SNM ako miesto práce odborne zdatných a inšpiratívnych ľudí: Ladislav Puškár, Múzeum ukrajinskej kultúry


Ladislav Puškár: "Ukrajincov, ich históriu a kultúru sa oplatí poznať." 
Titulná foto: Ľudmila Ražina 

Slovenské národné múzeum (SNM) nie je len vrcholnou štátnou inštitúciou v oblasti múzejnej činnosti na Slovensku, ktorej súčasťou je 18 špecializovaných múzeí po celom Slovensku. SNM je takisto značkou, ktorej množstvo profesijne aj ľudsky nesmierne inšpiratívnych osobností zasvätilo veľkú časť svojho života. Jednou z nich je aj Ladislav Puškár, vedúci oddelenia histórie Múzea ukrajinskej kultúry.

Múzeum ukrajinskej kultúry na Slovensku, to sú tri expozície vo Svidníku – Hlavná kultúrno-historická expozícia, Galéria Dezidera Millyho a Národopisná expozícia v prírode (skanzen). Ktorá z týchto troch expozícií je vám profesionálne a tiež srdcom najbližšia?

Aby som mohol odpovedať na otázku, ktorá z troch uvedených expozícií je mi profesionálne i srdcom najbližšia, začal by som asi tým, že som sa narodil v roku 1962 v obci Klenová, okr. Snina, 10 km od hranice so Sovietskym zväzom. Patrím do generácie, ktorá mala ešte možnosť zažiť posledné roky takého života, akým naši predkovia žili prinajmenšom posledných 1000 rokov, takže oblasť etnografie – materiálnej i duchovnej kultúry je mi veľmi blízka. S väčšinou tradičného pracovného náradia som osobne pracoval na poli alebo v domácom hospodárstve. Vozili sme drevo, seno, obilie a iné poľnohospodárske produkty na drevených vozoch ťahaných koňmi. Za mojich chlapčenských čias boli v našej dedine ešte obývané štyri drevenice, také isté, aké sa nachádzajú v našom skanzene a akoby to bolo dnes, vidím v jednej z nich nad chodbou, v slamenom podstreší, visieť väčšie množstvo údiacich sa klobás a viacero kusov slaniny. Keďže v niektorých dreveniciach sa dym z pece odvádzal dymovodom na chodbu a z nej voľne stúpal do podstrešia, viacero dedinčanov využívalo tento dom na údenie mäsových výrobkov, aby vlastné drevo ušetrili na zimné vykurovanie. Verne vidím mamu aj starú mamu pri pradení za pomoci kúdele a tkaní na krosnách bieleho plátna alebo pokrovcov. Poznám pravú atmosféru Vianoc, Veľkej noci, chrámových sviatkov (kermešov), pohrebov a pod.

Lokálna národnostná história, to bol pre mňa najväčší problém. Moji rodičia boli obyčajní roľníci, ktorí sa starali predovšetkým o zabezpečenie každodenného živobytia a ako ostatní dedinčania slávili cirkevné sviatky a dodržiavali tradičné obrady a zvyky. Z historických udalostí mi bola najznámejšia 2. svetová vojna, lebo otec ako jej priamy účastník často o nej spomínal. V tom čase nielen ja, ale aj iné deti z dediny sme si skutočne užívali detstvo, väčšinou vonku na čerstvom vzduchu a v neustálom pohybe. Televízory, počítače, mobily, tablety a pod. neboli a skutočnosť bola taká, že keď sme nastúpili do 1. triedy ZŠ, skoro nikto z nás nevedel ani správne držať ceruzku v ruke. Dejepis sa síce vyučoval na základnej i strednej škole, ale miestnou ukrajinskou históriou ako aj históriou Ukrajiny som sa začal zaoberať až v múzeu. Zabralo mi to veľmi veľa času a námahy, lebo tak zložitú históriu, akú má Ukrajina, nemá asi žiadna iná krajina na svete. Kto sa s tou spletitou a tragickou históriou, naplnenou neustálym bojom za vytvorenie a udržanie vlastného štátu, ktorý trvá do dnešných dní, oboznámi, nemôže mu byť osud tejto krajiny ani v najmenšom ľahostajný.

