Katarína Malečková: "Jednou z mojich úloh je pátranie po pôvodných zbierkach grófa Jána Pálffyho."

Slovenské národné múzeum (SNM) nie je len vrcholnou štátnou inštitúciou v oblasti múzejnej činnosti na Slovensku, ktorej súčasťou je 18 špecializovaných múzeí po celom Slovensku. SNM je takisto značkou, ktorej množstvo profesijne aj ľudsky nesmierne inšpiratívnych osobností zasvätilo veľkú časť svojho života. Jednou z nich je aj Katarína Malečková, historička umenia, v Múzeu Bojnice pracujúca ako kurátorka. 

Ste odborníčkou na zbierky posledného šľachtického majiteľa Bojnického zámku. Ako by sa grófovi Jánovi Pálffymu páčil jeho bývalý zámok teraz, v roku 2021?

Určite by bol rád, keby sa do zámku opäť, po skončení súčasnej pandémie, vrátili domáci aj zahraniční turisti, pretože on vo svojom závete vyslovil želanie, aby jeho štyri objekty, Bojnický zámok spolu s palácmi vo Viedni, Budapešti a kaštieli v Kráľovej pri Senci boli využité ako múzeá. Nakoniec citát z testamentu hovorí za všetko: „...Ukladám mojim nástupcom, aby tieto umelecké predmety, umelecké maľby, zlatnícke diela, rytiny a veľa iných cenných zbierok, ktoré sú usporiadané podľa epoch, inventarizované a zahrňujú celé výtvarné umenie, sprístupnili za účelom muzeálnych prehliadok, pri zachovaní ich terajšieho umiestnenia, znalcom, záujemcom o výtvarné umenie a vzdelanej verejnosti vôbec, kladiem im však na srdce, aby venovali osobitnú starostlivosť tomu, aby sa niektoré z týchto vzácnych umeleckých pokladov nestratili, nepoškodili a nespustošili..." Bohužiaľ dedičia nerešpektovali testament a zbierky predali, a tie sa v súčasnosti nachádzajú okrem Bojníc vo viacerých slovenských aj zahraničných inštitúciách, vo verejných i súkromných zbierkach. A jednou z mojich úloh, ktorej sa tiež dlhodobo venujem je pátranie po pôvodných zbierkach grófa Jána Pálffyho. Mojim najväčším objavom (dokonca v zbierkach SNM – Múzea Bojnice) v ostatnom období bol portrét Jozefa I. (1678 – 1711), ktorý bol v grófových inventároch uvedený ako Španielsky infant. Jozef I. je tu namaľovaný v divadelnom kostýme. Predlohou pre obraz bol portrét jeho otca Leopolda I. ako účastníka slávneho konského baletu „La contesa dell' Aria e dell' Acqua" uvedenom vo Viedni v roku 1667. Ako autori obrazu prichádzajú do úvahy dvaja maliari pôsobiaci v tom čase na viedenskom cisárskom dvore, a to dvorný portrétista Benjamin Block alebo Gerard Du Chateau. Osud obrazu je nesmierne zaujímavý, zo sídla grófa v Kráľovej pri Senci, cez predaj na aukcii v Piešťanoch v roku 1924, konfiškát a zvoz v 50. rokoch 20. storočia sa ocitol na inom sídle grófa, v Bojnickom zámku.

Pre návštevníkov Bojnického múzea je prvotným lákadlom samozrejme samotný zámok. Vy však ľuďom v priestoroch múzea prezentujete množstvo zaujímavých zbierkových predmetov. Ktorý je z vášho pohľadu top a prečo?
Medzi "naj" exponáty určite patria tie, ktoré sa zachovali z pôvodných grófových zbierok. Bojnický oltár je určite z nich najznámejší, ale veľmi vzácne sú torzá troch gotických tapisérií. Boli vyhotovené koncom 14. a v 1. polovici 15. storočia na území Nemecka. Najstarším kusom z nich je časť verdúry, tapisérie, ktorá sa tkala v pásoch na zateplenie stien stredovekých hradov a v našom prípade sú na nej zobrazené štylizované zvieratá - jelene, psy a veveričky. Druhý kus je úzky pás utkaný ako antependium, t.j. ozdobný záves na oltár. Je na ňom zobrazená Panna Mária s Ježiškom, obklopená polpostavami svätíc s atribútmi. Na tretej tapisérii sú spolu zobrazené pašiové scény s týmito námetmi: Ježiš v Getsemanskej záhrade, Umývanie nôh a Posledná večera. Táto tapiséria bola utkaná v dielni kláštora Sv. Kataríny v Norimbergu. K identifikácii miesta vyhotovenia mi pomohlo porovnanie Poslednej večere v Bojniciach s takmer identickým kusom Poslednej večere, ktorý sa nachádza v zbierkach Bavorského národného múzea v Mníchove. Pôvodne tieto gotické tapisérie boli súčasťou väčších vyšívaných závesov a podľa pozostalostného inventára boli okolo postele v „spálni milostivého pána" na Bojnickom zámku. Počas reštaurovania v Štátnych reštaurátorských ateliéroch v Prahe v rokoch 1990 až 1994 boli zo závesov vyňaté a adjustované zvlášť. Návštevníci ich môžu vidieť v expozícii múzea. 

