Autor: Micha Vaněk, kurátor SNM – Múzea židovskej kultúry 

Vplyv otca Samuela Lichtenfelda 
Imiho mama Janka (rod. Ehrenfeld) sa narodila v roku 1880 v Bátorových Kosihách a otec Samuel Lichtenfeld v roku 1870 v dedinke Mliečno, ktorá je dnes súčasťou Šamorína. Manželstvo uzavreli v Bratislave v roku 1905. Otec Samuel bol osobnosťou, ktorá výrazne ovplyvnila smerovanie Imiho životnej dráhy. Už v mladom veku sa pripojil k cirkusu, kde zápasil, vzpieral a predvádzal vystúpenia s demonštráciou sily. Pôsobenie v cirkuse bolo jeho veľkou školou života. Stretol tu mnoho nezvyčajných ľudí, ktorí ho priviedli k viacerým netradičným športom, technikám boja (Jiu-Jitsu), či sebaobrany. Keď sa jeho pôsobenie v cirkuse skončilo, presťahoval sa do Bratislavy a stal sa spoluzakladateľom prvého ťažkoatletického klubu Herkules a činovníkom židovského športového klubu Makabea Bratislava. Bol členom bratislavského mestského policajného zboru a postupne sa vypracoval na kriminálnikmi obávaného inšpektora. Spolu s kolegom Michalom Filsingerom riešil najzávažnejšie kriminálne prípady. Samuel sa stal známym aj ako inštruktor sebaobrany. Strážnikov učil odvrátiť údery a spacifikovať nebezpečných páchateľov bez použitia zbrane. Tieto techniky trénoval so svojimi kolegami, niekedy aj v prítomnosti malého Imiho. Za slovenského štátu bol ako občan židovského pôvodu zaistený v septembri 1944. Priamo z deportačného vlaku ho „vytiahol" pod služobnou zámienkou jeho kolega, inšpektor Filsinger, čím mu zachránil život. V priebehu pár týždňov ho ale znovu chytili a dostal sa do koncentračného tábora Auschwitz, kde zahynul.

Imiho mladosť v Bratislave
Imrich sa narodil 26. mája 1910 v Budapešti ako druhorodený syn (mal brata Arpáda). Detstvo a mladosť však prežil v Bratislave. Podporovaný otcom Samuelom sa venoval širokej škále športov. Najviac vynikal v plávaní, gymnastike, zápasení a v boxe. Pôsobil v Prvom prešporskom atletickom klube a v klube Makabea Bratislava. V roku 1928 zvíťazil na československom šampionáte v zápasení juniorov a v roku 1929 aj v šampionáte dospelých (v strednej a ľahkej váhe). V rovnakom roku zvíťazil aj na národnom šampionáte v boxe a na medzinárodnej súťaži gymnastov. Počas nasledujúcej dekády sa jeho športová aktivita zamerala predovšetkým na zápasenie. Pôsobil ako športovec aj tréner. Zamestnal sa ako učiteľ telesnej výchovy. Vojenskú službu absolvoval v Bratislave pri 153. delostreleckom pluku.

Ochrana židovskej komunity
Od polovice 30. rokov 20. storočia dochádzalo k násilnostiam voči židom na celom Slovensku. Útoky sa odohrávali aj v bratislavskej židovskej štvrti. Radikáli rozbíjali výklady obchodov, ktoré potom drancovali, z modlitební vyhadzovali zvitky Tóry a podpaľovali ich. V roku 1936 Imi Lichtenfeld spolu s Dávidom Unreichom a ďalšími členmi športového klubu Makabea i židovskej organizácie Betar reagovali na tieto útoky tak, že založili tzv. židovskú sebaobranu. Netrvalo dlho a došlo k niekoľkým priamym stretom so študentmi z katolíckeho internátu Svoradov a s členmi Deutsche Partei. Po týchto bitkách útoky na čas prestali. Popri športovom využití zápasníckych a boxerských techník tak získal skúsenosti aj s pouličným spôsobom boja, ktoré neskôr využil pri tvorbe systému sebaobrany.

Nútená emigrácia – pasažier parníka Pentcho
V roku 1940 sa pre svoj pôvod a aktivity Imi stal tŕňom v oku miestnych úradov, preto využil možnosť a rozhodol sa zo Slovenska odísť. Dňa 18. mája 1940 legálne opustil krajinu na riečnom parníku Pentcho, ktorému sa ako poslednému podarilo preraziť blokádu a putoval aj s ďalšími emigrantmi do Palestíny. Plavba trvala päť mesiacov. Po zdolaní Dunaja sa organizátorom nepodarilo získať námornú loď, a tak sa Pentcho vydal na riskantnú morskú plavbu napriek tomu, že na to nebol stavaný. Preplavil sa postupne cez Čierne more, ale pre poruchu parného kotla stroskotal pri neobývanom ostrovčeku Camila Nisi v Egejskom mori. Imi sa spolu s ďalšími štyrmi ľuďmi vydal hľadať pomoc v záchrannom člne. Plavba trvala štyri dni a Imi mal počas nej vysoké horúčky, ktoré boli následkom zápalu ucha. Zachránil ich britský torpédoborec Nubian, ktorý ich vyložil v Alexandrii. Tam Imi podstúpil operáciu ucha, pričom zasiahnutý tvárový nerv bol poškodený v takom rozsahu, že mu ochrnula ľavá strana tváre.

