Foto: Vladimír Eliáš

Matúš Molnár: „Šťastie je relatívnym a mnohokrát ambivalentným pojmom."

Slovenské národné múzeum (SNM) nie je len vrcholnou štátnou inštitúciou v oblasti múzejnej činnosti na Slovensku, ktorej súčasťou je 18 špecializovaných múzeí po celom Slovensku. SNM je takisto značkou, ktorej veľkú časť svojho života zasvätilo množstvo profesijne aj ľudsky nesmierne inšpiratívnych osobností. Jedným z nich je aj Matúš Molnár, vedúci oddelenia výskumu a kurátor v SNM – Múzeum Betliar.

Čím a kedy si Vás získala história, že ste sa rozhodli zasvätiť jej svoj profesionálny život?

Od mladého veku som bol konfrontovaný s minulosťou. Vo svojich predškolských rokoch som s obľubou navštevoval svoju tetu, ktorá bola pamätníčkou rôznych udalostí 1. polovice 20. storočia. S doslova otvorenými ústami som počúval príbehy, prezerajúc si jej bohatý osobný fotografický archív. Tieto chvíle ma nadchli k záujmu o dejiny svojho rodného Štítnika. Postupom času sa môj svet rozrastal a s ním sa množili i otázky.

Onoho času som dokonca začal zbierať rôzne starožitné predmety, ba dokonca celé pozostalosti po svojich predkoch. Do rúk sa mi dostali i staré knihy s nádhernými väzbami. Snažiac sa zachovať tento môj osobný poklad som ich opatrne čistil štetcom. Dnes to beriem ako určité mementum, keďže sa v rámci svojej odbornej činnosti v múzeu venujem najmä knižničnému fondu knižnice Andrássyovcov.

Môj vzťah k histórii na doviedol k presvedčeniu študovať históriu na Univerzite Pavla Jozefa Šafárika v Košiciach. Musím priznať, že počas štúdia som strácal ilúziu o tom, že sa raz uplatním v tomto odbore a budem môcť dennodenne pracovať s archívnymi dokumentmi, historickými artefaktmi, či chodiť po stopách niekdajších významných osobností. Moja obava sa našťastie nenaplnila a zakrátko po úspešnom ukončení štúdia som bol prijatý do Slovenského národného múzea – Múzea Betliar ako kurátor. Dnes si neviem predstaviť samého seba na inom mieste a s iným poslaním.

Ak by sme mali možnosť stráviť s Vami noc v Múzeu Betliar, aký program by ste pre nás v kaštieli pripravili? 

Betliarsky kaštieľ je impozantným miestom. Prechádzajúc sa jeho salónmi, apartmánmi, herňou a galériami máte pocit, že ste hosťami Andrássyovcov. Pri autenticite zariadenia kaštieľa, ktorú sa snažíme rekonštruovať, čakáte kedy Vás gróf osloví. Po súmraku sa tento pocit ešte viac upevňuje, no jedna noc by nestačila na navštívenie a obdivovanie všetkých zákutí.

Počas Noci múzeí a galérií má i bežný návštevník šancu spoznať zákulisie kaštieľa v Betliari. Prechádza sa trasami, ktoré kedysi využívalo služobníctvo a zabezpečovalo tak chod života v kaštieli. Určite by som Vás pozval na takúto netradičnú prehliadku a pootvoril dvere napríklad na jednej z honosných kúpeľní, ktoré nechal vybudovať gróf Gejza I. pri modernizácii kaštieľa v roku 1905. Ukázal by som Vám vzácne dochované technické pamiatky a tiež nejeden zbierkový predmet z depozitára, dopĺňajúci mozaiku života Andrássyovcov. Našťastie, zbierkový fond múzea je bohatý. Väčšiu starosť by mi robilo vybrať len jeden spomedzi takmer 30 000 predmetov. Mojou snahou by však bolo predstaviť najmä každodenný beh života kaštieľa a šľachtickej rodiny s pozoruhodným, niekedy viac inokedy menej šťastným osudom.

Koľko času z tejto noci by sme strávili v historickej knižnici kaštieľa? Čo najvzácnejšie knižnica ukrýva?

V knižnici trávim mnoho času a to isté by som rád doprial každému, na očiach ktorého je vidno záujem. Knižnica ako jeden z najväčších skvostov múzea je ťahákom takme každého návštevníka. So svojimi viac ako 15 000 knižnými zväzkami v žiadnom prípade nie je len kaštieľnou kulisou, vždy bola a stále zostáva symbolom vzdelanosti. Predstavuje dôkaz o vedomostiach Andrássyovcov, o ich všestrannom záujme, vzdelávaní grófskych detí a v neposlednom rade o zberateľskej vášni.

Knižničný fond je výsledkom činnosti Leopolda Andrássyho, zakladateľa knižnice na prelome 18. a 19. Storočia a tiež ďalších generácií rodu, ktoré fond obohacovali až do polovice 40. rokov 20. storočia. Jeho súčasťou je 7 vzácnych inkunábul – prvotlačí vydaných a vytlačených v posledných dvoch decéniách 15. storočia. Okrem nich by som Vám s radosťou prelistoval bohatú časť teologickej literatúry, vedecké monografie z oblasti botaniky, zoológie, geografie či medicíny alebo baníctva a hutníctva. Za zdobeným chrbtom väzby stojacej v polici sa skrýva nejeden poklad krásnej literatúry z pera svetových klasikov či filozofické dielo. Nevynechal by som ani cestopis grófa Emanuela I. z jeho ciest po južnej a juhovýchodnej Ázii, ktorý vyšiel v roku 1853. Je doplnený grafickými listami s ilustráciami, ktoré boli vytvorené na základe grófových vlastnoručných skíc.