Asi najsilnejší vzťah mám k výtvarnému umeniu. Na základnej škole to bol môj najobľúbenejší predmet a výtvarnú výchovu spolu s ruštinou som študoval aj na Pedagogickej fakulte v Prešove UPJŠ v Košiciach. Už v detstve som mal vrodenú potrebu ceruzkou zachytiť niektoré námety, akoby som sa bál, že sa mi jedného dňa stratia z pamäti. Mal som veľa pokreslených výkresov a dosť často som si z nich robil vlastné výstavy takým spôsobom, že som ich v štýle mozaiky rozkladal po dlážke a mal som z tejto svojej výtvarnej činnosti príjemný pocit. Už vyše 30 rokov mám možnosť denne pracovať so skutočným umením od západoukrajinských ikon z 15. – 18. storočia cez diela predstaviteľov výtvarného umenia Ukrajincov Slovenska, členov Zakarpatskej maliarskej školy, umelcov pôvodom z Ukrajiny, ale žijúcich v Československu, ako aj slovenských umelcov a výtvarníkov – občanov iných krajín. Mám možnosť pripravovať tematické, kolektívne i personálne výstavy uvedených umelcov a detailne sa oboznamovať s ich tvorbou. V pracovnej oblasti bol osud ku mne veľmi priaznivý, lebo mi umožnil celý doterajší život robiť to, čo som si skutočne prial. Z uvedeného je zrejmé, že sú mi blízke všetky tri expozície, ale najbližšia mi je umeleckohistorická expozícia – Galéria Dezidera Millyho.

Prečo je dôležité (nielen) pre Slovákov ukrajinskej národnosti poznať svoju históriu a svoje korene?

Poznať svoju históriu je dôležité práve kvôli tým koreňom, ktoré v otázke spomínate. Je to síce obrazne povedané, ale bez koreňov nie je možný rast, dozrievanie a reprodukcia, teda pokračovanie života a podobne je to aj s ľudskou spoločnosťou. Jedno ukrajinské príslovie hovorí: „Kto si neváži svoju minulosť, ten nie je hoden svojej budúcnosti". Som rád, že sme súčasťou civilizovanej Európy. Európska únia je však úniou národných štátov, preto by každý mal vedieť, okrem iného, aj to, k akému národu patrí. K tomuto poznaniu sa nedá dospieť iba na základe pocitu a pravidla – píš si takú národnosť, ako sa cítiš. Myslím si, že príslušnosť k národu by sa mala odvodzovať od pôvodu, kultúry, v ktorej jedinec vyrastal, tradícií, a materinského jazyka. Tieto skutočnosti sa poprieť nedajú. Ak spoznáme vznik, formovanie, históriu a kultúru vlastného národa, potom je oveľa ľahšie spoznávať iné národy, nachádzať spoločné a rozdielne znaky, ale aj inšpirovať sa ich úspechmi. Nikto z nás sa na tento svet nepýtal a ani nemôže za to, či sa narodil slovenským, ukrajinským, maďarským, nemeckým, rómskym alebo iným rodičom. Osobne si však myslím, že národnosť v živote človeka nie je prvoradá. Dôležitejšie je ľudské dobro, spravodlivosť, čestnosť, pracovitosť a odbornosť v hociktorej oblasti života, ktorá posúva našu ľudskú spoločnosť dopredu. Práve súčasná pandémia jasne ukazuje, že všetci sme na jednej lodi a ak si vzájomne nepomôžeme dodávkou rúšok, liekov, zdravotníckej techniky, poskytnutím voľných nemocničných lôžok či chýbajúcich lekárov a zdravotných sestier, tak to môže byť ešte horšie, ako je. Som rád, že sa do tejto vzájomnej pomoci zapojila aj Ukrajina prostredníctvom najväčšieho nákladného lietadla na svete An-225 Mrija (Túžba), ktoré prepravuje zdravotnícky materiál. Vzájomná spolupráca a pomoc dáva veľkú nádej, že sa z tejto zložitej situácie dostaneme. Malo by to tak fungovať nielen v kritických časoch a nielen v oblasti zdravotníctva.

Už od roku 1965 vychádza na Slovensku vedecký zborník Múzea ukrajinskej kultúry. Nachádza si stále svoje publikum? 

