SNM ako miesto práce odborne zdatných a inšpiratívnych ľudí: Anna Ötvös, Múzeum kultúry Maďarov na Slovensku.

SNM ako miesto práce odborne zdatných a inšpiratívnych ľudí: Anna Ötvös, Múzeum kultúry Maďarov na Slovensku.

Foto: Kriszta Lettner 

Anna Ötvös: "Mnohé z Máraiho postrehov sú nielen presné, ale priam prorocké." 

Slovenské národné múzeum (SNM), ktorého súčasťou je 18 špecializovaných múzeí po celom Slovensku, je nielen našou vrcholnou štátnou inštitúciou v oblasti múzejnej činnosti. SNM je takisto značkou, ktorej veľkú časť svojho života zasvätilo množstvo profesijne aj ľudsky nesmierne inšpiratívnych osobností. Jednou z nich je Anna Ötvös, historička z Košíc SNM – Múzeum kultúry Maďarov na Slovensku, ktorá sa ako Košičanka špecializuje na výskum života Sándora Máraia a rovnako aj na históriu.

Ako kurátorka stojíte za Pamätnou výstavou Sándora Máraia v Košiciach. Prečo je dôležité, aby sme na Slovensku poznali meno a najmä dielo tohto nadčasového a nenapodobniteľného spisovateľa?

Sándor Márai je jeden z najčítanejších spisovateľov Európy, patrí medzi tých autorov, ktorých diela sú vo svete najviac prekladané. Velikán 20. storočia sa narodil v Košiciach a jeho zahraničná sláva je pre mnohých neznámym faktom. Bol neuveriteľne plodným spisovateľom, výnimočným žurnalistom. Prežil celé 20. storočie (1900 – 1989) so svetovými vojnami, prevratmi, odchodmi a návratami, kým sa navždy vrátil do svojho rodného mesta, dokonca do rodinného domu, kde sa nachádza jeho pamätná výstava. 

Sándor Márai je zhodou okolností mojím najobľúbenejším spisovateľom. Jeho meno som prvýkrát počula až v 90-tych rokoch minulého storočia, lebo do roku 1990 bol vylúčený z kánonu maďarskej literatúry kvôli tomu, že nenávidel komunistov a boľševizmus. A od roku 1948 – keď odišiel do emigrácie – zakázal vydať svoje diela na území Maďarska. Tým pádom dve generácie nepočuli o ňom ani v škole, ani v knižnici nenašli jeho diela. Márai bol najpredávanejším autorom v maďarskej literatúre v medzivojnovom období. Potom 40 rokov mlčal a jeho návrat do spoločnosti čitateľov bol veľmi progresívny v 90-tych rokoch 20. storočia. Po jeho smrti sa mu splnil aj druhý sen, jeho diela sú dostupné po celom svete vo svetových jazykoch (doteraz boli preložené do 38 jazykov). V roku 1998 vydali v Taliansku jeho knihu Sviece dohárajú (Le braci) v státisícovom náklade. Pritom je veľmi zaujímavé, že jeho diela už v 30-tych rokoch 20. Storočia preložili do francúzštiny, španielčiny, nemčiny, dokonca v roku 1936 už vyšli Cizí lidé v češtine. Ako vidíme, mal veľmi dobrodružný osud, a mňa začalo zaujímať, prečo musel odísť, prečo sa nevrátil nikdy, prečo sme nemohli čítať jeho krásne diela?

Ste jedinou aktívnou výskumníčkou života tejto osobnosti svetovej literatúry 20.storočia. Predstavme si však, že by Sándor Márai bol našim súčasníkom. O čom by sa ako spisovateľ podľa vás písal. Ako by vnímal naše životy, našu spoločnosť?

Tým, že som v prvom rade historičkou, rozmýšľam trochu inak ako literárni vedci a mám veľa otázok, na ktoré som nedostala vždy adekvátne odpovede. Začala som bádať jeho životopisné údaje a fakty, v čom som asi jediná. S jeho osobou ako spisovateľom a jeho dielami sa zaoberajú viacerí literárni odborníci po celom svete, ale v prvom rade maďarskí. O Sándorovi Máraiovi a o jeho dielach sa zrodilo po maďarsky už veľa zbierok štúdií, aj rôznych monografií. 

Márai bol takým človekom aj spisovateľom, ktorý sa nikdy nepridal k žiadnej politickej strane, ani literárnej, či spisovateľskej skupine. Hovorilo sa o ňom, že žije vo svojej slonovinovej veži. On sám napísal, že „duchovný človek je osamotený úkaz". Márai bol verný svojím zásadám. Má jednu dôležitú vetu v Košickej pochôdzke: „Aj keby som akokoľvek chcel, nemohol by som byť nikým iným než Maďarom, kresťanom, mešťanom a Európanom". Maďarčina, materinský jazyk znamenal preňho pravú a skutočnú vlasť, kam autenticky patril. Kresťanstvo preňho znamenalo dvetisícročné kultúrne dejiny. Mešťanstvo (Bürgerlichkeit) bolo jeho životným krédom, mešťan ako obhajca slobôd, podporovateľ ľudského a sociálneho pokroku. Vzdelanosť a sloboda ako najdôležitejšie poslanie mešťana v 19. storočí bolo v jeho živote len ideálom a možno už anachronizmom. Európan, nadnárodnosť, jednotná literatúra a kultúra, humanizmus – z týchto hodnôt ešte počas jeho života viaceré zastarali, o čom bol aj on presvedčený. Myslím, že by mal veľmi kritický názor na dnešné spoločnosti, na Európu, na celý svet. 