Pôsobenie v československej légii v severnej Afrike a na blízkom východe Po zotavení sa po operácii ucha nastúpil v máji 1941 ako dobrovoľník k Československej légii pod velením britských síl v severnej Afrike a na Blízkom východe. Postupne slúžil v Líbyi, Sýrii, Libanone a v Egypte. Za svoju službu získal vyznamenanie „Hviezda 1939-45", ale aj „Africkú hviezdu" za službu v rámci britských síl v severnej Afrike. V roku 1942 požiadal o vstup na britské mandátne územie Palestíny, ktorý mu vzápätí úrady udelili.

Príchod do Palestíny a cesta k vytvoreniu systému Krav Maga
Po príchode do Palestíny sa Imi postupne zapojil do štruktúr ozbrojeného židovského odboja Hagany, ktorá sa neskôr stala základom Izraelských obranných síl. V roku 1944 začal s tréningom členov Hagany, Palmachu a Palyamu (ilegálnych polovojenských organizácií) v oblastiach, na ktoré bol naozajstným expertom. Tými boli fyzická kondícia, plávanie, zápasenie a sebaobrana.

Po vzniku štátu Izrael v roku 1948 boli sformované Izraelské obranné sily, kde sa Imi postupne stal hlavným inštruktorom pre zvyšovanie fyzickej kondície a bojovej prípravy jednotiek. V armáde pôsobil približne 20 rokov, počas ktorých vyvinul a zdokonalil svoj unikátny systém sebaobrany a boja zblízka. Tento systém musel byť ľahko naučiteľný v čo najkratšom čase s minimom tréningu, ktorý sa vykonával pod stresom ako simulácia reálnych podmienok. Dôležité bolo, aby sa ho mohol naučiť vojak z kancelárie, ale aj člen špeciálnej jednotky. Systém dostal názov Krav Maga, čo vo voľnom preklade z hebrejčiny znamená boj z blízka.

Popularizácia Krav Maga v civilnom sektore
Po ukončení aktívnej služby začal upravovať svoj systém Krav Maga aj pre civilné použitie. Cieľom bolo prispôsobiť sebaobranu pre potreby bežných ľudí v ohrození života, pri útoku, a to bez rozdielu veku či pohlavia. Kvôli sprístupneniu svojho systému čo najväčšiemu počtu ľudí, založil dve školiace strediská v Tel Avive a Netanyi. V roku 1972 spustil prvý kurz pre civilných inštruktorov Krav Maga na Wingate inštitúte športu a telesnej prípravy. Cez prácu absolventov týchto kurzov sa Krav Maga rozšírila najprv v Izraeli a neskôr aj v zahraničí. Imi aj v posledných rokoch svojho života dohliadal na priebeh tréningov, monitoroval tréningové programy a pracoval na ich vylepšovaní spolu so svojimi najbližšími nasledovníkmi. Dnes je Krav Maga medzinárodným fenoménom. Dôkazom geniality tohto systému je fakt, že ho zaradili do výcvikových programov špeciálnych a poriadkových jednotiek vo viacerých štátoch, ako aj desaťtisíce praktizujúcich nasledovníkov odkazu Imiho Lichtenfelda a jeho systému po celom svete.

Imiho rodina v Izraeli – zo spomienok Imiho nevlastného syna Yoava Arada
Moja mama a Imi sa zosobášili 11. júla 1960, ale „randili" už pár rokov predtým. Imiho som poznal od svojich desiatich rokov a mal som s ním skvelý vzťah. Považoval som ho za svojho ozajstného otca a vždy som za ním, v prípade problémov či otázok, prichádzal po radu. Imi bol skvelým otcom mne aj môjmu bratovi a skvelým dedom našich detí, ktoré ho zbožňovali. 

Moja mama sa narodila na Slovensku dňa 6. decembra 1910 v dedine Hričovské Podhradie. Po ukončení štúdia pracovala pre švédsku firmu SKF (Svenska Kullagerfabriken) a počas holokaustu ju celý čas ukrývali jej kolegovia. 

V roku 1948 spolu so mnou a mojím malým bratom emigrovala do Izraela. V tých časoch bol život relatívne jednoduchý. Ľudia sa vo voľnom čase stretávali v divadle, pri tanci či kartách v rámci rôznych okruhov priateľov a známych. Väčšinou to boli ľudia s podobnou minulosťou. Tak aj Imi stretol moju mamu v Netanyi niekedy v polovici 50. rokov. 

V tej dobe sa Krav Maga praktizovala väčšinou v armáde a Imi ju postupne zdokonaľoval. Moja mama zvykla hovoriť že „v našom manželstve je prvou Krav Maga a až potom ja", alebo že „vydala som sa za Krav Magu".

Napriek silnému vplyvu Krav Maga na ich život, Imi a Ilana (alebo Iluš, ako ju volal Imi) prežili spolu viac ako 40 rokov až do Imiho smrti 9. januára 1998.