Foto: Archív Viery Kameninckej

Viera Kamenincká: „Spomienku na židovskú Bratislavu nosím predovšetkým vo svojom srdci."

Slovenské národné múzeum (SNM) nie je len vrcholnou štátnou inštitúciou v oblasti múzejnej činnosti na Slovensku, ktorej súčasťou je 18 špecializovaných múzeí po celom Slovensku. SNM je takisto značkou, ktorej veľkú časť svojho života zasvätilo množstvo profesijne aj ľudsky nesmierne inšpiratívnych osobností. Jednou z nich je aj Viera Kamenická, dokumentátorka a lektorka v SNM – Múzeu židovskej kultúry.

Pani Kamenická, Vy ste nielen dokumentátorkou, lektorkou, znalkyňou histórie, ale aj osobou mnohých ďalších talentov, viacerých povolaní. Ako autorka máte za sebou aj niekoľko knižiek, napríklad Rozprávky zo Židovskej ulice. Celý Váš, nielen profesionálny život, je však previazaný s Vašimi židovskými koreňmi. Čo pre Vás znamenajú?

Narodila som sa ako neskoré, povojnové dieťa do kresťansko-židovskej rodiny. Obaja rodičia prežili tragédie druhej svetovej vojny. Napriek osobným traumám dokázali zosúladiť svoje rodinné väzby a vytvoriť tolerantnú, multikultúrnu rodinu. V detstve som mala možnosť spoznávať nielen kresťanské tradície v prevažne maďarsky hovoriacej maminej rodine, ale aj biblické príbehy a židovské sviatky zo strany otca. Tak, ako sa v rodine prirodzene prelínali tri rôzne jazyky : maďarský, nemecký a slovenský, rovnako boli nás akceptované kresťanské aj židovské sviatky. V dospelom veku som sa rozhodla pre silnejšiu väzbu k judaizmu, čo ma inšpiruje k jeho hlbšiemu spoznávaniu a púta k tradíciám židovských príbuzných, k láskavej a zbožnej starej mame, ktorú som poznala len z fotografie a z rozprávania môjho otca. Dnes už lepšie chápem, ako ma chcel otec chrániť pred nepochopiteľnou nenávisťou, ktorá znamenala smrť tisícov ľudí len preto, že sa narodili židovským rodičom.

Uvedomujem si veľké šťastie, že som v roku 1992 dostala možnosť pracovať vo vznikajúcom oddelení a neskôr v Múzeu židovskej kultúry. Snažím sa spoznávať a rozširovať si vedomosti, ktoré som získala v rodinnom prostredí a ponúknuť ich návštevníkom múzea a hlavne príprave stretnutí s deťmi. Teším sa na príležitosť rozprávať pútavé biblické príbehy, ktoré som počula od svojich rodičov, alebo čítala v židovských rozprávkach. Nakoľko som snáď zdedila aj dáke výtvarné talenty, teším sa, že vyšli Rozprávky zo Židovskej ulice v slovenskom i maďarskom jazyku, ktoré som aj ilustrovala. Knižka vzdelávacích textov a ilustrácií – Židovské sviatky a kolobeh života, ktoré v roku 2014 vydalo Múzeum židovskej kultúry, sa stretla s veľkým záujmom. Moju pracovnú náplň tvorí aj fotodokumentácia zbierkových predmetov. Je to často dojemný dotyk s minulosťou, pretože si uvedomujem, že mnohé z tých predmetov boli súčasťou židovských domácností alebo nenávratne zaniknutých židovských komunít a ich náboženských objektov.

Prečo je dôležité nielen na Slovensku, ale aj všade vo svete, špeciálne v európskych krajinách, uchovávať v múzeách spomienky na židovskú kultúru?

