umelcov Jozefa Satinu a Jozefa Bačáka. Slovensko-rumunská spoločnosť sa prezentovala Výstavu súčasného rumunského umenia. Avšak najúspešnejším výstavným podujatím v roku 1942 bola Celoštátna výstava poštových známok, usporiadaná v spolupráci s Klubom slovenských filatelistov a KdF Briefmarkensammler-Gemeinschaft so sídlom v Bratislave pod záštitou ministra dopravy a verejných prác Júliusa Stana. Na druhom poschodí sídelnej budovy a v obidvoch sálach Zimnej záhrady boli vystavené známky, filatelistická literatúra i pomôcky.

V nasledujúcom období (v roku 1943) pokračovali už aj vo vedeckovýskumnej činnosti, najmä archeologickej a v oblasti prírodných vied. Vojtech Ondrouch odkryl napríklad vzácne pamiatky z rímskej doby v Stupave, pokračoval tiež prieskum strážnej veže v Pajštúne. Archeologické výskumy v Andači, Dražkovciach, Košolnej, Vysokej pri Morave a iné viedla Ľudmila Kraskovská. Prírodovedný odbor sa zameral na záchranný výskum Jurského Šúra v spolupráci s Prírodovedeckou fakultou Slovenskej univerzity. Tento rok sa zapísal do dejín Slovenského múzea predovšetkým slávnostným sprístupnením diel starých majstrov ako aj moderného výtvarného umenia na výstave Slovenská galéria (29. marca 1943).[23]

Plány zrealizovať v priestoroch kaviarne MÚZEUM výstavu technických pamiatok prekazili vojnové udalosti. Zozbierané technické pamiatky sa mali stať základom pre plánované technické múzeum.[24] Krátkodobé výstavy s obsahovým zameraním na výtvarné umenie a architektúru pestro dotvárali výstavnú ponuku. Slovenské múzeum usporiadalo Výstavu starej svetovej grafiky v spolupráci s Ministerstvom školstva a národnej osvety, realizovali sa i reprízy výstav akademických maliarov Jozefa Satinu a Jozefa Bačáka. Slovenské múzeum umožňovalo vo svojich priestoroch vystavovať aj iným inštitúciách a spolkom, konali sa tu napríklad: Súborná výstava diel akademického maliara Petra Júliusa Kerna, Posmrtná výstava diel akademického maliara Milana Th. Mitrovského či výstava venovaná umelcom národného obrodenia a klasikom výtvarného umenia 19. storočia Petrovi Bohúňovi a Jozefovi Božetechovi Klemensovi. Akademickým maliarom Františkovi Viktorovi Podolayovi, Alexandrovi Buzmovi a mladým slovenským výtvarníkom – Ladislavovi Gudernovi, Orestovi Dubayovi a Ervínovi Semianovi usporiadalo výstavu Vysokoškolské združenie. Ministerstvo národnej obrany v priestoroch Slovenského múzea pripravilo v prospech frontových vojakov Výstavu tatranských obrazov akademického maliara (Štefana) Milovana Krakera, Rezort verejných prác Ministerstva dopravy a verejných prác sprístupnil verejnosti Výstavu súťažných návrhov na vládnu štvrť v Bratislava a Výstavou chorvátskeho umenia sa prezentovala Slovensko-chorvátska spoločnosť. Každá doba prináša svoje obete, aj Slovenské múzeum sa muselo prispôsobiť a na svojej pôde umožnilo otvoriť dve poplatné výstavy usporiadané Deutsche Partei v Bratislave, s názvami Výstava nemeckých výtvarníkov zo Slovenska a Die Volksgruppe plant und baut.[25]

Ministerstvo školstva a národnej osvety s Ministerstvom obrany, Generálnym štábom obrany štátu, Vzdušným úradom a Zväzom slovenských múzeí žiadalo prípisom od správcov múzeí v júni 1941 a septembri 1942 informácie o postupoch pri ochraňovaní cenných zbierkových predmetov. Na základe nariadenia Ministerstva školstva a národnej osvety si múzeá vypracovali vlastné plány civilnej protileteckej obrany.[26] Prioritnou činnosťou Slovenského múzea bola ochrana a záchrana jeho zbierkového fondu, sústavne boli evakuované veľmi cenné exponáty.[27] Cieľom úschovy boli najmä Bojnický zámok, hrad Červený Kameň a Slovenské národné múzeum v Martine.[28] Naopak, exponáty niektorých ďalších inštitúcií či zabavené predmety ukladali do priestorov Slovenského múzea ako štátne depozity (najmä zabavené pamiatky zo šľachtických kaštieľov a po občanoch židovského pôvodu).[29]

Hrozba presunu frontu aj na naše územie zamestnávala múzejníkov výberom, balením a evakuáciou svojho bohatstva. Ale ani pohnuté časy neparalyzovali múzejné činnosti úplne, múzeum sa verejnosti prihováralo v prvých mesiacoch roku 1944 prostredníctvom krátkodobých, zväčša sprostredkovaných výstav. Tradične to boli výstavy diel výtvarných umelcov, napríklad Jozefa Ilečka, Jaroslava Votrubu, Jána Ladvenicu, tiež Výstava o mori, Európska a východoázijská keramika, Výstava duchovnej tvorby a Pamiatky z Devína.[30]

