Jana Truščinská: „Po tejto pandémii by sme sa už nemali vracať do starých koľají."

Slovenské národné múzeum (SNM) nie je len vrcholnou štátnou inštitúciou v oblasti múzejnej činnosti na Slovensku, ktorej súčasťou je 18 špecializovaných múzeí po celom Slovensku. SNM je takisto značkou, ktorej veľkú časť svojho života zasvätilo množstvo profesijne aj ľudsky nesmierne inšpiratívnych osobností. Jednou z nich je aj Jana Truščinská, kultúrno-propagačný manažér v SNM – Múzeum rusínskej kultúry v Prešove.

Práca v múzeu je pre veľa ľudí nepopísaným listom papiera. Pre ľudí, ktorí v múzeách pôsobia, však býva nielen prácou, ale aj povolaním. Ako ste sa do múzea dostali Vy a čím si Vás táto oblasť profesionálneho pôsobenia získala? 

Mala som v živote vždy šťastie na krásne povolania. Skončila som síce strednú zdravotnícku školu, no pamätám si, že už počas štúdia ma viacej lákalo divadlo, poézia, literatúra... Chodila som na recitačné súťaže, divadelné prehliadky a tam ma režiséri z bývalého Ukrajinského národného divadla (dnes DAD) zlanárili do činohry. Nastúpila som do nového zamestnania v divadle a už o rok som študovala na Divadelnom inštitúte I. Karpenka – Karého v Kyjeve. Krásnych 10 rokov prežitých v divadle následne vystriedali roky v televízii, kde sa práve rozbiehalo národnostné vysielanie. Chodila som čítať komentáre, až sa ma jedného dňa opýtali, či by som nechcela nastúpiť v televízii na pozíciu redaktorky. S malou dušičkou som súhlasila... Vybrať si témy, napísať scenár, zorganizovať respondentov na nahrávanie, byť pri zostrihu, nahrať komentáre. Učila som sa za pochodu a veľmi ma to napĺňalo. Z týchto skúseností čerpám dodnes. Rolu prvej rusínskej televíznej redaktorky a moderátorky som po rokoch vymenila za intimitu rozhlasu ako režisérka literárneho vysielania. Tiež nádherné povolanie. Škoda len, že po rokoch niekto „múdry" vymyslel, že Rusíni literárne vysielanie ani rozhlasovú zábavu nepotrebujú... Že vraj prioritou pre nich má byť spravodajstvo... Z toho sa nasmejú až, až... A ako som sa dostala do múzea? Chodila som občas na múzejné podujatia. Koniec koncov, všetky rusínske inštitúcie robia pre tých istých divákov, poslucháčov či návštevníkov, každý na svojom poli. Žiadosť o prijatie do zamestnania do múzea som si dala po nástupe novej pani riaditeľky Ľ. Kráľovej, s nádejou, že stojaté vody v tejto inštitúcii sa hádam dáko pohnú. A naozaj sa pohli...

Čo je úlohou kultúrno-propagačného manažéra v múzeu? 

Úlohou kultúrno-propagačného manažéra v našom múzeu je organizovanie a zabezpečovanie kultúrnych podujatí a ich propagácia v printových a elektronických médiách ako aj na sociálnych sieťach, ako je FB, či na vysielacom kanáli múzea na serveri YOUTUBE. Je to práca pestrá a veľmi zaujímavá. Vždy ma poteší, keď urobíme napríklad krátky dokument o slávnych osobnostiach našich dejín a prezentujeme o nich fakty, ktoré boli neznáme, alebo zabudnuté. Kto z mladých Rusínov dnes vie, že zakladateľom a prvým rektorom Petrohradskej univerzity bol za cára Alexandra I. Rusín Michail Baluďanský, rodák z Vyšnej Olšavy. Že práve tento človek bol zostavovateľom 15-dielneho Kódexu zákonov Ruského impéria. A že autorom ruskej piesne Oči čornyje bol tiež Rusín, Nestor Kukoľnik. Sme radi, že sa to mladí môžu dozvedieť práve na múzejnom YOUTUBE kanáli, kde máme po roku aktivity vyše 120 pravidelných odberateľov a približne 22 000 pozretí. Vzhľadom na to, že sa k Rusínom hlási okolo 33 000 ľudí (sčítanie v roku 2011), to nie je za rok až taký zlý výsledok... Samozrejme, tvrdo pracujeme na tom, aby sledovanosť tohto kanála neustále rástla. V tomto období každý mesiac pribúda okolo 20 nových odberateľov a niekoľko tisíc nových pozretí... 

Pred rokom sme si pripomenuli 90. výročie od prvého rozhlasového vysielania pre Rusínov vo vtedajšej prvej Československej republike. Pri tejto príležitosti ste pre SRo autorsky pripravili špeciálne vydanie Zvonov nad krajinou, v ktorom ste priniesli zostrih programu Rusíni v éteri. Čo pre vás ako Rusínku znamenajú Vaše korene?

Znamenajú pre mňa všetko. Determinujú ma. To, aká som, akým jazykom rozprávam, akej viery som, aké hodnoty vyznávam, ako vidím budúcnosť... To všetko je vo mne zakódované. Mohlo sa to tisíckrát zmeniť a ak sa aj chcelo zmeniť, vždy sa vo mne ozval akýsi nesmierne presvedčivý vnútorný hlas, ktorému nemožno nepodľahnúť, v tej chvíli sa mi zdá, že vždy viem čo je správne, podstatné, dobré... Už sa asi nezmením. Som prosto taká. Konzervatívna, silno spojená so svojimi koreňmi... Tá sila spojenia je tisíckrát mocnejšia ako ja.

