Daniel Gálik

od 11. 9. 2019 do 22. 11. 2019

Daniel Gálik


Začiatkom roka uplynulo 100 rokov od narodenia divadelného scénografa a sochára Daniela Gálika (6. 1. 1919 Myjava). Osobnosť i dielo tohto významného umelca, ktorý sa radí medzi najstaršiu generačnú vlnu slovenských scénografov, dodnes zostáva relatívne v ústraní. Podobne ako v čase aktívnej tvorby, pretože v tomto prípade alternatívu ovácií a osobného zviditeľňovania celoživotne predstavovala pokora a sústredená práca. Aj vlastné dielo, nepočítajúc divadelné scénografické inscenácie, samostatne prezentoval iba jedenkrát (1974). V slovenskom dejepise umenia mu však prináleží čestné miesto najmä vďaka autentickému prístupu k projekcii javiskovej scény, kde v protiklade s dobovými tendenciami okrem výtvarného minimalizmu výraznejšie akceptoval i zložku samotnej divadelnosti.

Daniel Gálik napriek tomu, že sa na tvorivej dráhe pohyboval iba niečo vyše troch desaťročí a zo zdravotných dôvodov ju ukončil predčasne v staršom strednom veku, vytvoril pomerne bohaté dielo, predovšetkým v okruhu scénografickej práce, ktorá predstavovala jadro jeho výtvarných aktivít. Začiatok cesty však iniciovala a formovala sféra voľnej tvorby (kresba, koláž, plastika), pričom obidve tvorivé roviny dlhodobo viac-menej paralelne koexistovali a sú i názorovo pevne previazané. Do divadelného prostredia vstúpil v r. 1947 a aktívne v ňom pôsobil do r. 1973; za toto obdobie skomponoval javiskový priestor spolu pre 63 inscenácií na bratislavskej Novej scéne, kde trvalo zakotvil.

Daniel Gálik si vytvoril osobitý štýl, ktorý síce bez extravagancie, zato invenčne a sofistikovane koncentroval do jedného harmonického celku javiskové, inscenačné a výtvarné prvky. Oproti dobovému prúdu, prekypujúcemu rekvizitami, symbolickými detailmi a naratívnosťou, imperatívom jeho autentického rukopisu sa stali v prvom rade princípy čistoty, lapidárnosti scény, kde v triezvom priestore dominuje samotný herecký prejav. Vo svojej scénografickej práci eliminoval exponovanú farebnosť a obdobne ako ostatní kolegovia sa často opieral o techniku koláže, o ktorú sa zaujímal už v dobe štúdia a neskôr ju súbežne rozvíjal i vo svojej voľnej tvorbe. Ako žiak i asistent prof. Jozefa Kostku inšpiratívne podnety čerpal tiež z vlastnej sochárskej skúsenosti v oblasti figurálnej a portrétnej problematiky.

Počiatočné štádiá jeho práce sú poznačené i surreálnou poetikou avantgardných básnikov; vlastnému poetickému slovu napokon i osobne venoval istý, výsostne intímny kreatívny priestor. Aj na tomto poli rešpektoval programové princípy citlivosti, vyváženosti, triezvosti. Tak ako napokon v každej oblasti tvorby, rovnako ako v živote - mierou umeleckej i osobnej katarzie Daniela Gálika bol od počiatku harmonický vzťah.