Priame vojenské operácie sa na územie Slovenska preniesli od polovice roku 1944. Sídelná budova Slovenského múzea sa stala terčom angloamerických bombardérov 16. júna 1944 počas bombardovania rafinérie Apollo.[31] Zápalné výbušné bomby zasiahli aj Zimný prístav, dunajský most aj okolité ulice, medzi iným aj budovu Slovenského múzea. Hlásna služba nálet neavizovala a v ťažkej situácii sa ocitol aj riaditeľ múzea Miloš Jurkovič, ktorý bol práve v budove. Už na jar v roku 1944 vyhlásili okolie Slovenského múzea za nebezpečné a nariadili jeho evakuáciu, na základe toho sa Miloš Jurkovič, ktorý býval s rodinou v služobnom byte na 4. poschodí, musel odsťahovať do Modry. Odtiaľ denne dochádzal do Bratislavy. V čase, keď na múzeum dopadli prvé bomby, odchádzal aj s manželkou z budovy. Zachránilo ich len to, že sa im podarilo uniknúť bočným schodiskom do krytu.[32]


Bombardovanie budovy Zemedelského múzea, 16. júna 1944 Foto: Archív Slovenského národného múzea v Bratislave

Ničivé nálety fosforovými zápalnými bombami a následný požiar poškodili budovu, zbierky, aj byt riaditeľa múzea.[33] Najviac zničené bolo priečelie a tympanón nad hlavným vstupom s reliéfom oráča, ako i súsošie po stranách hlavného vchodu (dielo Františka Úprku). Zápalné bomby prenikli cez medenú krytinu, poškodili strechu a celé 4. poschodie. Doslova „ľahli popolom" aj zbierky, ktoré tam boli uložené.[34] Múzejnú budovu neničil len oheň. Pri jeho hasení deštrukčne zapôsobila aj voda, ktorou boli premáčané tehlovo-betónové stropy 3. poschodia. Keďže nasledovalo daždivé počasie, voda prenikala až po prvé poschodie. Prebárali sa parkety, premočené boli dvere a nábytok. Škody na zbierkach sa odhadovali približne na 12,5 milióna korún.[35]


Budova Slovenského múzea v Bratislave po bombardovaní (16. júna 1944) Foto: Archív Slovenského národného múzea v Bratislave

Po tejto katastrofe bolo prvoradou úlohou zabezpečiť budovu proti poveternostným vplyvom novým pokrytím strechy,[36] ako o tom rozhodla vláda Slovenskej republiky na svojom zasadnutí 20. júla 1944. Ministerstvo školstva a národnej osvety ako aj Slovenské múzeum sa obrátili na Župný úrad s požiadavkou o zriadenie odbornej komisie, ktorá by zistila rozsah škôd a zabezpečila vypracovanie projektu na opravu múzea. Župný úrad však postúpil celú záležitosť Ministerstvu dopravy a verejných prác, pretože „celoštátny kultúrny význam múzejnej budovy si vyžadoval zásadné konštrukčné a estetické architektonické riešenia."


Budova Slovenského múzea v Bratislave po bombardovaní (16. júna 1944) Foto: Archív Slovenského národného múzea v Bratislave

Projektom a rekonštrukciou bol poverený architekt M. M. Harminc, ako staviteľ tejto budovy. Pravidlá ako uviesť budovu Slovenského múzea do pôvodného stavu a postup opráv budovy rozhodli a určili predstavitelia vlády, zástupcovia štyroch ministerstiev a Slovenského múzea na zasadnutí 25. augusta 1944. Z bezpečnostných dôvodov sa mala dovtedajšia drevená konštrukcia krovu (horľavá) nahradiť železobetónovou, aby sa využili aj podstrešné miestnosti na pracovne, prípadne i výstavné siene. Nakoniec sa vzhľadom na nebezpečenstvo ďalších leteckých útokov rozhodlo o provizórnom zakrytí strechy budovy lepenkou. Rekonštrukčné práce prebiehali etapovite, najprv bolo nutné opraviť stropové konštrukcie, hlavné múry, rímsy a tympanón, upraviť suterén a kaviarenský trakt.[37]


Poškodenie strechy po bombardovaní budovy Slovenského múzea v Bratislave (16. júna 1944) Foto: Archív Slovenského národného múzea v Bratislave

Budova bola natoľko poškodená, že sa jej prevádzka stala nebezpečnou. Slovenské múzeum žiadalo v roku 1945 od Povereníctva SNR pridelenie náhradnej budovy, kam by sa počas rekonštrukcie mohli umiestniť kancelárie i exponáty. Do úvahy pripadali niektoré opustené budovy najmä na Vajanského nábreží, napríklad „Kotva", Živnobanka, Úrad propagandy alebo bývalý Kultúrny nemecký dom pri Avione a Kultúrny dom Hlinkov na Tehelnom poli (bývalé Jezuitské gymnázium).[38] Rokovania neboli však úspešné múzeu nakoniec nebola pridelená žiadna náhradná budova.


Budova Slovenského múzea v Bratislave po bombardovaní (16. júna 1944) Foto: Archív Slovenského národného múzea v Bratislave

Nedostatok materiálu, každodenné poplachy, odvádzanie pracovníkov na zákopové práce, to všetko bránilo v plánovaných prácach. V prvom rade sa museli vystužiť nebezpečné časti od suterénu po 3. poschodie, podoprieť zasiahnuté múry a preklady, zabezpečiť zrútené stropy a preklady, rozbiť poškodené časti a zabezpečiť odstránenie odpadu. „V tomto diele skazy", v obmedzených podmienkach a provizórnych priestoroch zachraňovali múzejníci veľké množstvo predmetov pred úplnou záhubou, pozvážané zbierky za chodu revidovali a poškodené ošetrovali.[39] V zadymených chodbách a núdzovo upravených miestnostiach boli uložené desaťtisíce kníh a archívnych dokumentov zo zaistených kaštieľov.[40]

