SNM – Múzeum rusínskej kultúry v Prešove bolo takmer dva mesiace dočasne zatvorené. Ako ste toto obdobie prežívali Vy ako jeho riaditeľka?
Obdobie karantény kvôli koronavírusu sme prežívali v našom múzeu na jednej strane spolu v takej zvláštnej súdržnosti, vyplývajúcej z nevedomosti, ako dlho karanténne opatrenia potrvajú. Na druhej strane som cítila ja sama veľkú zodpovednosť nielen za chod a prevádzku múzea v tomto izolovanom období (naše múzeum napríklad sídli v troch veľkých budovách bývalých kasární, ktoré sme donedávna museli vykurovať jediným kotlom starým niekoľko desaťročí – a to aj napriek tomu, že do múzea chodil a chodí obmedzený počet zamestnancov a žiadni návštevníci), ale bola tam zodpovednosť hlavne za zamestnancov, s ktorými sme sa v období karantény dohodli na zmysluplnej náplni práce, s dôrazom na prácu, ktorú potrebujeme urobiť aj bez karantény. Možno sa spočiatku niekomu zdalo, že to budeme konečne robiť v pohode, bez stresu z ostatných každodenných činností v múzeu, no postupné uzatváranie spoločnosti, bežných prevádzok v meste, nepoznanie konca karantény, toto všetko vyvolalo u niektorých kolegov až stav paniky, neistoty, obáv a úzkosti z nastupujúcich dní. Prekonali sme to spolu aj vďaka práci, ktorej máme v múzeu stále vyše hlavy. To, čo mi však nedávalo spávať, boli pracovné zmluvy na dobu určitú u tých našich odborných zamestnankýň (kultúrno-propagačná manažérka a kustódka), ktoré im končia práve teraz, koncom apríla. Som nesmierne vďačná vedeniu SNM, že nám umožnili predĺžiť im pracovné zmluvy aspoň na ďalší rok. Korona karanténu prežívam aj v rodinnom živote veľmi zvláštne až smutne, pretože okrem iného naše dve deti ostali v zahraničí (v Čechách a v USA) a nemôžu sa nateraz vrátiť domov. Ako iní rodičia, aj my s manželom sme takto nečakane „osireli".
                                                                                                                            

Brány Múzea rusínskej kultúry ste síce mali nútene zatvorené, srdce múzea však biť neprestalo. Čím ste Vy a Vaši zamestnanci žili posledné týždne?
Na jednej strane SNM – MRK v Prešove svoje brány pre návštevníkov zatvorilo už 12. 3. 2020, na strane druhej všetci zamestnanci celý marec chodili do práce, pretože sme mali rozbehnuté prípravy na viacero podujatí a múzejných aktivít. Karanténa, teda zavretie múzea pre návštevníkov, pre všetky cudzie osoby v múzeu, nám bola nariadená 12. 3. 2020, a to práve v deň, keď sme mali prichystanú prezentáciu zaujímavej knihy – Anatolij Kralickyj / Dielo, vydanej Ústavom rusínskeho jazyka a kultúry Prešovskej univerzity, pričom editori knihy, Valerij Paďak a Michal Pavlič boli na prezentáciu prichystaní. Kultúrno-propagačná manažérka nášho múzea Jana Truščinská zo 600-stranovej knihy A. Kralického urobila výber, zrežírovala literárno-dramatické pásmo s hercami DAD v Prešove, tí si vybrali svoje pasáže, urobili niekoľko skúšok s režisérkou večera, Janou Truščinskou... A tu sme náhle, zo dňa na deň, museli konanie podujatia zrušiť. Bolo potrebné všetkým našim sympatizantom poslať maily o zrušení podujatia, všetkých seniorov bez mailových adries obvolať a poprosiť o prepáčenie, že sa podujatie ruší. Na druhú polovicu marca 2020 mala pani Jana Truščinská pripravený náš nový múzejný produkt Medailón o rusínskej osobnosti o Michalovi Byckovi a jeho tvorbe, bývalom riaditeľovi MMUAW v Medzilaborciach. Pán Bycko s ňou už niekoľko mesiacov pred tým komunikoval, vyberali spolu jeho verše, jeho hudbu, fotky, pasáže zo životopisu...

