Marta Žilová: „Dôležitou úlohou národnostných múzeí je vytvorenie priestoru pre akceptáciu a porozumenie odlišných kultúr."

Slovenské národné múzeum (SNM) nie je len vrcholnou štátnou inštitúciou v oblasti múzejnej činnosti na Slovensku, ktorej súčasťou je 18 špecializovaných múzeí po celom Slovensku. SNM je takisto značkou, ktorej veľkú časť svojho života zasvätilo množstvo profesijne aj ľudsky nesmierne inšpiratívnych osobností. Jednou z nich je aj Marta Žilová, vedúca knižnice v SNM – Múzeu kultúry Chorvátov na Slovensku.

Vieme o vás, že pochádzate z rodiny s chorvátskymi koreňmi v Devínskej Novej Vsi. Prečo je dôležité, aby mali jednotlivé národnosti na Slovensku svoje národnostné múzeum?

Áno, pochádzam z rodiny s chorvátskymi koreňmi a je zaujímavé, že takmer po piatich storočiach väčšina členov našej rodiny stále komunikuje v tzv. „novosielskej" chorvátčine. Chorvátčinu sme zdedili od našich predkov, ktorí sa natrvalo usadili v desiatkach obcí na dnešnom území Slovenska v 16. storočí. Šírila sa z generácie na generáciu len ústnym podaním. Okrem rodného jazyka nám zanechali kultúru, tradície, zvyky, obyčaje, vierovyznanie a predovšetkým identitu, ku ktorej sa hrdo hlásime dodnes. Po chorvátsky väčšinou hovorí už len staršia generácia pôvodného obyvateľstva, ktorá postupne vymiera. Žiaľ, mladá generácia, ktorá vyrastala už v multikultúrnom prostredí starú chorvátčinu takmer nepoužíva, viac inklinuje k spisovnej chorvátčine. Ale stále sa hlási chorvátskej identite.

Pre uchovanie kultúrneho dedičstva národnostných menšín je veľmi dôležité zriadenie menšinových múzeí ako špecializovaných inštitúcií, ktorých činnosť sa prioritne zameriava na udržiavanie a rozvíjanie identity a tradícií národnostných menšín. Múzeá zhromažďujú, chránia a dokumentujú významné artefakty a prvky hmotnej a duchovnej kultúry menšín na Slovensku. Dôležitou úlohou národnostných múzeí je aj vytvorenie priestoru pre akceptáciu a porozumenie odlišných kultúr. Kultúra národnostných menšín spolu s kultúrou Slovákov tvorí kultúrne dedičstvo našej krajiny, ktoré je esenciou vývoja spoločnosti.

Čo máme Slováci s Chorvátmi spoločné? Naopak, v čom sa podľa vás líšime?

Nerada zovšeobecňujem, možno máme spoločnú pohostinnosť, ale líšime sa určite temperamentom a hrdosťou na svoj národ. Nezabudnem na slová mojej babičky, hrdej Chorvátky, ktorá bola presvedčená, že obyvatelia „Nuovoga sela" sú krajší, lepší, múdrejší, šikovnejší, ako obyvatelia okolitých nechorvátskych dedín. S otvorenou náručou vítala vo svojom príbytku časté návštevy z Chorvátska, a to najmä v 60. rokoch minulého storočia po čiastočnom otvorení železnej opony.

Vzťahy medzi Chorvátmi a Slovákmi boli dlhodobo veľmi dobré a priateľské. Spájali ich spoločné slovanské korene s rovnakými kresťanskými tradíciami, príbuzná mentalita. Spoločný život na našom území tieto dobré vzťahy len utužovali. Významné miesto zohrávali Chorváti pri zakladaní a budovaní vzdelávacích inštitúcií na Slovensku už od 15. storočia. Univerzita Universitas Istropolitana bola založená 19.5.1465 v Bratislave a jej patrónmi a zakladateľmi boli Chorváti ostrihomský arcibiskup Ján Vitéz zo Sredny a jeho krajan Ján Pannonius z Čazmy. Univerzitu od augusta roku 1467 začali navštevovať aj prominentní študenti zo šľachtických chorvátskych rodov.