Múzeum sa nestihlo spamätať z júnového bombardovania, keď sa stalo cieľom leteckého náletu opäť. Výbušná mína zasiahla budovu 14. októbra 1944, prerazila tri poschodia z Fajnorovho nábrežia. Škody možno hodnotiť ako miernejšie, pretože väčšia časť zbierok už bola evakuovaná. Napriek tomu straty dosiahli až cca 5 miliónov korún. Na najnutnejšie opravy poskytli finančné prostriedky Ústredná odškodňovacia komisia pri Ministerstve financií už v októbri 1944 v sume 790 000 korún a mesto Bratislava v sume 300 000 korún.[41]

Slovenské múzeum koncom roka 1944 trápila nielen zničená budova a problémy s odstraňovaním následkov po bombových útokoch a veľmi studená zima, ale aj zlá finančná situácia, ktorú spôsobila nevyriešená štátna záruka na budovu. Záruka štátu na splácaní hypotéky zo štátnych prostriedkov bola jednou z hlavných zaväzujúcich podmienok ešte v období prevodu majetku od Československého zemědelského múzea v roku 1938. Hoci Slovenské múzeum dostávalo riadne štátne dotácie, záruka štátu na hypotéku nebola stále oficiálne vyriešená. Slovenská hypotekárna a komunálna banka sa jej dôrazne dožadovala s upozornením, že v rozpočte na rok 1945 už Slovenskému múzeu neposkytne ďalšie finančné prostriedky.[42] Dôsledky tohto stavu mali vplyv na výšku dotácie, teda aj rozpočet múzea. Pre zničené múzeum, ktoré nutne potrebovalo finančné prostriedky na adaptáciu budovy a záchranu zbierok, to bola veľmi nepriaznivá situácia.


Budova Slovenského múzea v Bratislave po bombardovaní (14. októbra 1944) Foto: Archív Slovenského národného múzea v Bratislave

Vybavenie žiadosti o štátnu záruku bolo zdĺhavé, trvalo od 20. augusta 1940. Budovu, ktorú Slovenské múzeum zdedilo po Zemedelskom múzeu, respektíve po jeho zriaďovateľovi Československom Zemědelskom múzeu v Prahe, bola zaťažená pôžičkou. Jej výstavba bola totiž predražená a jej nesplatený kapitál ku dňu otvorenia zemedelského múzea bol vo výške 4 milióny 800 tisíc korún. Slovenská hypotekárna a komunálna banka poskytla múzeu na vykrytie schodku pôžičku vo výške 5 miliónov korún, ktorá sa mala splatiť do 30 rokov. Slovenské múzeum prebralo na seba s vlastníctvom budovy aj splácanie tejto dlžoby. Ročná splátka vo výške 301 tisíc 806 korún a 30 halierov sa hradila každoročne z výnosu budovy, najmä z nájomného kaviarenského a reštauračného zariadenia, ako aj z nájomného cudzích inštitúcií. Nájomné zmluvy však zanikli 30. júna 1944. V tomto období vypršalo múzeu i daňové oslobodenie z prenajímanej čiastky budovy. Pre múzeum to znamenalo ďalšie výdavky, a to platenie aj činžovnej dane aj mestských prirážok vo výške až 40 % čistého nájmu. Do roku 1944 dostávalo Slovenské múzeum od Predsedníctva vlády riadnu štátnu dotáciu z prostriedkov Ministerstva školstva a národnej osvety, Ministerstva hospodárstva a Ministerstva dopravy a verejných prác vo výške 700 tisíc korún. Na nasledujúci rok 1945 malo múzeum sľúbených 950 tisíc korún, ale pri nevyriešení štátnej záruky bola táto suma ohrozená. Krajinské zastupiteľstvo sa na svojom zasadnutí 16. decembra uznieslo vyriešiť celú zložitú situáciu úpravou rozpočtu Slovenského múzea tak, aby sa o sumu anuitnej splátky znížil štátny príspevok poskytovaný ministerstvami úmerne, podľa výšky podpory jednotlivých rezortov.

Na povolenie Notárskeho úradu v Bratislave zabrala nemecká armáda od 1. januára 1945 kaviareň MÚZEUM a využívala ju ako svoj sklad potravín. Pred oslobodením Bratislavy odchádzajúci vojaci 1. – 2. apríla 1945 zapálili kaviarenské priestory a múzeu spôsobili ďalšie rozsiahle škody v hodnote cca 12,5 milióna korún.[43]


Hasenie požiaru Kaviarne MÚZEUM, 1. – 2. apríla 1945 Foto: Archív Slovenského národného múzea v Bratislave

Požiar zničil časť suterénu, takmer celé prízemie, plamene šľahali až na prvé poschodie, kde boli uskladnené najvzácnejšie technické a technologické exponáty. Slovenské múzeum tak prišlo o 10 149 múzejných predmetov: 3 200 kusov archeologických, 2 633 kusov národopisných, 1 411 kusov historických, 848 kusov poľnohospodárskych, 757 kusov lesníckych a loveckých, 671 kusov galerijných, 167 kusov prírodovedeckých, 132 kusov technických a 350 depozitov.[44] Navyše, ani evakuované zbierky na relatívne bezpečných miestach, neboli ušetrené pred rabovaním. Všetky vojnové škody na budove a zbierkach Slovenského múzea boli vyčíslené na 30 miliónov korún.[45]


Hasenie požiaru Kaviarne MÚZEUM, 1. – 2. apríla 1945 Foto: Archív Slovenského národného múzea v Bratislave

Oslobodenie Bratislavy privítalo Slovenské múzeum v rozbombardovanej a dvomi požiarmi zničenej múzejnej budove v personálnom obsadení ‒ štyria odborní pracovníci ‒ kustódi, len s jednou nepoškodenou miestnosťou bez jediného písacieho stroja, bez laboratórií a dielní. Priamo UNESCO poskytlo neskôr Slovenskému múzeu, ako jednému z najviac poškodených múzeí v Európe, zdarma dva písacie stroje, mikroskopy, analytické váhy a konzervačné chemikálie.