Ako autorka ste v približovaní rusínskej kultúry činná aj v iných témach, stojíte napríklad aj za sériou dokumentov o histórii a ľuďoch pôsobiacich v rusínskom, prešovskom Divadle Alexandra Duchnoviča. Aj vďaka týmto aktivitám posilňujete väzbu Rusínov, ktorí žijú na Slovensku, k svojej kultúre. Čím podľa vás rusínska kultúra najviac obohacuje kultúru na Slovensku?

Urobiť sériu videí Služobníci Thálie som si pokladala za povinnosť. Z úcty k ľuďom, ktorí divadlo založili a z lásky k vynikajúcim hercom, ktorí v ňom hrali. A to aj preto, že s odchodom hereckej generácie, ktorej som bola súčasťou, si na nich už nikto ani nespomenie. A ak sa pýtate na obohacovanie slovenskej kultúry tou národnostnou... Aj naši herci obohatili slovenské divadelníctvo. Práve svojou inakosťou, inou mentalitou, inou emocionálnou výbavou, temperamentom, iným nazeraním na svet. A ešte sú tu nádherné rusínske piesne, drevené kostolíky, rusínske zvyky a obyčaje...

Premieta sa Vaše profesionálne pracovné pôsobenie v oblasti kultúry aj do Vášho súkromného života? Aké by boli Vaše tri top tipy na kultúrne aktivity/návštevy na východnom Slovensku pre človeka z iných častí našej krajiny?

Áno, premieta sa. Môj manžel, pôvodom tiež Rusín, je síce elektrotechnickým inžinierom – konštruktérom, ale zároveň je aj rusínskym spievajúcim básnikom, hudobníkom, dramatikom, scenáristom. Keď k tomu prirátame ešte jeho IT zručnosti pri spracovaní multimediálnych dát, jeho zvukárske, kameramanské či fotografické schopnosti, sme ideálna zostava na robotu, ktorú spolu robíme. Veľa sme toho spolu „napáchali" na poli rusínskej kultúry a verím, že ešte čo to aj „napáchame"...

A moje tipy na aktivity na východe Slovenska? 

1. Návšteva Múzea moderného umenie A. Warhola v Medzilaborciach
2. Vystúpenie Divadla Alexandra Duchnoviča v Prešove
3. Karpatská drevená cesta – turistická atrakcia Prešovského samosprávneho kraja. Ponúka viac ako 300 km výnimočného putovania po takmer 50 objektoch drevenej sakrálnej ľudovej architektúry.

Už rok zažívame nielen na Slovensku, ale aj vo svete pandémiu nového koronavírusu Covid-19. Pandémia výrazným spôsobom dopadla aj na fungovanie kultúrnych inštitúcií, vrátane múzeí. Neustále tu máme väčšie či menšie lockdowny. Čo robí odborný pracovník múzea v čase, keď sú jeho dvere zatvorené? 

Všetko, čo je potrebné. Občas spoločne brigádujeme, ale samozrejme, že každý má pridelenú svoju prácu. Pripravujú sa podklady pre akvizičnú komisiu, vyrábajú sa aj videá pre Youtube kanál. V marci 2020 sme predstavovali ukážky z tvorby našich spisovateľov pod názvom Rusínski literáti, čítali sme ľudové rozprávky a teraz sme začali vyrábať sériu videodokumentov s názvom „Slávni Rusíni". Momentálne pracujeme na časti o najvýznamnejšom Rusínovi 19. storočia Adolfovi Dobrianskom, banskom inžinierovi, mužovi s mnohými nadaniami, synovi rusínskeho duchovného, ktorý bol okrem iného aj spoluzakladateľom Matice slovenskej a v čase tvrdej maďarizácie aj zástupcom a hlasom nielen rusínskeho, ale aj slovenského národa v Uhorskom parlamente... Úzko spolupracoval so Štúrovcami, dokonca zorganizoval príchod ruskej armády, ktorá pomohla habsburskej monarchii potlačiť v rokoch 1848-49 maďarskú revolúciu. Tieto aktivity sa mu neskôr po rakúsko-uhorskom vyrovnaní, podobne ako Štúrovcom kruto vypomstili. Bol v hlbokej nemilosti maďarských úradov, bolo naňho spáchaných niekoľko atentátov. V zrelom veku skončil ako vyhnanec z Uhorska, nakoniec ho prichýlil cisár a dovolil mu dožiť zvyšok života v rakúskom Innsbrucku. 

Podľa Carla Gustava Junga, ak chce človek kráčať ďalej, musí najskôr prijať kríž na svojej ceste, musí prijať to, čo ho na jeho ceste postretlo. Prijali sme ako spoločnosť podľa vás túto pandemickú skúšku? Keď sa raz skončí, akí z nej vyjdeme?

Nemyslím si, že sme ju prijali. Ešte stále je nám prednejšie vlastné ego, nafúkanosť, hašterivosť, zisky, posty a boj o moc. Neprišla katarzia, tak ako na dobrom predstavení, ktoré sledujete ako divák a cítite, že sa vás dotklo, že sa vo vás niečo pohlo a že od zajtra sa pokúsite žiť ináč. Po tejto pandémii by sme sa už nemali vracať do starých koľají. Ak nám bude daná šanca prežiť ju, mali by sme sa stať lepšími ľuďmi. Nie som si však istá, či sa tak aj stane...