Veľa Chorvátov pôsobilo aj na Trnavskej univerzite, kde od roku 1635 študovalo každoročne tridsať až štyridsať chorvátskych študentov. Na univerzite okrem študentov pôsobilo aj viacero učiteľov chorvátskeho pôvodu ba aj rektorov.

Slovensko-chorvátske vzťahy významnou mierou obohatilo prisťahovanie chorvátskej šľachty už v 12. storočí. Medzi významné rody patrili najmä Keglevičovci, Horváth-Stančičovci, Ostrožičovci, Grassalkovičovci, Koloničovci.

Je na Slovensku záujem o chorvátsku literatúru? Ktorý z chorvátskych autorov je najznámejší? Naopak to platí ako? Vedia Chorváti, že „náš" Martin Kukučín pôsobil dlhé roky v Chorvátsku a že bol dokonca dočasne pochovaný v Záhrebe? 

Slovenský čitateľ má záujem o chorvátsku literatúru, o čom svedčí aj počet prekladov – napríklad v rokoch 1990 – 2000 bolo do slovenčiny preložených 78 titulov od tridsiatich chorvátskych autorov. Rebríček najčítanejších a najprekladanejších chorvátskych autorov suverénne vedie Marija Jurić Zagorka s historickými románmi Gričská čarodejnica, Plamene inkvizície a mnohé ďalšie. Treba spomenúť aj mená ďalších významných chorvátskych autorov preložených do slovenčiny ako Ivo Andrić, Vladimir Nazor, Miroslav Krleža, August Šenoa, Ivana Brlić-Mažuranić, Miro Gavran. Slovenská literatúra v ostatných asi 20 rokoch sa takmer neprekladala. Preložení boli Peter Pišťánek a jeho Rivers of Babylon, Rudolf Sloboda, Ľubomír Feldek a výber z poézie D. Mitanu, I. Koleniča, S. Rakúsa, D. Heviera, I. Štrpku, J. Litváka, S. Chrobákovej - Repar, O. Pastiera. Na vašu otázku, či o našom významnom spisovateľovi Martinovi Kukučínovi Chorváti vedia, že žil a tvoril v Chorvátsku na ostrove Brač, neviem objektívne odpovedať, ale ďakujem za ňu. Bude pre mňa inšpiráciou na novú tému pre rozhovory.

Ste členkou chorvátskeho spolku v Devínskej Novej Vsi. Aký význam majú takéto spolky pre chorvátsku komunitu na Slovensku? Hlási sa mladá generácia k svojim chorvátskym koreňom? 

Dnes sú Chorváti na Slovensku zo štyroch obcí, v ktorých sa ich potomkovia hlásia k chorvátskym koreňom, organizovaní v občianskych združeniach, ktoré zastrešuje Chorvátsky kultúrny zväz na Slovensku – Hrvatski kulturni savez u Slovačkoj. Zväz združuje od roku 1990 chorvátske kultúrne spolky Chorvátsky kultúrny spolok Čunovo – Hrvatsko kulturno društvo Čunovo, Chorvátsky kultúrny spolok Devínska Nová Ves – Hrvatsko kulturno društvo Devinsko Novo Selo, Chorvátsky kultúrny spolok Chorvátsky Grob – Hrvatsko kulturno društvo Hrvatski Grob, Chorvátsky kultúrny spolok Jarovce – Hrvatsko kulturno društvo Hrvatski Jandrof a Klub mladých Chorvátov – Klub mladih Hrvatov. K významnejším podujatiam, ktoré každoročne organizuje Chorvátsky kultúrny zväz patria Dni chorvátskej kultúry, Festival chorvátskej kultúry, Festival Dobrodošli, Medzinárodný detský letný tábor a pod. 