Hlavnou úlohou po skončení vojnových udalostí bola prirodzene, obnova sídelnej budovy. Rekonštrukčné práce na vojnou poškodenej budove prebiehali od júna 1944 až do roku 1951 pod stavebným dozorom samotného projektanta budovy M. M. Harminca.[46] Predsedníctvo Zboru povereníkov pridelilo 5. augusta 1946 stavebné udržovanie budovy Povereníctvu techniky. Ako prvé sa museli odstrániť trosky zo 4. poschodia a bývalých kaviarenských priestorov; vyviezlo sa až 30 vagónov odpadu.

Pokračovalo sa v zastrešovaní budovy, oprave tympanónu, fasády i kúrenia, elektrického vedenia, vodovodnej a kanalizačnej siete. Bývalú kaviareň MÚZEUM zrenovovali, nanovo obložili i tešínskym traventínom.

Po úprave interiéru tu uskladnili nábytok, predmety i písomnosti z vidieckych kaštieľov i súkromného, najmä židovského majetku. Najakútnejšie záchranné práce na objekte sa uskutočnili aj vďaka finančnej pomoci 5 mil. korún od medzinárodnej organizácie UNRRA (Úrad spojených národov pre pomoc a obnovu). Generálnu rekonštrukciu múzejnej budovy realizovali Československé stavebné závody (od 16. septembra 1948) za 13 miliónov korún. Najprv vykonali murárske, železobetonárske a klampiarske práce, opravili ústredné kúrenie, elektroinštaláciu, potom nasledovali maliari a natierači. Povala a podkrovie nad 4. poschodím boli zrekonštruované z nehorľavého materiálu a podlaha z tvrdého asfaltu s možnosťou využitia na depozitáre. Rekonštrukciou prešli i výťahy: nákladný výťah s nosnosťou 500 kg prebudovali na výťah s 1000 kg zaťažením. Osobný výťah so záťažou 500 kg, ktorý pôvodne chodil len po tretie poschodie, bol po zrenovovaní prestavaný až po 4. poschodie.[47]

Slovenské múzeum sa venovalo súčasne záchrane zničených vlastných zbierkových predmetov aj predmetov zo šľachtických kaštieľov. Záchranárske práce koordinovalo Povereníctvo SNR pre školstvo a osvetu. Zabezpečovalo finančné prostriedky a riešilo rozličné organizačné záležitosti, napríklad problém s dopravou pri prevoze pamiatok a ich ochranu proti krádežiam a rabovaniu.[48]

Vojnové udalosti Slovenské múzeum na roky 1944 a 1945 „umlčali". Obnovenú činnosť zahájilo múzeum 4. augusta 1946 rozhlasovou reláciou s názvom „Odmlčané múzeum", odvysielanou v Československom rozhlase na stanici Bratislava. Riaditeľ múzea Miloš Jurkovič poslucháčom porozprával ako prišlo múzeum v osudný júnový deň o „strechu nad hlavou", s akými peripetiami si muselo počas vojnového obdobia poradiť a v závere pozval verejnosť do postupne novootváraných múzejných siení.

Slovenské múzeum bolo od 1. januára 1949 zákonom Slovenskej národnej rady č. 12/1948 Zb. poštátnené, dokončila sa obnova budovy, reštaurovanie vojnou poškodených zbierkových predmetov a dobudovali sa jednotlivé oddelenia. Na príkaz Povereníctva školstva a osvety sa Slovenské múzeum zapojilo do záchrany pamiatok zo zvozov zo zabavených kaštieľov (desaťtisíce kníh, celé archívy, množstvo historického nábytku a iných historických predmetov).

Zákonom SNR č. 109/1961 Zb. o múzeách a galériách z 28. septembra 1961 vznikla celonárodná inštitúcia s názvom Slovenské národné múzeum so sídlom v Bratislave, a to zlúčením Slovenského múzea v Bratislave a Slovenského národného múzea v Turčianskom Sv. Martine.

V posledných rokoch postihli naše múzeá nečakané ničivé katastrofy, zapríčinené poveternostnými vplyvmi, vodou alebo veternými smršťami i požiarom. Pre múzejníkov je aj obyčajné sťahovanie „mimoriadnou udalosťou". Sme dnes pripravení na takéto situácie? Máme naše bohatstvo zabezpečené dostačujúco?

Pramene

Fond Slovenské vlastivedné múzeum (1923 – 1940). Umiestnenie: Bratislava: Archív Slovenského národného múzea v Bratislave (ďalej A SNM).
Fond Zemedelské múzeum (1924 – 1940). Umiestnenie: Bratislava: A SNM.
Fond Lesnícke a lovecké múzeum (1927 – 1940). Umiestnenie: Bratislava: A SNM.
Fond Slovenské múzeum (1940 – 1961). Umiestnenie: Bratislava: A SNM.
Fond Zväz slovenských múzeí (1939 – 1959). Umiestnenie: Bratislava: A SNM.
Fond Návrat kultúrneho dedičstva (1919 – 1968). Umiestnenie: Bratislava: A SNM.
Fond Reštitúcie. Umiestnenie: Bratislava: Archív Pamiatkového úradu (ďalej A PÚSR).

Poznámky pod čiarou

[1] Slovenské vlastivedné múzeum v Bratislave (1923 – 1940), Zemedelské múzeum v Bratislave (1924 – 1940), Lesnícke a lovecké múzeum v Bratislave (1927 – 1940), Slovenské múzeum v Bratislave (1940 – 1961), Slovenské národné
múzeum v Bratislave (1961).

