SNM ako miesto práce odborne zdatných a inšpiratívnych ľudí: Ivona Kautmanová, SNM – Prírodovedné múzeum

Foto: archív I.K. 

Ivona Kautmanová: „Sny sa niekedy plnia a ja som mala to šťastie."

Slovenské národné múzeum (SNM) nie je len vrcholnou štátnou inštitúciou v oblasti múzejnej činnosti na Slovensku, ktorej súčasťou je 18 špecializovaných múzeí po celom Slovensku. SNM je takisto značkou, ktorej veľkú časť svojho života zasvätilo množstvo profesijne aj ľudsky nesmierne inšpiratívnych osobností. Jednou z nich je aj Ivona Kautmanová, vedúca botanického oddelenia a mykologička v SNM – Prírodovednom múzeu.

Asi každý z nás v detstve sníval o povolaní, ktorému by sa rád venoval v dospelosti. Nie vždy pri tých snoch zostávame, život ukáže postupne aj iné cesty. Ale sú situácie, keď sa nám v otázke budúcej našej profesie detské sny naplnia. Ako to bolo vo Vašom prípade? Snívali ste o tom, že svoj profesijný život zasvätíte primárne hubám?

Ani nie... teda odmalička som chcela byť prírodovedec, ale skôr taký na štýl Jane Goodalovej alebo Nika Tinbergena, chcela som sa venovať etológii, snívala som o tom, že pôjdem do hôr a budem pozorovať život vlkov a medveďov a budem tam s nimi žiť. Ale počas štúdia na vysokej škole som zistila, že je toho oveľa viac, čo môže prírodovedec skúmať. Študovala som cytológiu, vtedy to bol nový študijný odbor. Mali sme mnoho vynikajúcich prednášok o tom, čo sa v prírode deje na bunkovej a molekulárnej úrovni. A to ma zaujíma dodnes. Huby som mala rada od malička, kedy som tak ako väčšina ľudí chodila do lesa s rodičmi. Neskôr som robila aj biologickú olympiádu o hubách, ale že by som sa im mohla venovať profesionálne, o tom som ani neuvažovala. Chodila som vtedy do múzea na konzultácie za dr. Lizoňom a jeho práca mykológa sa mi zdala úžasná. O tom, že raz nastúpim na jeho miesto a budem v nej pokračovať, som ani nesnívala. Ale sny sa niekedy plnia a ja som mala to šťastie.

Na rozdiel od mojej manželky, ktorá ako rodáčka z Domaniže, dedine učupenej medzi horami, mala k hubám vždy blízko, ja by som, možno až na dubáky, mal problém s poznateľnosťou iných húb. Ako dlho by trvalo, kým by ste mi ako hubárovi začali dôverovať?

Asi veľmi dlho. Pokiaľ by sme spolu zbierali dubáky a kuriatka, tak by to bolo v pohode, tam sa nedá veľmi pomýliť, a keď sa pomýlite, tak si akurát pokazíte jedlo, ale neumriete. Podľa mojich skúseností z hubárskej poradne, nebezpeční sú takí hubári, ktorí si už veria, pretože poznajú veľa druhov húb. Chyba pri zbieraní menej známych druhov sa stane strašne ľahko. Našťastie tých smrteľne jedovatých húb nie je až tak veľa, preto aj smrteľných otráv nie je viac. Ale nepoznáme štatistiky o tom, koľko je stredne ťažkých a ľahkých otráv hubami a ja som presvedčená, že veľa.

Pre laika je tajuplnou vôbec samotná práca v múzeu. O pozícii mykologičky ani nehovoriac. Môžete popísať jeden Váš bežný pracovný deň v SNM – Prírodovednom múzeu?

Tak ako každý iný vedecký pracovník trávim veľa času za počítačom. Vlastne väčšinu... Spracovávam údaje z terénneho výskumu, aj tie, čo mi pošlú kolegovia z molekulárneho laboratória, študujem literatúru, píšem články, odborné aj popularizačné. Veľa mikroskopujem. A keď je sezóna a rastú huby, behám každú chvíľu na vrátnicu a určujem ľuďom huby, ktoré prinesú, alebo určujem huby podľa fotiek, ktoré mi pošlú. Zúčastňujem sa na konferenciách a seminároch, niekedy ich aj pomáham organizovať. Pripravujem prednášky pre deti aj dospelých, napríklad na jeseň pripravujeme výstavu húb, spolu s kolegami zo Slovenskej mykologickej spoločnosti. A chodím aj pomáhať kolegom, ktorí organizujú výstavy v iných mestách. Občas, keď mám šťastie, idem aj do lesa na huby.