Karanténa nás teda zastihla v bežnom pracovnom rozbehu, akoby sme v polovici kroku vykročili, no nemohli sme položiť nohu na zem, lebo sa múzeum zavrelo pre návštevníkov. Postupne však bola obmedzovaná i naša prítomnosť v múzeu. Spočiatku sme mohli byť v múzeu 4 hodiny denne, čo sa zmenilo postupne na dve hodiny denne, alebo určujem zamestnancom prácu na doma, ak to je možné z povahy ich práce. Takže sme v obmedzenom režime pracovali aj naďalej v múzeu, no zväčša viac z domu. V apríli sme si tiež museli vyčerpať všetku starú dovolenku za rok 2019. Všetkým týmto opatreniam rozumieme, no predsa len nás zastihli prekvapených z toho, ako rýchlo možno život spoločnosti odrazu zastaviť. Na začiatok apríla 2020 sme sa chystali už od začiatku roka 2020. Naším plánom je otvoriť novú stálu výstavu, a to dve miestnosti pravoslávnych artefaktov, pretože v našom múzeu takáto výstava chýbala. Máme gréckokatolícku sakrálnu miestnosť, no pravoslávnu nie. Sľubne sme začali pripravovať našu novú výstavnú sieň, dali sme ju sponzorsky zrekonštruovať, pričom sa z jednej miestnosti vytvorili dve, vyniesli sme z jednej z tých miestností makety drevených kostolíkov a premiestnili do inej prázdnej menšej výstavnej miestnosti v múzeu. Z Pravoslávneho seminára v Prešove nám jeho rektor, otec Milan Gerka priniesol artefakty, ktoré u nich spočívali na povale seminára alebo ktoré boli v minulosti rok vystavované na Bratislavskom hrade. Ja som priviezla časť ikonostasu zo zlikvidovaného pravoslávneho chrámu v zlikvidovanej obci Ruské v okrese Snina. Uložené či odložené boli na povale pravoslávneho chrámu v Snine, kde ich ničili poveternostné podmienky. No aj v tomto prípade sa pre karanténu museli práce na dokončení výstavy asi v ich polovici zastaviť. Nemôžeme do múzea privážať ďalšie artefakty a nemôžu k nám chodiť cudzí ľudia

Na 30. apríla 2020 sme chystali besedu o Prešovskom sobore s pánom profesorom Šturákom, dekanom Gréckokatolíckej teologickej fakulty Prešovskej univerzity v Prešove. Prešovským soborom konaným dňa 28. 4. 1950 bola do roku 1968 zakázaná gréckokatolícka cirkev na Slovensku, až do jej úplnej rehabilitácie v roku 1989 – 1990. Tento zákaz nariadený z Moskvy v roku 1950 mal veľké, neblahé, až tragické dôsledky na životy mnohých gréckokatolíckych kňazov a reholí na Slovensku, až ich likvidáciu, na zabratie gréckokatolíckych chrámov pravoslávnou cirkvou... Mali sme teda 30. 4. 2020 viesť debatu v našom múzeu s dekanom Gréckokatolíckej teologickej fakulty PU v Prešove, ale aj so zástupcami pravoslávnej cirkvi – v duchu tolerancie pri príležitosti 70. výročia Prešovského soboru a teraz uvažujeme, či to vôbec budeme presúvať na neskôr. Mala to byť v našom múzeu udalosť roka.

