Zuzka Zguriška v paradoxe života a tvorby


Autor textu: Pavol Trúsik, SNM – Múzeum SNR 
Foto: SNM – Múzeum SNR

V tomto roku si pripomíname 120. výročie narodenia spisovateľky Zuzky Zgurišky (* 13. apríl 1900 – † 24. september 1984). Mladé letá spisovateľky tak, ako takmer celá jej umelecká tvorba, sú spojené s mestečkom Myjava a okolitými kopanicami.

Životná púť

Zuzka Zguriška (vlastným menom Ľudmila Šimonovičová) vyrastala v rodine myjavského evanjelického učiteľa Michala Šimonovičova. Rodné meno dostala po matke Ľudmile, rodenej Valáškovej. Jej predkovia boli v minulosti pomerne majetnou myjavskou rodinou. Mali veľké pozemky, zaoberali sa obchodom a výrobou mydla. Pradedo Zuzky Zgurišky – Ján Valášek, zorganizoval v meruôsmom roku „bandérium" 40 dobrovoľníkov, ktorí bojovali v radoch hurbanistov. Následne na to strávil 10 mesiacov vo väzení. 

Predkovia spisovateľky z otcovej strany pochádzali zrejme zo Srbska. V 19. storočí však už mali svoje zázemie v Skalici. Michal Šimonovič absolvoval učiteľský ústav v Prešove a prijal miesto učiteľa na myjavskej ev. škole. Miesto, o ktoré sa delil spolu s dvoma ďalšími učiteľmi, nebolo plnohodnotné, preto odišiel do Blatnice pri Martine aj so svojou mladou manželkou. Po uvoľnení riadnej učiteľskej pozície na Myjave, sa sem opäť vrátil. Písal sa rok 1899.

Rodným mestom Zuzky Zgurišky sa tak napokon stala Myjava. Jej detstvo poznačili dve tragické udalosti. Prvá sa týkala zákernej choroby nazývanej záškrt, ktorá napadla Ľudmilu a jej bratov Branislava a Pavla. (Druhý z bratov epidémii podľahol a neskôr sa Šimonovičovcom narodila ešte dcéra Zuzana). Ďalšou tragédiou bola strata matky Ľudmily Šimonovičovej, ktorá zomrela vo veku 27 rokov v čase, keď bola Zuzka Zguriška len 6-ročným dievčaťom.

Spomienky z detských rokov významne ovplyvnili tvorbu autorky. Ako dieťa bola živá a komunikatívna, cez vrstovníkov spoznávala mnohé, najmä chudobnejšie, rodiny. Otec ju brával na návštevy kopaničiarov a ďalšie nespočetné návštevy chodili do jeho kancelárie ev. kantora.

Zguriška ako 10 či 11-ročná zakúsila svoj prvý odchod z Myjavy. Keďže v mestečku chýbala meštianka, po 5. ročníku ev. ľudovej školy odišla na dievčenskú školu do Modry. Ďalšie školy absolvovala v bavorskom Himmelkrone, v maďarskom meste Hódmezővásárhely (toto miesto jej bolo určené v rámci uhorskej odnárodňovacej politiky) a Szabatke, ktorú za dramatických okolností vrcholiacej 1. svetovej vojny po niekoľkých týždňoch opustila. Učiteľské vzdelanie Zguriška dokončila v Brne.

Počas prvých letných prázdnin svojho štúdia na Morave sa Zguriška zoznámila s myjavským služným Jaroslavom Dvořákom, svojím neskorším manželom. Dvořák patril k českej inteligencii, dosadzovanej do slovenských škôl a úradov. Zhodou okolností prišiel o otca v rovnakom čase ako Zguriška, čo pravdepodobne viedlo k ešte väčšiemu zblíženiu medzi intelektuálne a vlastenecky rovnako cítiacimi mladými ľuďmi. Po skončení štúdia Zguriška prevzala učiteľskú štafetu po zosnulom otcovi. Dvořák s doktorom Aloisom Kolářom, pôvodom z Moravy, tu založili ochotnícky divadelný krúžok, ktorý s úspechom hrával Mahenove, Jiráskave či Gogoľove diela. Zguriškin talent tiež neostal opomenutý. V tom čase v Myjave vznikol Sokol, Živena a futbalový klub, v ktorom hral aj brat Zuzky Zgurišky – Branislav. Opis prvého futbalového zápasu proti Senici, ktorý Zguriška zachytila vo svojich memoároch, patrí k skvostom jej humoristickej tvorby.