Chorvátsky kultúrny spolok v Devínskej Novej Vsi bol založený v roku 1990 ako združenie občanov chorvátskej národnosti, chorvátskeho pôvodu alebo chorvátskeho materinského jazyka. Zameriava sa najmä na udržanie a rozvíjanie identity, na uchovávanie a rozvoj kultúry v zmysle tradícií takmer 500-ročnej histórie chorvátskeho osídlenia na území dnešnej SR. Medzi najvýznamnejšie podujatia a aktivity spolku patria „Chorvátske štvrtky" s 25 ročnou tradíciou stretávania, Chorvátske bály, Chorvátske púte do Marianky, chorvátske omše, publikačná činnosť. Spolok podporuje folklórne súbory Grbarčieta, Rosica a Črip.
Ako som už spomenula, mladá generácia už síce aktívne chorvátčinu takmer nepoužíva, ale hlási sa k chorvátskej identite.

Aký rozsiahly je knižničný fond v Múzeu kultúry Chorvátov na Slovensku? 

Múzeum od svojho vzniku v roku 2006 nazhromaždilo stovky kníh, avšak zostali ukryté v útrobách múzea a prakticky nedostupné verejnosti. Keďže mojou profesiou je knihovníctvo, myšlienkou založiť knižnicu som sa začala zaoberať veľmi skoro po mojom nastúpení do múzea. 

Knižnica bola oficiálne otvorená 15. decembra 2014. Jej knižničný fond tvorí literatúra z oblasti etnológie, etnografie, jazykovedy, geografie, histórie, obsahuje zbierku krásnej literatúry, beletrie, detskej a učebnicovej literatúry. Z jazykového hľadiska prevláda chorvátsky a slovenský jazyk, v menšom počte burgendlandská (gradišćanska) chorvátčina, maďarčina a nemčina. V súčasnosti je spracovaných a v on-line katalógu dostupných asi 1000 kníh, na priebežné spracovanie čaká približne rovnaký počet dokumentov.

Viac ako rok sme vo svete a aj u nás doma prežívali pandémiu nového koronavírusu Covid-19. Táto pandémia výrazným spôsobom ovplyvnila aj fungovanie kultúrnych inštitúcií, vrátane múzeí. Až donedávna sme opakovane čelili väčším či menším lockdownom, múzeá mohli začať postupne znovuotvárať svoje brány až od 19.apríla, po takmer štyroch mesiacoch od posledného lockdownu. Čo robí odborný pracovník múzea v čase, keď sú jeho dvere zatvorené? 

Patrím do kategórie zamestnancov, ktorí mali väčšinu času lockdownu prikázanú prácu doma. Keďže moja hlavná náplň je viazaná na priestory múzea, musela som sa po dlhom čase opäť spriateliť so systémom ESEZ 4G a niekoľko mesiacov som dopĺňala údaje v záznamoch o zbierkových predmetoch.

Podľa Carla Gustava Junga, ak chce človek kráčať ďalej, musí najskôr prijať kríž na svojej ceste, musí prijať to, čo ho na jeho ceste postretlo. Prijali sme ako spoločnosť túto pandemickú skúšku? Akí z nej ako spoločenstvo ľudí vyjdeme? 

S pandémiou sme sa museli naučiť žiť. Neviem, či sa dá prijať niečo, čo nám vyše roka prinášalo strach, obavy, bolesť, chaos, rodinné tragédie a v mnohých prípadoch smrť. Táto hrozba nie je hmatateľná, ale je tu, medzi nami, ovplyvňuje nás. Dnes, keď sa situácia zlepšila, dalo by sa očakávať, že príde katarzia, ale žiaľ zdá sa mi, že stúpa agresivita a to nielen na uliciach... Počas pandémie sme mali možnosť vstúpiť do seba, možno prehodnotiť naše životy, hľadať východiská. Opäť sa mi potvrdilo, že aj v najťažších chvíľach sú v živote najdôležitejšie dobré vzťahy v rodine, na pracovisku, medzi priateľmi, láska vo všetkých jej podobách a zdravie.