Rovnako sme od novembra 2019 plánovali aj ďalšie podujatia na máj až júl 2020. Každé dva týždne sa malo konať nové podujatie, na ktoré sa naši návštevníci mohli tešiť. Zároveň sme ešte koncom roka 2019 naplánovali na 21. 4. 2020 konanie Komisie na tvorbu zbierok (KTZ) pri SNM – MRK v Prešove, ktorá mala odobriť premenu darovaných predmetov kultúrnej hodnoty na zbierkové predmety, aby sme ich mohli zaradiť do nášho zbierkového fondu, ktorý chceme začať budovať inak ako doteraz. Na popise predmetov a príprave Návrhových listov každého etnografického predmetu pracuje naša dokumentátorka Helena Glosíková, spolu s technicko-prevádzkovým zamestnancom Jozefom Konečným (každý predmet sa musí zmerať, popísať, sfotiť, fotky upraviť...). Pani dokumentátorka popísala nateraz od februára toho roku 83 predmetov. Táto práca s artefaktmi múzea sa môže robiť len v múzeu, kde dané artefakty chránime. Samotné Návrhové listy už môžu zamestnanci finalizovať aj doma. Naša personalistka, pani Viera Vasiliaková, pripravila zas niekoľko desiatok zmlúv s darcami predmetov kultúrnej hodnoty. Ďalšie zamestnankyne, a to kultúrno-propagačná manažérka Jana Truščinská, kustódka múzea Radka Demjanová spolu so mnou nahrádzame prácu dlhodobo maródujúcej jedinej kurátorky v múzeu Oľgy Glosíkovej a pripravujeme Návrhové listy pre Komisiu na tvorbu zbierok SNM – MRK a následne pre Akvizičnú komisiu SNM na kúpu obrazov, a to linorytov Oresta Dubaya st., olejomalieb Oresta Dubaya, ml., olejomalieb, akvarelov a tempier Michala Dubaya a olejomalieb a akvarelu Michala Čabalu, výtvarných umelcov rusínskeho pôvodu, drevenú sochu – Ťažoba alebo Žena s nošou (Žena so zajdou), žijúceho 80-ročného insitného rusínskeho sochára Andreja Gavulu. Pripravili sme pre Akvizičnú komisiu na kúpu aj 12 olejomalieb rusínskeho insitného maliara Michala Sirika, no nakoniec sme sa nedohodli na cene s dedičom obrazov, synom maliara, Miroslavom, tak sme od predloženia týchto obrazov Akvizičnej komisii SNM toho roku upustili. Na kúpu pre naše múzeum sme pripravili aj Návrhové listy 45 zarámovaných fotografií z medzivojnového obdobia z Podkarpatskej Rusi (staré fotografie z miest Svaľava, Mukačevo, Užhorod a iných), na území dnešnej Zakarpatskej Ukrajiny, a 83 nezarámovaných fotografií z výstavby priehrady na pitnú vodu Starina, kvôli ktorej zanikol celý jeden rusínsky región v okrese Snina. Práce na príprave zasadnutia Komisie na tvorbu zbierok pri SNM – MRK v Prešove je veľa, rovnako na príprave kúpy artefaktov pre Akvizičnú komisiu pri SNM v Bratislave, no robíme ju v izolácii uzavretého múzea a je to pre nás, rovnako ako pre všetkých ostatných, ktorí musia teraz pracovať iba on-line a dištančne, veľmi zvláštna, často obmedzujúca situácia. Začiatkom februára toho roku sme pozvali všetkých členov KTZ na jej zasadnutie a začiatkom apríla toho roku sme im elektronicky oznámili, že aprílové konanie KTZ pri SNM – MRK sa ruší. Postupne končíme prípravu podkladov (Návrhové listy predmetov) pre Komisiu na tvorbu zbierok SNM – MRK a Akvizičnú komisiu SNM a v apríli a v máji budú musieť byť niektorí zamestnanci okrem nariadenej dovolenky aj na 80%-nej mzde doma. Veríme, že nebudeme musieť prepúšťať žiadnych našich zamestnancov, aj keby karanténa trvala ešte niekoľko mesiacov.

Hovorí sa, že človek si dôležitosť niečoho uvedomí až vtedy, keď o to príde. Čo pre Vás znamenajú návštevníci a priaznivci Vášho múzea?
Karanténa kvôli pandémii koronavírusu vyplavila na povrch najmä význam návštevníkov pre všetky zatvorené múzeá, teda i pre naše. Všetky kultúrne inštitúcie, vrátane múzeí, sú zriaďované z viacerých dôvodov, no hlavne preto, aby pre verejnosť a v jej záujme zachovávali kultúrne hodnoty a dedičstvo našich predkov, aby zachované predmety z minulosti ochraňovali, archivovali, kultivovali a oboznamovali s ich históriou, významom pre súčasnosť zaujímajúcu sa verejnosť. My v národnostných múzeách môžeme bez verejnosti študovať archívne aj súčasné dokumenty o histórii a kultúre našej národnostnej menšiny, môžeme elektronicky spolupracovať s dedičmi zbierok umelcov rusínskeho pôvodu a budovať a rozvíjať náš zbierkový fond, no napríklad nemôžeme vycestovať do terénu a hľadať ďalšie zachovalé etnografické predmety. Toto všetko ale robíme preto, aby sme s výsledkami našej práce oboznamovali verejnosť, ktorej sa dejiny a kultúra Rusínov týkajú, tiež preto aby sme s našou kultúrou oboznamovali aj majoritu či iné národnosti žijúce na Slovensku. Bez tohto úzkeho prepojenia našej práce a záujmu verejnosti by naša práca stratila zmysel. Ako predstavitelia príspevkovej organizácie štátu financovanej z daní našich návštevníkov a sympatizantov sme povinní oboznamovať užšiu aj širšiu verejnosť s výsledkami našej práce, organizovať pre nich kultúrne podujatia pripomínajúce život a jubileá významných kultúrnych (vedeckých, umeleckých, politických a iných) predstaviteľov nášho národa či národnosti, čo znamená, že bez návštevníkov by činnosť nášho múzea naozaj nemala zmysel. Ako verejná príspevková organizácia sa nemôžeme uzatvoriť v stenách múzea a nekomunikovať s verejnosťou. Veľmi sa preto tešíme, že karanténa skončila a že sme od stredy 6.mája mohli dvere nášho múzea otvoriť opäť pre jeho návštevníkov a sympatizantov.
                                                                                                                        