Zvlášť zaujímavou a doposiaľ málo prebádanou témou knižnice sú exlibrisy, ktoré dokladajú osud jednotlivých kníh a tiež spôsob, akým sa do knižnice Andrássyovcov dostali. Táto téma, ako i samotná genéza knižnice v súvislostiach je mojou srdcovou. Rád by som sa s Vami teda podelil o najnovšie poznatky z výskumu.

Vo svojom výskume sa podrobne venujete samozrejme najmä šľachtickému rodu Andrássyovcov. Dá sa povedať, v ktorom období boli členovia ich rodu na Krásnej Hôrke a celkovo na Gemeri najšťastnejší?

Spoločenský status jednotlivých Andrássyovcov, ako i celého rodu bol podmienený rôznymi okolnosťami celospoločenského a politického diania nielen v regióne. Postupom storočí od príchodu Petra I. na hrad Krásna Hôrka význam rodiny narastal. Vyvrcholil v 19. storočí, kedy sa Andrássyovci zaradili medzi najvýznamnejšie aristokratické rody v krajine a Európe vôbec. 

Na otázku, kedy boli najšťastnejšími, je ťažko odpovedať. Podľa môjho názoru je šťastie relatívnym a mnohokrát ambivalentným pojmom. Ak šťastie meriame na základe veľkosti majetku alebo imania, na základe vecí, ktoré zabezpečovali dostupnosť vzácnych a luxusných predmetov, doplnkov, ktoré otvárali možnosť podnikať exotické expedície a budovať partnerské vzťahy s členmi významných aristokratických rodov, tak možno povedať, že pre Andrássyovcov bolo érou šťastia 19. storočie, najmä však obdobie po rakúsko-uhorskom vyrovnaní.

Dokážete si návštevu múzea, teraz mám na mysli rôzne múzeá na Slovensku či zahraničí, užiť len ako návštevník? Nebadať vtedy vplyv profesionálnej deformácie a povedzme porovnávanie videného s tým, čo máte v múzeu v Betliari?

Rád navštevujem múzeá a kultúrne inštitúcie s poslaním uchovávať, no najmä prezentovať a sprístupňovať predmety, za ktorými vidieť príbeh, ako aj prácu reštaurátora, konzervátora, kurátora, teda veľkej skupiny zainteresovaných ľudí.

Rola návštevníka je mi veľmi príjemná a doslova si ju užívam. Dokážem sa uvoľniť a s pokorou nechať svoje zmysly vstrebávať a spracovávať videné. Ako človek pracujúci v múzeu sa, prirodzene, nevyhnem komparácii. Patrím však medzi ľudí, ktorí všade hľadajú skôr inšpiráciu, než dôvody negatívnej kritiky. V múzeách rád vídavam nové formy „neškrobenej" expozície, oceňujem jej prirodzenosť, autenticitu a logiku.

Každé múzeum a každý jeho pracovník sa snaží, v medziach svojich možností a mnohokrát hraniciach stanovených limitov, vykonávať svoje poslanie čo najlepšie, najodbornejšie a zároveň so snahou osloviť čo najširšie publikum.

Už viac ako rok prežívame vo svete, Slovensko nevynímajúc, pandémiu nového koronavírusu Covid-19. Táto pandémia výrazným spôsobom dopadla aj na fungovanie kultúrnych inštitúcií, vrátane múzeí. Už takmer rok čelíme väčším či menším lockdownom. Čo robí odborný pracovník múzea v čase, keď sú jeho dvere zatvorené? 

Múzejník, rovnako ako návštevník nerád vidí dvere múzea zatvorené. Pre každého je súčasná situácia obmedzujúca osobný kontakt, no nie kontakt ako taký, výzvou sprístupňovať históriu a muzeálne zbierky vo virtuálnom priestore. Túto výzvu sme prijali a ako múzeum ju doposiaľ aktívne a úspešne zvládame.

Žiaden lockdown nemôže obmedziť fungovanie múzea v oblasti odbornej. Odborný pracovník pokračuje vo svojej práci (v nevyhnutných prípadoch na pracovisku či prostredníctvom práce z domu) a odborná činnosť múzea neutícha, skôr naopak. Spolu s kolegyňami systematicky napredujeme v elektronickej evidencii zbierkového fondu, odbornom ošetrení zbierkových predmetov a výskumných úlohách. Paradoxom je, že súčasná pandemická situácia žičí takejto mravenčej práci. Nič to však nemení na želaní každého z nás vrátiť sa do práce a pracovať v kolektíve.

Podľa Carla Gustava Junga, ak chce človek kráčať ďalej, musí najskôr prijať kríž na svojej ceste, musí prijať to, čo ho na jeho ceste postretlo. Prijali sme ako spoločnosť podľa vás túto pandemickú skúšku? Keď sa raz skončí, akí z nej vyjdeme? 

Ako historik musím povedať, že nie sme jedinou generáciou, ktorá prežíva z nášho pohľadu bezprecedentnú pandemickú situáciu. Dôležitou je vlastnosť prispôsobiť sa danému stavu, situácii. Sme svedkami, že tá sa dokáže rýchlo meniť. Rovnako tak sa prirodzene mení celá spoločnosť, ktorá prechádza ťažkou skúškou v podobe pandémie. 

Myslím si, že jednotlivec, ako aj celá spoločnosť má schopnosť prekonať túto zaťažujúcu situáciu. Podľa môjho názoru to však nepôjde bez prehodnotenia doterajších konvencií. Verím a dúfam, že z nej vyviazneme ako spoločnosť poučená, s novými prioritami a bez väčších následkov.