Slováci sú nielen národom futbalových trénerov, politických analytikov či v prípade pandémie aj odborníkov na vírusy, ale mnohí sa považujú aj za špecialistov na huby. Je to naozaj tak? Poznajú Slováci huby?

Áno, poznajú a hlavne ich milujú. To vôbec nie je samozrejmosť, ako by sa nám mohlo zdať. U nás, keď "rastú", tak celý národ vyrazí do lesov, ale napríklad Angličania, Nemci, či Škandinávci nemajú zber húb vo svojich tradíciách. Zber húb je prastarou tadíciou najmä u slovanských národov a potom ešte v ázijských krajinách. A aj keď mám niekedy pocit, že ľudia sú pri zbere húb veľmi nezodpovední, pravdou je, že v porovnaní s inými národmi poznáme huby veľmi dobre. Ak vylúčime ľudí, ktorí na huby vôbec nechodia, tak priemerný Slovák pozná a zbiera 20 až 50 druhov jedlých húb. A to je veľa!

Dokážete si vyjsť do lesa s rodinou len tak, bez skúmania húb? 

To je dobrá otázka... Pamätám si, že keď som v múzeu začínala, pripadala som si ako v rozprávke, že v rámci pracovnej doby môžem chodiť na huby. Dnes je to skôr tak, že keď sme niekde na chate na dovolenke a huby rastú, tak celé dni chodím, zbieram, suším a popisujem. U húb je navyše smola, že nazbierané huby sa musia určiť pokiaľ možno, kým sú čerstvé, na suchých hubách sa veľa určovacích znakov stratí. Preto nosím na chatu aj mikroskop a kopu odborných kníh a celé večery, kým ostatní popíjajú pri ohníku, ja sedím doma a spracovávam zbery, mikroskopujem, popisujem a suším... Ale nesťažujem si.

Už viac ako rok prežívame vo svete pandémiu nového koronavírusu Covid-19. Táto pandémia výrazným spôsobom ovplyvnila aj fungovanie kultúrnych inštitúcií, vrátane múzeí. Až donedávna sme opakovane čelili aj väčším či menším lockdownom, múzeá mohli začať postupne znovuotvárať svoje brány až od 19.apríla, po takmer štyroch mesiach posledného lockdownu. Čo robí odborný pracovník múzea v čase, keď sú jeho dvere zatvorené? 

Ja som si lockdown a nútený home office veľmi pochvaľovala. S kolegami sa nám podarilo v rámci práce z domu napísať od januára do marca tri veľké odborné články do domácich aj zahraničných karentovaných časopisov. Za normálnych okolností by nám spracovanie veľkého množstva dát a podkladov z terénneho výskumu a písanie samotného textu takýchto článkov zabralo určite celý rok, popri iných povinnostiach. Veď napokon, poznáme to všetci, keď sedíte v kancelárii, kedy sa stane, že máte štyri-päť hodín bez vyrušovania a môžete sa skutočne sústrediť na to, čo robíte? 

Podľa Carla Gustava Junga, ak chce človek kráčať ďalej, musí najskôr prijať kríž na svojej ceste, musí prijať to, čo ho na jeho ceste postretlo. Prijali sme ako spoločnosť podľa Vás túto pandemickú skúšku? Keď sa raz definitívne skončí, akí z nej vyjdeme? 

Veľa vecí vo svojich životoch sme museli prehodnotiť a aj keď nedobrovoľne, mali sme čas zamyslieť sa nad sebou. Nad tým, čo je skutočne dôležité a čo skutočne pre svoje šťastie a spokojnosť potrebujeme. Ešte stále vidím okolo seba veľa smútku, hnevu, popierania a obviňovania, ale čoraz viac ľudí sa zmieruje s tým, ako to je a hľadá spôsob, ako žiť ďalej. Keď to skončí, určite budeme iní a ja verím, že silnejší a lepší. 

Z môjho pohľadu prírodovedca asi najväčším prínosom zatvorených škôl a obchodov bolo to, že ľudia začali viac chodiť do prírody s vlastnými deťmi. Vždy keď mám prednášku o hubách pre deti, tak sa ich pýtam, kto z nich bol niekedy na hubách s rodičmi alebo starými rodičmi. Pred dvadsiatimi rokmi zdvihli ruky skoro všetky deti, v posledných rokoch je ich však čoraz menej a niekedy len pár. Ak by rok 2020 na tom niečo zmenil, tak by to bolo aspoň niečo pozitívne.