Ako ste povedali, od stredy 6. mája je aj Múzeum rusínskej kultúry pre verejnosť opäť otvorené. Na čo sa Vaši priaznivci môžu tešiť?
Možno zdĺhavo, no podľa skutočnosti som pri jednej z Vašich predchádzajúcich otázok odpovedala na to, čím žili a žijú zamestnanci SNM – Múzea rusínskej kultúry v Prešove od začatia karantény doteraz. Po znovuotvorení začíname s radosťou a nadšením realizovať podujatia, ktoré sme kvôli pandémii koronavírusu nemohli doteraz zrealizovať, hlavne tie, ktoré boli úplne pripravené na mesiac marec. A v krátkej dobe tiež zvážime, ktoré z pôvodne plánovaných podujatí na tento rok budeme môcť uskutočniť po tejto nútenej a nečakanej pauze. Určite však dokončíme prípravu stálej pravoslávnej výstavy, ktorá verím že bude obohatením výstavnej činnosti v našom múzeu. Budeme tiež čakať, či vyjde náš cezhraničný projekt na výstavbu novej stálej Historickej expozície v SNM – MRK v Prešove, ktorou by sme chceli prekvapiť našich návštevníkov. Chceme totiž verejnosti na Slovensku predstaviť históriu a kultúru Rusínov v modernej podobe hodnej výstavnej múzejnej činnosti 21. storočia. No bez väčšej finančnej dotácie, akú nám umožňuje náš bežný ročný rozpočet, túto svoju najdôležitejšiu víziu prestavby bývalých cisárskych kadetských kasární z čias RakúskoUhorska na moderné múzeum kultúry a dejín Rusínov na Slovensku nebudeme môcť zrealizovať.

Francis Fukuyama svojho času napísal, že „čokoľvek, čo ľudstvo pozná a nejako zvládne, zabudne." Myslíte si, že ľudstvo sa z pandémie koronavírusu poučí? Alebo zabudne?
Myslím, že po niekoľkých desaťročiach zabudne. Ľudskú populáciu v nedávnych dejinách (po I. svetovej vojne), ale aj v staroveku a stredoveku decimovalo už viacero tragických pandémií, no tie sú jednak neočakávané, preto sa je ťažko na ne pripraviť, jednak v čase blahobytu na ne chce človek asi rýchlo zabudnúť. Takže súhlasím s Francisom Fukuyamom. V čase krízy či pandémie vieme my ľudia zmobilizovať svoje sily až z dna našich možností, neskôr ale, možno aj pre ďalší zdravý vývin ľudstva radšej na krízy a katastrofy zabúdame. Tu by som však predsa len Fukuyaomovo tvrdenie poopravila. Zabudnúť úplne nemôžeme, pretože do genómu celej ľudskej civilizácie sa riešenie kríz, pandémií, prírodných katastrof, ku ktorým radím aj vírusovú globálnu pandémiu, či spoločenských konfliktov, vojen a genocíd, zapisuje veľmi hlboko, kdesi do kolektívneho podvedomia, čím sa celé stáročia formuje naša ľudská kolektívna pamäť a tým sa posúva celé ľudstvo dopredu. Som zástankyňou historického optimizmu, pretože som presvedčená, že vývoj ľudstva smeruje v cyklických sínusoidách dopredu, o čom svedčí aj čím ďalej tým slobodnejšie postavenie žien v ľudskej histórii, ale aj rozširovanie zón slobody okolo každého jednotlivca i (viacerých) spoločností smerom k súčasnosti. Ale globálne, ľudstvu pomáha posúvať sa dopredu práve aj schopnosť riešiť krízy a zakaždým sa z nich pozviechať.