Svoj profesionálny život ste zasvätili dejinám umenia. Špecializujete sa na dejiny umeleckého remesla a ich spracovanie. Čo Vás na nich najviac láka?
Čosi, čo by možno iného aj odradilo, veľa štúdia literatúry, komparatívny výskum podobných predmetov v slovenských, ale aj európskych zbierkach. Pod pojem umelecké remeslá zaraďujeme množstvo rozdielnych artefaktov, napríklad nábytok, hodiny, lustre, svietniky, zbrane, porcelán, fajansu, majoliku, sklo, kovy vzácne i obecné. V mnohých prípadoch je veľmi ťažké priradiť ten-ktorý predmet do doby a lokality, v ktorej vznikol, a to už nehovorím o jednotlivých autoroch. Predmety umeleckého remesla spravidla nie sú značené, až na niektoré výnimky hodinárskych a puškárskych majstrov. Spracovávať túto oblasť je časovo veľmi náročná práca, aj na niekoľko životov. Doteraz som publikovala vedecké katalógy nasledujúcich zbierkových fondov múzea: Hodiny, Palné zbrane, Chladné zbrane a zbroj. Okrem toho som v minulosti pripravila viaceré výstavy a k nim zorganizovala aj medzinárodné vedecké konferencie so zameraním na umelecké remeslo, napríklad Historizmus v umeleckom remesle, Zbrane a zbroj, Secesia, Umenie Orientu. 

Popri svojej odbornej práci ste sa dlhé roky venovali aj zabezpečovaniu kostýmov na podujatia zorganizované múzeom, ako napríklad pre účinkujúcich na Medzinárodný festival duchov a strašidiel alebo na Rytierske dni. Odkiaľ ste spomínané kostýmy zvykli zohnať? Stalo sa, že sa Vám niektorý zohnať nepodarilo?

Kvôli kostýmom a rekvizitám na jednotlivé podujatia som v minulosti veľa času strávila na cestách po rôznych divadlách a požičovniach kostýmov, od Košíc, cez Martin, Banskú Bystricu až po Bratislavu. Pretože najmä v začiatkoch existencie podujatí múzeum nemalo vlastné kostýmy a všetko bolo potrebné požičať podľa požiadaviek režiséra, niekedy aj pre viac ako sto účinkujúcich. Nikdy sa mi nestalo, že by kostým niekomu chýbal alebo mu nesedel. 

Premieta sa Vaše pracovné zameranie aj do Vášho súkromného života? Chodievate na Bojnický zámok aj súkromne, mimo pracovného času? 

Či chcem alebo nechcem, moje zamestnanie sa mi premieta aj do súkromia, pretože sa nekončí odchodom z pracoviska. Často pracujem aj doma, čo mi však neprekáža, nakoľko moje povolanie je aj mojím koníčkom už viac ako 40 rokov. V zámku som strávila mnoho hodín aj mimo pracovného času. Napríklad, keď sme pripravovali sprievodný program pre prvý ročník Medzinárodného festivalu duchov a strašidiel, čo bolo multimediálne predstavenie LUX IN TENEBRIS, tak to bolo aj niekoľko nocí. Taktiež som chodila a stále aj chodievam sprevádzať odborných pracovníkov z iných inštitúcií a samozrejme aj vrcholných politických predstaviteľov Slovenskej republiky, napríklad vtedajšieho prezidenta pána Michala Kováča. Rovnako sa mi nedá odmietnuť žiadosť mojich malých vnukov Miška a Jurka, keď chcú vidieť zámok, v ktorom býva princezná. 

Už takmer rok prežívame nielen na Slovensku, ale aj vo svete pandémiu nového koronavírusu Covid-19. Pandémia výrazným spôsobom dopadla aj na fungovanie kultúrnych inštitúcií, vrátane múzeí. Už takmer rok zažívame väčšie či menšie lockdowny. Čo robí odborný pracovník múzea v čase, keď sú jeho dvere zatvorené? 

Momentálne doma pracujem na vedeckom katalógu nábytku zo zbierok bojnického múzea, aby mohol vyjsť ďalší diel fontés, t.j. zbierkových fondov múzea. Publikácia okrem hesiel k jednotlivým nábytkovým kusom bude mať tiež úvodnú štúdiu o histórii zbierky. A podľa potreby chodím aj do zámku, napríklad počas minuloročnej jarnej karantény nám vrátili z reštaurovania veľký barokový stôl, tak som ho bola prevziať. Tiež podľa záujmu médií chodievam natáčať pre nich rozhovory. 

Podľa Carla Gustava Junga, ak chce človek kráčať ďalej, musí najskôr prijať kríž na svojej ceste, musí prijať to, čo ho na jeho ceste postretlo. Prijali sme ako spoločnosť podľa vás túto pandemickú skúšku? Keď sa raz skončí, akí z nej vyjdeme? 

To neviem, na toto si musí odpovedať každý sám. Myslím si, že mnohí túto situáciu neprijali a nie sú ochotní pre dobro všetkých rešpektovať napríklad ani len to základné, t.j. nosiť rúška. Treba dúfať, že sa situácia dostane do normálu a pandémia sa skončí. Je ale veľkou otázkou, či sa z tejto situácie poučíme alebo nie.