[2] Zbierky Slovenského vlastivedného múzea sa získavali predovšetkým z depozitov, darov, výskumov i nákupom. Výskum a budovanie zbierok z oblasti histórie (zbierky z oblastí všeobecnej histórie, archeológie, dejín umenia, etnológie, numizmatiky) a prírodných vied (zbierky z oblastí antropológie, entomológie, biológie, zoológie, botaniky), tvoria dodnes základ zbierkového fondu Slovenského národného múzea v Bratislave. Základom antropologických zbierok bol kostrový materiál z Devína a slovansko-avarského pohrebiska v Devínskej Novej Vsi získaný z archeologického výskumu, ktorý viedol Jan Eisner. Výskumy sa uskutočnili aj v Gajaroch, Stupave, Nitrianskom Hrádku a inde. Rímskemu obdobiu sa venoval Vojtech Ondrouch a neskôr i Ľudmila Kraskovská, pravekej archeológii predsedal Vladimír Klecanda a numizmatike Rudolf Machek. Komplexný národopisný výskum Slovenska vykonávali Antonín Václavík, Štefan Pražák, Pavol Socháň, Jozef Vydra, Pavol Blaho a Ján Húska. Odbor dejín umenia viedol Vladimír Wagner, galerijný odbor sa úspešne rozvíjal za predsedníctva Vladimíra Fajnora. Prírodovedné zbierky odborov zoologicko-botanického a mineralogicko-geologického vytvorili základy súčasného Prírodovedného múzea. Pôsobili tam Jozef Laco, Vladimír Balthasar, Jozef Babor, Zdeněk Frankenberger, Klement Ptačovský, Antonín Frank, František Pauk či spolupracovník Ján Roubal. Zaslúžili sa o výskum a ochranu prírody Jurského Šúra, speleologický výskum Demänovskej jaskyne, jaskyne Domica a Vysokých Tatier, geologický a paleontologický výskum Jánošíkovej jaskyne v Súľovských skalách i o rozvoj antropológie z obdobia praveku a ďalšie. KRÁLIKOVÁ, E., E. MACHAJDÍKOVÁ a G. PODUŠELOVÁ. Slovenské národné múzeum. Bratislava: Slovenské národné múzeum, 2013, s. 31-35. ISBN 978-80-8060-313-7 Tiež MACHAJDÍKOVÁ, E. Sprievodca po Archíve Slovenského národného múzea. Bratislava: Slovenské národné múzeum, 2008, s. 42-45. ISBN 978-80-8060-237-6.

[3] Budovu využívali všetky tri múzeá od roku 1927, okrem Zemedelského múzea aj Lesnícke a lovecké múzeum a Slovenské vlastivedné múzeum, ktoré sa do budovy kompletne nasťahovalo v roku 1934.

[4] Správa o činnosti historicko-archeologického oddelenia za rok 1939. Fond Slovenské vlastivedné múzeum v Bratislave, sign. SVM/10/8. Umiestnenie: Bratislava: A SNM.

[5] JURKOVIČ, M. Auto-bio-bibliografia. Fond Miloš Jurkovič, sign. MJ/2/I.H.1/85, s. 78. Umiestnenie: Bratislava: A SNM.

[6] List Štátneho referátu na ochranu pamiatok na Slovensku Vlastivednému múzeu vo veci „zabezpečenia zbierok na Slovensku", 20. 9. 1938. Fond Slovenské vlastivedné múzeum v Bratislave, sign. SVM/9/1938/2. Umiestnenie: Bratislava: A SNM.

[7] KRASKOVSKÁ, Ľ. Zpráva o presťahovaní sbierok Slovenského vlastivedného múzea do zámku v Bojniciach do Bratislavy a Turčianskeho Sv. Martina. Bratislava, november 1938. Fond Slovenské vlastivedné múzeum v Bratislave, sign. SVM/9/1938/3. Umiestnenie: Bratislava: A SNM.

[8] Mníchovskú dohodu podpísali 29. septembra 1938 Adolf Hitler za Nemecko, Benito Mussolini za Taliansko, Édouardo Daladiér za Francúzsko a Neville Chamberlain za Veľkú Britániu.

[9] Predstavitelia politických strán Slovenska prijali 6. októbra 1938 v Žiline dohodu o autonómii Slovenska. Československá vláda vymenovala 7. októbra krajinskú autonómnu vládu na Slovensku na čele s ministrom s plnou mocou pre správu Slovenska Jozefom Tisom. Parlament v novembri 1938 zákon o autonómii schválil. Dňa 14. marca 1939 na nátlak Hitlera vznikol samostatný Slovenský štát, a ako satelit Nemecka bol nútený zapojiť sa do bojov druhej svetovej vojny. Prijatím ústavy 21. júla 1939 sa zaviedol oficiálny názov nového štátneho útvaru – Slovenská republika. NEMCOVÁ, Z. Politické a správne dejiny. Dejiny obce v medzivojnovom období (1918 – 1945). In: J. TURCSÁNY, M. NOVÁKOVÁ a kol. Plavecký Štvrtok, dejiny obce. Plavecký Štvrtok: FO ART, 2015, s. 98-99. ISBN 978-80-89664-28-3.

[10] Zápisnica schôdze Kuratória Zemedelského múzea v Bratislave, 23. 6. 1939. Fond Zemedelské múzeum v Bratislave, sign. ZM/5/II.B.2./27-3. Umiestnenie: Bratislava: A SNM.

[11] Zápisnica schôdze Kuratória Zemedelského múzea v Bratislave, 8. 11. 1938. Fond Zemedelské múzeum v Bratislave, sign. ZM/5/II.B.2.27-5. Umiestnenie: Bratislava: A SNM.