Práca v múzeu nie je len obyčajnou prácou, ale povolaním. Čím práve Vás zlákala?
Keď som sa presne pred rokom pripravovala na výberové konanie na pozíciu riaditeľa /-ky SNM – MRK v Prešove, učinila som tak preto, lebo som 12 rokov so znepokojením pozorovala, ako trestuhodne a laxne sa bývalé vedenie múzea stavalo k našej histórii a kultúre. Odišlo mnoho umelcov z tohto sveta a my sme od nich nezískali do zbierkového fondu žiadne artefakty, odišlo mnoho ľudí z rusínskych regiónov, ktorí nám mohli vyrozprávať svojej životné príbehy a ktoré sme my mali zaznamenať pre budúce generácie, no neučinili sme tak. Odišiel s nimi ich dialekt, ich ponímanie sveta, ich chápanie podstaty našej národnej identity – a my sme máločo z toho v našom múzeu zachytili a uchovali. Možno budú znieť moje slová ako klišé, ale prihlásila som sa na miesto riaditeľky SNM – MRK v Prešove preto, aby som sa pokúsila zachrániť zo zanikajúcej rusínskej kultúry na Slovensku, ale aj v Európe, čo sa ešte zachrániť dá. Aby som zo svojej pozície mohla po 40 rokoch zákazu našej národnostnej menšiny v bývalom Československu skúmať príčiny silnej asimilácie Rusínov so slovenskom majoritou, aby som mohla zistiť, ako sa bude naša národnostná menšina, dnes tretia najsilnejšia národnostná menšina na Slovensku, vyvíjať ďalej v postmodernej slovenskej spoločnosti 21. storočia, ako môže prežiť aj v týchto nových spoločenských podmienkach, kedy sa rurálna uzavretosť zmenila na postmodernú, radikálne plurálnu otvorenosť novým civilizačným výzvam, na ktoré reagujú, samozrejme, aj predstavitelia našej národnostnej menšiny, ako môžeme teda obohatiť rozvoj Slovenska, našej vlasti.

Teraz, z pozície riaditeľky nášho múzea, by som chcela spolu s tímom pracovníkov v SNM – MRK v Prešove oboznámiť verejnosť na Slovensku s podstatou kultúry a mentality Rusínov, ukázať jej, ako naši múdri predkovia pochopili, že z biedy ľudí spod Beskýd a karpatského oblúka a najzaostalejšej časti Československa (mám na mysli Podkarpatskú Rus, žiaľ politicky nazývanou od roku 1945 Zakarpatskou Ukrajinou, no my, Rusíni, sme boli vždy súčasťou strednej, kedysi hlavne habsburgskej, Európy, nie súčasťou výchoslovanských ríší) sa možno vymaniť vďaka vzdelaniu a tak, z takmer negramotnej populácie ešte na začiatku 20. storočia, sa Rusíni stali už aj v socialistickom Československu, aj na súčasnom Slovensku jednou z najvzdelanejších častí populácie Slovenskej republiky. Zároveň by som si veľmi želala, aby verejnosť na Slovensku po 30 rokoch od Nežnej revolúcie pochopila, aký je rozdiel medzi Ukrajincami a Rusínmi na Slovensku (naozaj ma prekvapujú ešte aj dnes otázky od verejných činiteľov Prešovského kraja alebo Slovenskej republiky, aký je medzi nami rozdiel), aby verejnosť na Slovensku pochopila, že ide o dva samostatné národy, rovnako ako sú samostatné národy Čechov a Slovákov. Máme rozdielne jazyky, rozdielnu kultúru a rozdielnu históriu. To, že sme doteraz veľkou väčšinou obyvateľov Slovenska stotožňovaní aj 30 rokov po uznaní Rusínov za samostatnú národnostnú menšinu na Slovensku, v Čechách, v Poľsku, v Maďarsku, Rumunsku, Srbsku, Chorvátsku, len nie na Ukrajine – s Ukrajincami, je samozrejme, ovplyvnené 40-ročným zákazom, 40-ročnou nútenou ukrajinizáciou, no my sme dnes hrdým samostatným, hoc malým, európskym národom, žijúcim v diaspóre, bez vlastného štátneho útvaru, preto si nesmierne vážime tie štáty v Európe, ktoré našu samostatnosť uznali a vytvárajú nám podmienky na rozvíjanie násilne stratenej identity v bývalých socialistických režimoch – 50. až 80. rokov 20. storočia v strednej Európe. My, Rusíni, nevieme, prečo bývalá politická moc mala taký eminentný záujem na zlikvidovaní nášho národa v Európe, ukrajinizácia nám bola nanútená, nemohli sme za ňu. No to, za čo dnes môžeme, je navrátenie sa k svojej vlastnej identite a tomuto procesu musí byť veľmi nápomocné SNM – Múzeum rusínskej kultúry v Prešove.