Chcela by som povzbudiť čitateľov, oplatí sa čítať jeho diela, lebo mnohé z Máraiho postrehov sú nielen presné, ale priam prorocké.

V roku 2018 ste napísali a vydali svoju knihu s názvom Lolina kniha, v ktorej odkrývate rodinu, postavenie a život spisovateľovej manželky, Loly Matzner. Momentálne pracujete na Loliných denníkoch. Platí aj v Máraiovom prípade staré známe, že za každým úspešným mužom hľadaj ženu?

V tomto prípade platí, že som jediná, kto sa zaoberá jeho manželkou, Lolou. Kniha o Lole je dôsledkom mojej čitateľskej a historickej zvedavosti. (Najprv vyšla po maďarsky v roku 2017.) Následkom knihy bolo, že som ako bádateľka dostala možnosť čítať a spracúvať denníky Loly, Máraiovej manželky, ktoré sú primárnym prameňom nielen k ich životnému obdobiu v emigrácii (1948 – 1979), aj k ich predchádzajúcim spoločným životným etapám, lebo Lola spomína aj košické roky, ich život v Paríži (1923 – 1928) aj v Budapešti (1929 – 1948). Vidíme, že väčšiu časť života žili v zahraničí, aj preto sa hovorí, že Márai mal nadnárodné a univerzálne témy vo svojich románoch. On sám píše, že bez Loly by nevedel žiť, patrila k nemu ako jeho ruka, či noha, tak prirodzene, ako človek dýcha, bez toho, že by si to uvedomil. Z denníkov vyplýva, že Lola zabezpečila všetko okolo neho v každodennom živote, aby mohol v pokoji tvoriť, čo znamenalo aj zabezpečenie financií. V emigrácii sa im nežilo ľahko.

Objektívne to naši rodičia a najmä starí a prastarí rodičia mali vo svojom živote ťažšie ako my. 20. storočie bolo storočím svetových vojen, hospodárskych kríz, neslobody. Myslíte si, že by si to s nami vymenili?

Myslím si, že nie. Podľa mňa história sa opakuje. Teraz my prežívame dosť chaotické obdobie, istú formu vojny bez zbraní, strach, a najmä nejakú virtuálnu anarchiu. Budem rada, keď sa to všetko skončí. Myslím, že prežívame historické časy, ale verím v to, že všetko je tak, ako má byť.

Profesijne sa roky realizujete v SNM – Múzeu kultúry Maďarov na Slovensku. Prečo je pre menšiny dôležité mať na Slovensku svoje múzeum?

Sprostredkovanie hodnôt je najdôležitejšou úlohou kultúrnych inštitúcií. Ja osobne nemám rada slovo menšina alebo menšinové. Je to relatívne. Verím, že platné hodnoty sú pre nás všetkých rovnako cenné a dôležité.

Už takmer rok prežívame nielen na Slovensku, ale aj vo svete pandémiu nového koronavírusu Covid-19. Pandémia výrazným spôsobom dopadla aj na fungovanie kultúrnych inštitúcií, vrátane múzeí. Už takmer rok zažívame väčšie či menšie lockodwny. Čo robí odborný pracovník múzea v čase, keď sú jeho dvere zatvorené?

Venuje sa odbornej literatúre a vzdelávaniu. Ja osobne som presne 9. marca pred rokom začala písať poznámky ku Loliným denníkom. Vtedy som ešte netušila, čo nás čaká. Nemôžem sa sťažovať, lebo toľko času a nadčasu na písanie a čítanie som predtým nemala. Tento rok od marca 2020 do marca 2021 som sa úplne ponorila do života Máraiovcov. Je to osudové.

Podľa Carla Gustava Junga, ak chce človek kráčať ďalej, musí najskôr prijať kríž na svojej ceste, musí prijať to, čo ho na jeho ceste postretlo. Prijali sme ako spoločnosť podľa vás túto pandemickú skúšku? Keď sa raz skončí, akí z nej vyjdeme?

Tempora mutantur, nos et mutamur in illis. Časy sa menia a my sa meníme s nimi. Pripustím, že každý človek je ojedinelá bytosť, každý prežíva túto pandémiu inak. Nevieme, alebo nedá sa hovoriť v mene spoločnosti. Na histórii je krásne to, že všetko je dôsledkom niečoho, čo jasne vidíme až po určitom čase. Navrhujem teda, aby sme sa vrátili k tejto otázke, keď sa to všetko skončí, po uplynutí aspoň 20 rokov.