Dlho však v rodnom mestečku nepobudla. Dvořákova kariéra advokáta totiž smerovala do Bratislavy. Tam sa ešte v roku 1924 Zguriška zúčastnila konkurzu do hereckého súboru Národného divadla. Zaujala porotcov natoľko, že jej ponúkli hlavnú úlohu v divadelnej hre Rastislav. Vydarená premiéra, ako aj jej oslava, ju však na niekoľko dní pripravila o hlas. Po konzultácii s lekárom sa kvôli slabým hlasivkám rozhodla začínajúcu hereckú kariéru ukončiť. Ambície presmerovala na písané slovo. "Rozprávky", ako Zguriška nazývala svoje črty a poviedky, uverejňovala v Lidových novinách, Živene, Robotníckych novinách a inde. Manžel Zuzky Zgurišky – Dvořák sa v Bratislave zaslúžil o vznik Slovenskej umeleckej besedy a stal sa jej tajomníkom. Zguriška tu zvykla recitovať a venovala sa vlastnej tvorbe. V roku 1929 vyšla jej prvá kniha Obrázky z kopaníc. V 30. rokoch veľa písala pre rozhlas a finančné príjmy z tejto tvorby posiela chudobným žiakom do dediny Kostolec, kde na učiteľskom mieste pôsobil Peter Jilemnický.

40-te roky autorka využila na doplnenie vzdelania. Na Slovenskej univerzite vyštudovala filozofiu a dejiny umenia. Intelektuálnu rozhľadenosť, podporenú cestovaním, považovala za prospešnú pre vlastnú tvorivú umeleckú činnosť. Akokoľvek, v tejto dobe už mala za sebou vydanie prvého románu a jej najznámejšieho diela vôbec – Bičianka z doliny.V tejto dobe však už mala za sebou vydanie svojho prvého románu a jej najznámejšieho diela vôbec – Bičianka z doliny. V spoločnosti sa zatiaľ schyľovalo k novej totalite – „hnedú" čoskoro vystriedala totalita „červená", ktorej chápadla zasahli aj svet umeleckej tvorby. Po vojne, na podnet Dvořákovho známeho, neslávne známeho politika Zdenka Fierlingera, odchádza nakoniec celá rodina do Prahy, kde mal byť Zguriškin manžel nápomocný pri budovaní úradu Predsedníctva vlády. Rodina tu nachádza nový domov. Zguriška začala písať pre český rozhlas a na výzvu Jaroslava Seiferta, neskoršieho držiteľa nobelovej ceny, sa v roku 1948 pustila do prvého dielu pripravovanej trilógie – románu Metropola pod slamou. Ďalšie dva diely, Mestečko na predaj a Zbojnícke chodníčky, písané už v súlade s doktrínou socialistického realizmu, komplikovali neskôr posúdenie literárnej tvorby autorky, ktorá bola po dopísaní trilógie ocenená titulom zaslúžilá umelkyňa.

Na rozdiel od svojej súputničky a osobnej priateľky Margity Figuli, Zuzka Zguriška nemala možnosť vykonať sebreflexiu, prípadne korekciu vlastnej literárnej tvorby. Zomrela v roku 1984. Jej knihy, najmä tie skôr napísané, však ďalej žijú svojím humorným životom a v nich aj niekdajšia Myjava a myjavské kopanice.