Práve zo spomenutých dôvodov som sa odvážila uchádzať o post riaditeľky SNM – MRK v Prešove v lete minulého roku. Aby som pomohla Rusínom hlavne na Slovensku vrátiť sa k našim vlastným národným koreňom, aby som pomohla budovať hrdosť na našich predkov a kultúru, ktorú nám zanechali – jej uchovávaním a prezentovaním modernými muzeologickými prostriedkami. Aby som zároveň pomohla prehlbovať hrdosť a lojálnosť Rusínov na krajinu, ktorá je našou vlasťou a domovinou, lebo nás uznala za svojich slobodných občanov – tak, ako si to my sami želáme najviac. Hrdosť na Slovenskú republiku je podstatou nášho vlastenectva, lebo nemám inú vlasť ako Slovensko, ale aj Česko, Poľsko, Maďarsko, Rumunsko, Srbsko a Chorvátsko, lebo všade tam žijú Rusíni svoje životy ako slobodní občania slobodných a demokratických európskych krajín. Na rozdiel od Ukrajiny, kde žije v diaspóre najpočetnejšia populácia Rusínov v Európe, neuznaná však svojou vlastnou krajinou, čo spôsobuje v súčasnosti najsilnejšiu asimiláciu Rusínov v Európe zo všetkých spomínaných krajín. Naši predkovia žili pod Karpatami celé stáročia a verne uchovávali a uchovali dodnes cyrilo-metodskú tradíciu, stelesnenú v našom písme a príslušnosti k východným Slovanom. Na Zakarpatskej Ukrajine žijú Rusíni politickým a ideologickým stalinským rozhodnutím a bolo by už načase v 21. storočí túto skrivodlivosť zvrátiť a nazvať naše odveké územie pravým menom, Podkarpatskou Rusou, bez iredentistických snáh Rusínov žijúcich dnes na Ukrajine.

Nech bude leitmotívom mojich odpovedí na záver tejto mojej spovede aj moja záverečná otázka pre čitateľov rozhovoru so mnou: Myslíte si, že môže mať človek dva rodné jazyky? Moja odpoveď znie: Môže. Sama som toho jasným svedectvom. Mojím materinským jazykom je jazyk rusínsky, jazyk všetkých mojich predkov po otcovej i maminej strane. No mojím ďalším, nie druhým, ale paralelným rodným jazykom je jazyk mojej vlasti, teda jazyk slovenský, ktorý som vstrebávala ako sebe vlastný od prvých krôčikov v materskej škole, na základnej škole, na gymnáziu. Doma sme hovorili s rodičmi a s celou mojou širšou rodinou vždy len po rusínsky a v škole – po slovensky. Neabsolvovala som totiž školy ukrajinské, preto neviem po ukrajinsky, aj keď som do roku 1991 mala v občianskom preukaze napísanú národnosť ukrajinskú. Nesmierne si vážim všetkých politikov a verejných činiteľov na Slovensku, ktorí oceňujú prínos všetkých občanov SR, teda aj príslušníkov národnostných menšín, do jej rozvoja a oslovujú nás hrdo a demokraticky: Vážení občania a vážené občianky Slovenskej republiky, a nie vážení Slováci a Slovenky. Lebo týmto druhým oslovením vylučujú spomedzi verejnosti na Slovensku všetkých príslušníkov 13 oficiálne uznaných národnostných menšín Slovenska. Vďaka za týchto demokratických politikov a ich pochopenie mnohonárodnej rozmernosti a krásy Slovenska. Naše múzeum, SNM – MRK v Prešove sa chce podieľať na pochopení tejto etnickej, jazykovej a kultúrnej mnohorozmernosti a mnohovrstevnosti Slovenska.