Prvé formovanie židovského národa sa udialo asi pred štyrmi tisícmi rokov. Jeho príbeh je nesmierne pestrý. Ako slobodný národ existoval v krátkych, prerušovaných obdobiach. Často sa stával korisťou okolitých výbojných národov. V roku 70 n.l., po zničení Jeruzalema Rimanmi, sa Židia rozpŕchli po celom svete. Jedna z prvých zmienok o židovskom osídlení na území dnešného Slovenska je z 9. storočia. Podľa zápisov v mestských účtovných knihách žili Židia na území dnešnej Bratislavy už v 13. storočí. V mestskom privilégiu z roku 1291 priznáva panovník Ondrej III. rovnoprávnosť Židov s ostatnými obyvateľmi mesta. Aj keď spolužitie so židovským obyvateľstvom bolo často spájané s nepochopením, nevraživosťou a odmietaním, Židia boli stáročia súčasťou majoritnej spoločnosti, ktorú viac-menej ovplyvňovali, alebo ňou boli ovplyvňovaní. Vnímam ako samozrejmosť, že tak ako je prirodzené, že sú uchovávané a chránené spomienky na históriu a kultúru príslušníkov slovenského národa ale aj národností, ktoré sú súčasťou histórie našej vlasti, tak rovnako uchovávame a prezentujeme svedectvá židovskej kultúry. Napriek historickým tragickým udalostiam židovská časť obyvateľov Slovenska žije. Spoznávanie významu a prínosu židovského obyvateľstva, židovskej kultúry je pozitívnym krokom k objaveniu mnohého, čo jednotlivé kultúry spája.

Ste rodená Bratislavčanka. Ak by ste mali možnosť vybrať pre návštevníka Bratislavy tri miesta v našom hlavnom meste, kde by našli uchovanú spomienku na židovskú históriu, kam by ste ich poslali? 

Narodila som sa v najstaršej časti Bratislavy na Michalskej ulici. Aj vďaka mojim rodičom som skutočnou lokálpatriotkou. Po absolvovaní Strednej školy umeleckého priemyslu som sa zamestnala na Pamiatkovom úrade s naivnou predstavou, že budem fotografovať historické budovy a ich návrat do pôvodnej krásy. Žiaľ, opak bol pravdou a pred mojím fotoaparátom postupne mizla Neologická synagóga na Rybnom námestí, okolité domy na Vydrici, budovy z dunajského nábrežia i Židovskej a Zámockej ulice. 

Je to smutné konštatovanie, ale uchovanú spomienku na židovskú Bratislavu nosím predovšetkým vo svojom srdci, vo svojej pamäti. Návštevníka mesta by som si netrúfala poslať „len tak", bez sprievodu. Ťažko je vysvetľovať, že zo štvrte, kde žili viac ako tristo rokov Židia, sa zachovali len dve budovy. Pozitívom je, že v jednej z nich, v bývalej Zsigrayovej kúrii zo 17. storočia je prezentovaná dôstojná expozícia Múzea židovskej kultúry. Ďalším dôkazom prítomnosti židovskej komunity je jediná synagóga na Heydukovej ulici, ktorú podľa projektov vynikajúceho židovského architekta Artúra Szalatnai – Slatinského postavili v rokoch 1923 – 1926. Interiér synagógy zaujme výnimočným dizajnom architekta a tiež expozíciou judaík zo zbierky bratislavského Komunitného múzea. Samozrejme, dôležitým cieľom po stopách židovskej histórie je fragment starého židovského cintorína s hrobom významného predstaviteľa židovskej ortodoxie začiatku 19. storočia, rabína Chatama Sofera. Cintorín chráni unikátna stavba architekta Martina Kvasnicu z roku 2002.

Sú ľudia na Slovensku vo všeobecnosti naviazaní na svoju históriu a korene, hlásia sa k nim? 

Netrúfala by som si jednoznačne tvrdiť, že všetci ľudia na Slovensku sú naviazaní na svoju históriu a korene. Občas mám pocit, že ani nemajú záujem poznať vlastnú históriu. Potom vzniká priestor pre tých, ktorí históriu prekrúcajú, deformujú a ponúkajú ju vo vlastnej úprave. Som presvedčená, že na Slovensku je veľký deficit vo výchove detí a mládeže smerom k spoznávaniu vlastnej histórie, vlastných koreňov a tiež k úcte a spoznávaniu histórie iných národov a národností.

Pred rokmi ste sa vyjadrili, že patríte do generácie „detí", ktorých rodičia, starí rodičia, tety, strýkovia,... nemajú hroby. Cieľom ich poslednej nedobrovoľnej cesty bez návratu bol Auschwitz, Treblinka, Sobibor, Mauthausen, Bergen Belsen či Ravensbrück. Ako táto skúsenosť ovplyvnila vašu generáciu? 