[12] Kol. autorov. 120 let muzea. NZM 1891 – 2011 [online]. Praha: Národní zemědělské muzeum, s.p.o. [2016-01-18]. Dostupné z: http://nzm.cz/multimedia/uploads/2016/01/120-let-NZM.pdf

[13] List Slovenského múzea v Bratislave Českému Zemědelskému Muzeu v Prahe vo veci prevzatia majetku a Odovzdávajúci protokol majetku Slovenskému múzeu Spolkom (českého) Zemědelského muzea v Prahe (odpis), 23. 2. 1940. Fond Slovenské múzeum, sign. SM/1./1940-7-8. Umiestnenie: Bratislava: A SNM. Tiež Korešpondencia Slovenského múzea so Slovensko hypotečnou a komunálnou bankou vo veci hypotekárnej pôžičky, anuitných platieb a štátnej záruky. Fond Slovenské múzeum v Bratislave, sign. SM/30/1940 – 1951. Umiestnenie: Bratislava: A SNM.

[14] Zápisnice jednotlivých oddelení Slovenského vlastivedného múzea z rokov 1938 a 1939. Fond Slovenské vlastivedné múzeum v Bratislave, sign. SVM/10/1939-1, SVM-10/1939-2. Umiestnenie: Bratislava: A SNM.

[15] Zápisnice jednotlivých oddelení. Fond Zemedelské múzem v Bratislave, sign. ZM/6/II.C.40. Umiestnenie: Bratislava: A SNM.

[16] Okresná a krajinská samospráva boli poštátnené a krajinské zastupiteľstvo bolo v novembri 1938 rozpustené a nahradené Slovenským snemom. Krajinské zriadenie na Slovensku zaniklo k 31. decembru 1939. NEMCOVÁ, odk. 9.

[17] K 11. januáru 1939 sa vysťahovali ‒ Mestské technické oddelenie, Roľnícka beseda a Republikánsky klub a k 6. februáru 1939 aj ostatní ‒ Klub slovenských automobilistov, Slobodné učenie sedliacke a Pečlivosť o zdravie vonkova. V budove múzea naďalej sídlilo aj partnerské Slovenské vlastivedné múzeum, ktoré od 1. apríla 1939 využívalo na výstavy sály na 1. poschodí, kancelárie malo zriadené na 3. poschodí a na najvyššom poschodí boli archeologický aj prírodovedný depozitár. Naproti tomu Kaviareň MÚZEUM a reštaurácia fungovali až do roku 1943, hoci nájomca Štefan Terlanda sa pokúšal nájomnú zmluvu vypovedať už skôr pre nerentabilnosť podniku. V tejto vojnou skúšanej dobe obchod neprekvital a výnosy nestačili ani len na prevádzku podniku. Finančné ťažkosti Zemedelského múzea ovplyvnila aj skutočnosť, že oslobodenie od obratovej dane, z edície i vstupného, ktoré múzeu priznalo v roku 1938 svojím výnosom Ministerstvo financií, už v tomto čase prestalo platiť. Zápisnica zo schôdze Kuratória Zemedelského múzea zo dňa 6. 2. 1939, sign. ZM/5/II.B.2./28-1 a Zápisnica zo schôdze Kuratória Zemedelského múzea zo dňa 23. 3. 1939, sign. ZM/5/II.B.2./28-2. Fond Zemedelské múzeum v Bratislave. Umiestnenie: Bratislava: A SNM.

[18] Národopisné zbierky Slovenského vlastivedného múzea v rámci budovy na Vajanského nábreží v Bratislave uvoľňovali priestor učtárni Krajinského úradu. Žiadalo si to naozaj prezieravosť a koncepčné organizátorské „umenie" umiestniť zbierky tak, aby sa pomestili a nepoškodili, a aby mohli byť aj čiastočne prístupné, aspoň odbornej verejnosti. Zoologické a botanické zbierky Zemedelského múzea zase vo februári 1939 presúvali z 1. poschodia na 4. poschodie a naopak, museli byť núdzovo uložené v miestnostiach patriacich národopisnému a archeologickému oddeleniu Slovenského vlastivedného múzea. Až po uvoľnení priestorov sa na 3. poschodie presťahovali entomologické zbierky a knižnica Zemedelského múzea. Avšak botanická zbierka a zbierka liehových preparátov a ďalšie štátne depozity zostali uložené na chodbe národopisného oddelenia Slovenského vlastivedného múzea. Správa o činnosti Zemedelského múzea za rok 1939. Fond Zemedelské múzeum v Bratislave, sign. ZM/6/II.C.1./40. Umiestnenie: Bratislava: A SNM.

[19] List Slovenského vlastivedného múzea Ministerstvu školstva a národnej osvety v Bratislave vo veci Slovenské vlastivedné múzeum – evidencia evakuovaných sbierok, 10. 2. 1939. Fond Slovenské vlastivedné múzeum v Bratislave, sign. SVM/9/39-1. Umiestnenie: Bratislava: A SNM.

[20] Správa o činnosti Zemedelského múzea v Bratislave. Fond Zemedelské múzeum v Bratislave, sign. ZM/II.C.1./40. Umiestnenie: Bratislava: A SNM.

[21] Svoju spoločnú budúcnosť započali Zemedelské múzeum s Lesníckym a loveckým múzeom na ustanovujúcom valnom zhromaždení už 12. júna 1940, tam schválili už aj stanovy nového spolku (stanovy potvrdilo Ministerstvo vnútra 10. augusta 1940). Slovenské vlastivedné múzeum sa k nim pričlenilo o dva týždne neskôr, na valnom zhromaždení 26. júna 1940. Správa a vlastníctvo budovy, zariadenia a zbierok prešli so súhlasom Ministerstva vnútra 21. marca 1941 na novoutvorený Spolok Slovenského múzea. Fond Slovenské múzeum v Bratislave, sign. SM/1/1939-1-2, SM/1/1940-1-9, SM/1941-1. Umiestnenie: Bratislava: A SNM.

