Text a foto: SNM – Múzeá v Martine 

Mária Jeršová-Opočenská bola prvá odborne vzdelaná archivárka na Slovensku. Narodila sa roku 1899 v Prahe. Otec Jan Opočenský bol staviteľom, matka sa starala o 5 detí.

Pôsobenie Márie Jeršovej-Opočenskej v Martine sa datuje od roku 1929, kedy – po ukončení vysokoškolských štúdií a študijnom pobyte v Ríme a vo Viedni – prijala návrh Muzeálnej slovenskej spoločnosti na miesto archivárky. Plných tridsať rokov života venovala nielen záchrane a spracovávaniu archívnych dokumentov, ale predovšetkým ich intenzívnym výskumom a štúdiom sa usilovala objasniť mnohé problémy a otázky našich národných dejín. Začínala v čase, keď ešte nebola vytvorená žiadna organizácia slovenského múzejníctva a archívnictva, za veľmi skromných a ťažkých pracovných podmienok. V roku 1937 vyšla jej zásadná práca k dejinám Turca – Rod Ivanka z Jordánu a Dražkoviec. Svojou cieľavedomou, systematickou prácou dokázala, že Archív Slovenského národného múzea sa stal najvýznamnejším a najvyhľadávanejším zdrojom prameňov pre štúdium našich národných dejín. Ako erudovaná archivárka publikovala výsledky svojej zberateľskej a archívnej činnosti v dvoch zväzkoch Inventára Archívu Slovenského národného múzea. Časť listinného materiálu pripravila na publikovanie ako edíciu pod názvom Slovenský diplomatár, ktorý vychádzal ako príloha Sborníka Muzeálnej slovenskej spoločnosti v rokoch 1931 – 1936. 

V období po roku 1938 sa jej životné osudy odvíjali na pozadí mnohostranných aktivít jej manžela, ktorým sa stal v roku 1931 ruský emigrant Vladimír Jonovič Jeršov. Od začiatku sa obaja manželia stali súčasťou odbojového a partizánskeho hnutia v Turci, čo ich stálo nemalé úsilie i množstvo osobných útrap, ktoré pokračovali aj po vojne, keď našli svoj domov vyhorený a vyrabovaný a obzvlášť začiatkom 50. rokov, keď bol Vladimír Jonovič Jeršov zatknutý a väznený v rámci procesu s Viliamom Žingorom.

Už počas povstania, ale hlavne bezprostredne po ňom, zbierala dokumenty, ktoré už v roku 1946 využila na prvú výstavu na Slovensku o Slovenskom národnom povstaní. Osobne sa zaslúžila o ochranu a záchranu najcennejších archívnych materiálov ich prevozom z Martina do Banskej Bystrice. V dome Jeršovcov sa schádzali a ukrývali odbojári a aj v Slovenskom národnom múzeu, spoločne so správcom Jánom Gerykom, ukrývali hľadané osoby. Spomína na to i spisovateľ Rudolf Brtáň: „Učiť sme prestali a i ja som si hľadal úkryt v Slovenskom národnom múzeu. S kolegom Jánom Pavlovičom... a Rudom Bednárikom sme sa vydávali za kustódov múzea... Ale ani tam sme nemali celkom pokoj. Aj do botanickej záhrady... nám vtrepali vojakov, Nemcov. Bál som sa, že prišli podmínovať múzeum (vravelo sa už o podmínovaní múzea i Štefánikovho ústavu, ktoré boli i za SNP dôležitým strategickým bodom). Riskoval som, beztak by ma boli našli, vošiel som do botanickej záhrady a dal som sa s nimi do reči. Veliteľ sa ma pýtal, čo je to tu za múzeum... a ja som mu zacitoval z básní Goetheho... čosi sa v ňom, otupenom vojnou pohlo, rozkázal vojakom ničoho sa nedotknúť a na druhý deň sa už odtiaľ stiahli".

Mária Jeršová-Opočenská bola bezprostredne po vojne viackrát vyznamenaná. V roku 1945 jej bola prezidentom republiky udelená Československá medaile za chrabrost za „osobní statečnost před nepřítelem, osvědčenou v boji za osvobození Republiky Československé z nepřátelského obsazení", v roku 1946 dostala Rad Slovenského národného povstania II. triedy a v roku 1947 „'Dík a uznání" ministra národnej obrany za záslužnú spoluúčasť a podporu partizánskeho hnutia smerujúceho k oslobodeniu Republiky československej'.

V Slovenskom národnom múzeu pracovala až do odchodu na dôchodok v roku 1959. Zomrela v Prahe v roku 1978, pochovaná je spolu s manželom v Bystričke pri Martine.