V mojom detstve boli otázky na chýbajúcich starých rodičov a stratených príbuzných veľmi intímnou témou. Mama sa veľmi stroho dotýkala prežitých hrôz, akoby sa o nich bála hovoriť. Otec mal viac odvahy a vzhľadom k môjmu veku som sa od neho dozvedela pomerne veľa o jeho zavraždenej maminke a bratovi, o pomeroch v Pracovnom tábore v Seredi, kde sa narodila moja sestra Mirka... Doma sme zapaľovali sviečky pred ich fotografiami, lebo naši mŕtvi nemajú hroby. Rodičia mali svoj okruh známych, s ktorými ich spájali podobné zažité hrôzy, ale nikdy to nebola téma rozhovorov. Až neskôr som pochopila, ako veľmi chceli chrániť svoje deti. V mnohých rodinách rodičia zatajovali deťom ich židovský pôvod. Stávalo sa, že stretali ľudí, ktorí len odložili gardistickú uniformu. Pred viacerými rokmi sa mi dostal do rúk nesmierne dojemný list, ktorý napísal židovský otec pri narodení svojej dcérky, kde ju prosí o odpustenie, že ju privádza na tento svet. Rada by som verila, že v našom svete už nikdy nedostane priestor nenávisť, ktorá ospravedlní aj vraždy. Keď sa zjavia arogantní obhajcovia a sympatizanti tej nenávistnej ideológie, pohrávajúcej sa odkazmi a heslami ľudskej zloby, krutosti a nenávisti, pýtam sa samej seba – našiel by sa dostatok slušných ľudí, ktorí sa proti tomu postavia? Či by sa väčšina neprizerala tak, ako keď nakladali do vagónu moju starú mamu a uja Nandyho, pána Bernarda a jeho dvoch dospievajúcich synov a tisíce druhých na cestu bez návratu.

Už viac ako rok prežívame vo svete pandémiu nového koronavírusu Covid-19. Táto pandémia výrazným spôsobom ovplyvnila aj fungovanie kultúrnych inštitúcií, vrátane múzeí. V tomto období opakovane čelíme aj väčším či menším lockdownom. Čo robí odborný pracovník múzea v čase, keď sú jeho dvere zatvorené? 

Mesiace strávené doma za počítačom sa nie veľmi líšia od práce v kancelárii. Preberám sa v archíve, triedim, upravujem. Vymýšľam hry a príbehy pre deti, chystám materiál do bulletinu o sviatkoch. Vyberám príbehy z knižiek s predstavou, ako ich porozprávam deťom, ako ich budeme rozvíjať. Nepríjemný je pocit, že neviem, kedy sa opäť stretneme, poradíme, zasmejeme... Rozdiel je aj v tom, že sedím v papučiach a nechce sa mi vyjsť z izolácie, pretože povinný respirátor pripomína, že vonku hrozí vírus!

Podľa Carla Gustava Junga, ak chce človek kráčať ďalej, musí najskôr prijať kríž na svojej ceste, musí prijať to, čo ho na jeho ceste postretlo. Prijali sme ako spoločnosť podľa Vás túto pandemickú skúšku? Keď sa raz skončí, akí z nej vyjdeme? 

Pri nedávnom rozhovore s mojimi dospelými deťmi sme konštatovali, aká sme šťastná generácia, lebo sme nezažili vojnu. Súčasne sme si ale uvedomili, že preciťujeme vzájomne strach z ohrozenia zdravia a života, aj keď to nie je vizuálne a hmatateľne evidentná hrozba. Informácie máme sprostredkované do svojich „bublín" televíziou, z rozhlasu, z oznamov o úmrtí blízkych ľudí. Zrazu máme dosť času vzájomne si prejaviť záujem o seba, lásku a pozornosť. Sú to moje pocity. Spomenula som si na svojich rodičov, ktorí tvrdili, že krátky čas po pekle i očistci vojny sa zdalo, akoby sa ľudia utíšili, stali sa láskavejšími, že ich prežité utrpenie očistilo, ale ten pocit úľavy trval iba krátko a znovu dostala priestor nevraživosť, zloba. Po každej kríze vraj nastáva úľava. Dúfam, že budeme mať dostatok času, aby sme si uvedomili, čo sme izoláciou stratili, čo získali. Napriek tomu, že som v bezpečí príjemného domova, uvedomujem som si, ako veľmi mi chýbajú bezstarostné osobné kontakty mojich detí, priateľov, kolegov, náhodných návštevníkov alebo len tak okoloidúcich na ulici. Dúfam, že sa vrátime do časov spred Korony bez strachu z nákazy, ale so vzájomnou úctou k životu a zodpovednému pojmu slobody za seba a za druhého.