Tvorba

Dielo Zuzky Zgurišky je späté s prostredím jej rodného mesta a jeho kopanicami. Tým je v podstate daný aj kontext postáv a do istej miery vymedzená dejová línia. V jadre Zguriškinej tvorby prevažujú príbehy jednoduchých ľudí z kopaničiarskych usadlostí. Politiku, ani otázku byť či nebyť, neriešila. Skôr len otázku ako byť, aby nám bolo čo najlepšie. Jej postavu formuje prostredie, hoci tá vždy ostáva človekom, ktorého charakter je po stáročia rovnaký. Tak sa v Zguriškiných prózach snúbi univerzálne s jedinečným. Vypuklejšie sú len niektoré ľudské vlastnosti alebo sa tak aspoň javia. Zaujímavé je aj autorkino pointovanie príbehu. Často spočíva v tom, že sa vlastne nič nestane. Napríklad v próze Amerikánka sa mladá žena vráti spoza oceánu. Svojim nápadným zjavom narúša ustálené normy obliekania a priťahuje na seba pozornosť. Poviedka končí jej nápravou. Z Amerikánky sa opäť stane sedliačka a kopaničiarsky svet sa naďalej točí v zabehnutých koľajach. Nič ho nevychýli, nič nezmôže. Môžeme si vydýchnuť, všetko je tak, ako bolo pred tým. Alebo poviedka Hostina: muž sa po nezhode so ženou ide poriadne napratať a opiť do krčmy, pričom minie rodinné úspory. A čo sa stane po jeho návrate domov? Zguriška to vyriešila svojsky: nestane sa nič. Takýto záver je prekvapujúci aj pre jej ostrieľaných čitateľov. Ďalším typickým znakom jej diela je totiž nadvláda ženských postáv nad mužskými. Chlapi sú tu maximálne v pozícii malého prezidenta svojho domu: majú reprezentatívnu funkciu, nie však reálnu moc. Do istej miery je to logické – ak obživa rodiny pochádza z domu a priľahlého pozemku, správkyňa domu sa stáva aj správkyňou rodiny. Najlepším príkladom ženskej nadvlády je román Bičianka z doliny, kde neveľký význam muža a jeho bezmocnosť je ešte podporená jeho nevidomosťou. Súboj o moc, ktorý sa tu odohráva, je čisto ženskou záležitosťou. Jemné črty Shakespearovej manipulatívnej lady Macbath môžeme vidieť aj v kopaničiarskej poviedke Žena na skúšku: Matej Šlahor si do svojho domu pozýva nádejné nevesty, aby u neho zostali niekoľko mesiacov a podľa ich pracovitosti mohol posúdiť, či si danú dámu vezme za ženu. Poviedka skončí tak, že jeho ženou sa nestane tá, ktorá sa roboty nebojí, ale tá, ktorá dokáže dobre balamutiť chlapov. V príbehu Chlap s mašinou si zas majiteľ šijacieho stroja zoberie ženu, ktorá po ňom túži – teda túži po šijacom stroji, lebo chlap sa tak trochu vníma ako jeho príslušenstvo. V próze Vdovec na scénu nečakane vystúpi babka Kočvarka, ktorá najlepšie vie, aká žena by sa hodila k čerstvému vdovcovi i akým spôsobom by sa dala získať. Organizovanie známostí pre vdovca však stroskotá kvôli jeho slúžke, ktorá má k nemu najbližšie a obaja sa už nejaký čas dobre poznajú.

Zuzka Zguriška a Ľudmila Dvořáková – dve tváre jednej osoby

Ako už bolo naznačené, medzi tvorbou kopaničiarskej spisovateľky Zuzky Zgurišky a civilným životom Ľudmily Dvořákovej akoby existovala nepreklenuteľná priepasť. Kým Zguriška je zviazaná s tichým životom samôt, roztrúsených na Myjavskej pahorkatine, prípadne s ich "metropolou pod slamou", Ľudmila Dvořáková sa nachádza v kultúrnom a politickom centre. Jej bratislavská vila, ktorá dodnes stoji na Mudroňovej ulici ako národná kultúrna pamiatka, svojho času demonštrovala novú, modernú architektúru. Tu, pri víne, sa stretávali najvýznamnejší spisovatelia a výtvarníci doby (Novomeský, Kostra, Chrobák, Voskovec a Werich, Hložník, Majerník...). Manželia Dvořákovci boli majiteľmi mnohých umelecký diel, vrátane obrazov s ich vlastnou podobizňou. Patrili k častým návštevníkom divadla, zvlášť operných predstavení, z ktorých si nenechali ujsť žiadnu premiéru. Významným zdrojom ich kontaktov bola Slovenská umelecká beseda, kde Dvořák zastával pozíciu tajomníka. Pravdepodobne zo strany sociálnych demokratov sa poznal aj s významným politikom Zdenkom Firliengerom, vďaka ktorému sa Dvořákovci presťahovali do Prahy, a tak zostali nielen v umeleckom, ale i politickom centre diania (dvojnásobný predseda československej vlády Fierlinger bol známy ako blízky človek Klementa Gotwalda, zaslúžil sa o včlenenie sociálnych demokratov do komunistickej strany a podľa viacerých indícií bol od 30. rokov členom sovietskej tajnej služby NKVD). Medzi známych Dvořákovcov patril aj sovietsky novinár a básnik Ilia Erenburg, muž, ktorý osobne poznal Lenina a počas 2. svetovej vojny patril k autorom najradikálnejších článkov, namierených proti nemeckému národu. Zhodou okolností sa práve Dvořákov dom na Mudroňovej ulici stal aj veliteľstvom dunajskej flotily sovietskej armády. Keď tu jeden z vojakov našiel fotku Erenburga s venovaním Zuzke Zguriške, určil práve tento skvost modernej architektúry za príbytok pre svojho admirála Cholosťakova.

Príspevok nájdete aj na youtube Múzea SNR