[22] Slovenské múzeum bolo rozdelené na odbory: I. odbor: poľnohospodársky a lesnícko-lovecký spolu s tvorbou slovenského ľudu, II. odbor: historicko-archeologický, III. odbor: galerijný, IV. odbor: prírodovedecký, ktorý tvoril skupiny: zoologicko-botanickú a mineralogicko-geologickú a V. odbor technický. Stanovy Slovenského múzea v Bratislave, 12. 6. 1940. Fond Slovenské múzeum v Bratislave, sign. SM/1940/9. Umiestnenie: Bratislava: A SNM.

[23] Výstava bola otvorená 29. marca 1943 aj za účasti vládnych činiteľov, na prízemí a 1. poschodí. Zbierka výtvarného umenia (galerijná zbierka) sa stala základom, respektíve predchodcom dnešnej Slovenskej národnej galérie. Fond Slovenské múzeum v Bratislave, sign. SM/19/1943-5-6. Umiestnenie: Bratislava: A SNM.

[24] Výstavu technických pamiatok, ktorú autorsky pripravil Miloš Jurkovič (JURKOVIČ, M. Múzejníctvo technického smeru na Slovensku. Bratislava: Universum, 1942). Zozbierané technické pamiatky sa mali stať základom pre novovytvorené technické múzeum, dnes tvoria podstatnú časť technických zbierok Slovenského technického múzea v Košiciach.

[25] Výročná správa Slovenského múzea v Bratislave za rok 1943. Fond Slovenské múzeum v Bratislave, sign. SM/12/1943-1. Umiestnenie: Bratislava: A SNM.

[26] Obežník Sväzu slovenských múzeí slovenským múzeám, Turčiansky Sv. Martin, 19. mája 1944. Fond Zväz slovenských múzeí, sign. ZSM/B/1944/4. Umiestnenie: Bratislava: A SNM. Tiež PALÁRIK, M. Zväz slovenských múzeí v období Slovenského štátu 1939 – 1945. Nitra: Univerzita Konštantína Filozofa, Filozofická fakulta, 2011, s. 105. ISBN 978-80-80-94-993-8.

[27] List Slovenského múzea Zväzu slovenských múzeí z 24. júna 1941 a List Slovenského múzea Zväzu slovenských múzeí z 12. september 1942. Fond Zväz slovenských múzeí, sign. ZSM/II. C/1941-7 a II/D./1942- 5. Umiestnenie: Bratislava: A SNM.

[28] Od roku 1943 boli sústavne evakuované najvzácnejšie exponáty do Bojnického zámku, neskôr na hrad Červený Kameň do provizórnych priestorov na 1. poschodí, ostatné zbierky sa ponechali sprístupnené pre návštevy. So sťahovaním zbierok na bezpečné miesta sa pokračovalo aj v nasledujúcich rokoch 1944 a 1945, cieľom zbierok predchodcov Slovenského národného múzea boli najmä Bojnický zámok, hrad Červený Kameň a Slovenské národné múzeum v Martine. Výročné správy z rokov 1943 – 1945. Fond Slovenské múzeum v Bratislave, sign. SM/12. Umiestnenie: Bratislava: A SNM.

[29] Slovenské múzeum žiadalo o prednostné právo na získanie „historicky cenných predmetov zo zabaveného židovského majetku" do svojich zbierok. List Slovenského múzea v Bratislave Ministerstvu školstva a národnej osvety v Bratislave, 18. 5. 1942. Fond Slovenské múzeum v Bratislave, sign. SM/1942/19-6. Umiestnenie: Bratislava: A SNM.

[30] Stručná správa o činnosti Slovenského múzea v Bratislave za rok 1944. Fond Slovenské múzeum v Bratislave, sign. SM/13/1944/1. Umiestnenie: Bratislava: A SNM.

[31] Apolka bola zameraná na výrobu benzínu, olejov, petroleja a asfaltu, zásobovala nemecké jednotky na východnom fronte.

[32] M. Jurkovič vo svojej Autobiografii priblížil sťaženú situáciu okolo ich úniku z bombardovanej budovy. Bočný východ bol totiž uzamknutý a on musel urýchlene konať, cez množstvo sutín a prachu bežal do svojej kancelárie po kľúč. Našiel ho vo svojom písacom stole a vďaka tomu sa podarilo utekajúcim dostať sa včas do najbližšieho krytu. JURKOVIČ, M. Auto-bio-bibliografia (strojopis nevydaný tlačou), s. 83. Fond Miloš Jurkovič (1900 – 1987), sign. MJ/I.H.1./85. Umiestnenie: Bratislava: A SNM.

[33] Straty Jurkovičovcom vyčíslili na 120 000 korún predvojnovej hodnoty, dostali preddavok v hodnote 30 000 na Vianoce 1944, ale v tej vojnovej situácii sa ich nedalo investovať, uložené však po oslobodení boli prístupné len na špeciálne povolenia, a to získal len málokto, preto Jurkovičovci o túto sumu nakoniec prišli. JURKOVIČ, M. Auto-bio-bibliografia (strojopis nevydaný tlačou), s. 84. Fond Miloš Jurkovič (1900 – 1987), sign. MJ/I.H.1./85. Umiestnenie: Bratislava: A SNM.

[34] List M. Jurkoviča Kancelárii prezidenta vo veci oznámenia škôd ‒ „z múzea ostalo spálenisko s rozlohou asi 2 000m2, zničené boli zbierky aj inventár z majetku bývalého arcikniežaťa Fridricha, 20. júna 1944. Fond Slovenské múzeum v Bratislave, sign. SM/14//1944. Umiestnenie: Bratislava: A SNM.

[35] Súpisy škôd Slovenského múzea. Fond Slovenské múzeum v Bratislave, sign. SM/19/1945 a SM/34/1944/1 a 11. Umiestnenie: Bratislava: A SNM.

[36] Provizórne zakrytie strechy (zápisnica z Ministerstva dopravy a verejných prác z 25. 8. 1944, výmer, rozpočty, ponuky, listy), 1944. Fond Slovenské múzeum v Bratislave, sign. SM/34/1944/4-25. Umiestnenie: Bratislava: A SNM.

[37] Zápisnica zo stretnutia zástupcov ministerstiev a Slovenského múzea na Ministerstve dopravy a verejných prác 25. 8. 1944. Fond Slovenské múzeum v Bratislave, sign. SM/34/1944/4-22. Umiestnenie: Bratislava: A SNM.

[38] Situačná správa o Slovenskom múzeu v Bratislave s prílohou: Zoznam vhodných náhradných budov pre Slovenské múzeum v Bratislave, nedatované (druhá polovica roku 1945). Fond Slovenské múzeum v Bratislave, sign. SM/34/1945-5. Umiestnenie: Bratislava: A SNM.

[39] M. Jurkovič: Otázka opravy požiarom a náletmi poškodenej budovy Slovenského múzea v Bratislave, nedatované (1944?). Fond Slovenské múzeum, sign. SM/34/1944-17. Umiestnenie: Bratislava: A SNM.

[40] Výročná správa Slovenského múzea v Bratislave za rok 1945. Fond Slovenské múzeum v Bratislave, sign. SM/12/1945-1. Umiestnenie: Bratislava: A SNM.

[41] Korešpondencia Slovenského múzea s Ministerstvom školstva a národnej osvety vo veci poskytnutia financií na opravu budovy, 1944. Fond Slovenské múzeum v Bratislave, sign. SM/29/1944-1. Umiestnenie: Bratislava: A SNM.

[42] List Slovenského múzea v Bratislave vo veci štátnej záruky zo dňa 6. decembra 1944 Ministerstvu školstva a národnej osvety v Bratislave. Fond Slovenské múzeum v Bratislave, sign. SM/30/1944-1. Umiestnenie: Bratislava: A SNM.

[43] Správy a korešpondencia o vojnových škodách po bombardovaní a požiaroch. Fond Slovenské múzeum v Bratislave, sign. SM/34/1945-3 a 5. Umiestnenie: Bratislava: A SNM.

[44] JURKOVIČ, M. Výročná správa Slovenského múzea v Bratislave za rok 1945. Fond Slovenské múzeum v Bratislave, sign. SM/12/1945-1. Umiestnenie: Bratislava: A SNM.

[45] Zbierka historicko-archeologického odboru bola zachránená pred bombardovaním a požiarom včasnou evakuáciou na hrad Červený Kameň. Tie exponáty, ktoré ostali vo výstavných priestoroch, boli zničené, najmä slohový nábytok a niekoľko kusov keramiky, sôch a zbraní bolo zase odcudzených. Nenahraditeľné škody utrpeli zbierky pravekej archeológie, zničené boli všetky predmety uložené v depozitároch ako aj študijný materiál archeologického oddelenia, spolu až 3 200 kusov. Veľké škody malo i kultúrno-historické oddelenie, jeho zbierka nábytku prišla o 1 425 predmetov. Straty sa neskôr vykrývali z umeleckých pamiatok zo zabavených kaštieľov, na záchrane ktorých sa podieľalo od jesene roku 1943 aj Slovenské múzeum na základe poverenia Povereníctva pre školstvo a osvetu. Numizmatická zbierka bola čiastočne s historickými zbierkami evakuovaná a väčšia časť umiestnená v bankových trezoroch, vojnovými udalosťami teda neutrpela. Najcennejšia časť zbierok galerijného odboru bola evakuovaná v rokoch 1943 – 1944 do Bojníc, v Bratislave ostali najmä mladšie galerijné diela. Počas roku 1944 bolo zničených 672 galerijných predmetov. Mineralogicko-geologické zbierky boli počas vojny uložené suteréne budovy, kde sa zachránili neporušené. Zoologické zbierky boli sústredené v suteréne a na 1. poschodí, tie najvzácnejšie boli evakuované do bezpečia, podobne ako entomologické a botanické zbierky. Po reevakuácii ich umiestnili v provizórnych pracovniach. Veľké škody boli zaznamenané na technických pamiatkach, väčšinou išlo o veľké modely, vodárenské a plynárenské, zbierka starých elektromerov, model viaduktu, ako aj modely zo súťaže na univerzitné mesto a vládnu štvrť v Bratislave v počte 132 kusov. JURKOVIČ, M. Výročná správa Slovenského múzea v Bratislave za rok 1945. Fond Slovenské múzeum v Bratislave, sign. SM/12/1945-1. Umiestnenie: Bratislava: A SNM.

[46] List architekta Milana Michala Harminca Slovenskému múzeu, 19. marca 1944 vo veci súhlasu s vedením adaptácie budovy poškodenej po bombardovaní. Fond Slovenské múzeum v Bratislave, sign. SM/34/1944/3. Umiestnenie: Bratislava: A SNM.

[47] Rekonštrukčné práce v rokoch 1944 – 1951 pozri: korešpondencia, ponuky, správy, rozpočty rekonštrukcie budovy. Fond Slovenské múzeum v Bratislave, sign. SM/AŠ 34 – 38. Umiestnenie: Bratislava: A SNM.

[48] List Povereníctva SNR pre školstvo a osvetu Slovenskému múzeu vo veci poverenia zaisťovania pamiatok v kaštieľoch, Bratislava 17. septembra 1945. Fond Slovenské múzeum. Umiestnenie: Bratislava: A SNM. Tiež Zápisnica z porady Povereníctva školstva a osvety vo veci záchrany pamiatok z kaštieľov, 26. novembra 1945. Fond Reštitúcie, AŠ I. Umiestnenie: Bratislava: A PÚSR.