Súčasťou náplne práce odborných pracovníkov múzeí je aj vedecko-výskumná činnosť. Výsledky tejto vedecko-výskumnej činnosti pracovníci nášho múzea majú možnosť, okrem iného, publikovať aj vo Vedeckom zborníku SNM – MUK vo Svidníku, ktorý je najvýznamnejším neperiodickým vydaním Ukrajincov Slovenska. Doposiaľ múzeum vydalo 28 zborníkov. Väčšina z nich je polytematická a sú v nich uverejnené materiály z oblasti histórie, dejín kultúry, etnografie, literatúry, jazykovedy, umenia a pod. Z monotematických zväzkov by som chcel upriamiť pozornosť na zborníky č. 2 Cesta k slobode (dokumenty a spomienky na národno-oslobodzovací boj Ukrajincov Československa proti fašizmu v rokoch 1939 – 1945), druhú časť zborníka č. 6 Kraslice (história kraslíc, ich názvy, techniky, ornamentika, farebnosť a symbolika), č. 23 Alexander Duchnovič a naša súčasnosť (materiály o živote a diele kňaza, kanonika biskupstva, spisovateľa, pedagóga, kultúrneho dejateľa a buditeľa pri príležitosti 200. výročia narodenia), č. 24 Slovensko-ukrajinské vzťahy v oblasti histórie, kultúry, jazyka a literatúry (materiály z 5. rovnomennej medzinárodnej vedeckej konferencie), ale najviac vyhľadávaným bol zborník č. 5 Drevené cerkvi, obsahujúci bohatý faktografický a fotografický materiál o existujúcich, ale aj neexistujúcich drevených cerkvách východného obradu. Na území Ukrajiny môžeme vyčleniť 9 typov drevených cerkví, z ktorých niektoré sú 5- až 9-vežové. 10. typom je tzv. lemkovský typ, ktorý je príznačný pre oblasti severovýchodného Slovenska a juhovýchodného Poľska. Pre uvedený typ chrámov je charakteristické to, že sú trojzrubové, trojpriestorové a najkrajšie z nich aj trojvežové, pričom jednotlivé veže sa z východu na západ postupne zväčšujú. Drevené cerkvi sa budovali na vyvýšenom alebo najkrajšom mieste v dedine a ich súčasťou sú tiež drevené zvonice a ohrady so vstupnou bránou. Do dnešných dní sa na území Slovenska zachovalo 44 takýchto chrámov, ktoré predstavujú vrchol staviteľstva ľudových majstrov. Vedecký zborník múzea je známy nielen na Slovensku, ale aj za jeho hranicami, predovšetkým na Ukrajine, v Česku a Poľsku. Myslím si, že v zborníku uverejnené materiály sú cenné nielen pre súčasníkov, ale budú veľmi vzácne predovšetkým pre budúcich výskumníkov. Záujemcovia si ho môžu zaobstarať priamo v múzeu alebo prostredníctvom e-shopu. 

Ako by Slováci ukrajinskej národnosti z obdobia pred 100 rokmi hodnotili život svojich nasledovníkov na Slovensku v súčasnosti? Boli by radi, že zachovávajú „dedičstvo otcov"? 

Určite by boli radi, že ich dedičstvo sa uchováva. Hoci si myslím, že našich už nežijúcich predkov by určite viacej zaujímal súčasný spôsob života. Moja stará mama, ktorá sa narodila v roku 1898, spomínala na nejaké papierové topánky, ktoré si ľudia obúvali až na mieste stretnutia, aby v spoločnosti neboli bosí, a tiež na to, že asi v roku 1921 bol taký hlad, že ľudia jedli iba lobodu (Mrlík biely). Nechcem hodnotiť predošlé spoločenské zriadenia, ale toľko rôznorodých výrobkov, ich množstvo, ale hlavne bohatý sortiment potravín na Slovensku ešte nikdy nebol. Ak by sa naši dávni predkovia zrazu ocitli v súčasných supermarketoch, neverili by vlastným očiam. Na chvíľu sa však ešte vrátim k súčasnosti. Väčšina našich dedinčanov sa s tradičnými predmetmi dávno rozlúčila z dôvodu, že boli poškodené, staré a nepotrebné, ale možno aj preto, že sa z nimi spájala každodenná namáhavá práca. Avšak stále sa nájdu jedinci, ktorí si tieto predmety uchovali až do dnešných dní a s cieľom ich ďalšieho zachovania ich ponúkajú do múzea. Juhovýchodné a severovýchodné svahy Karpát na hranici s Poľskom boli osídlené západoukrajinskou etnografickou skupinou Lemkov. Po ukončení 2. svetovej vojny, v roku 1947 v akcii Visla boli Lemkovia z poľskej strany Karpát vysídlení do iných oblastí Poľska s cieľom ich asimilácie. Práve títo Lemkovia a ich potomkovia často vyhľadávajú naše múzeum, lebo vystavené exponáty im pripomínajú ich bývalé životné prostredie, ktoré násilným spôsobom stratili. Vďačnými návštevníkmi sú aj občania Ukrajiny, ktorí o ukrajinskej národnostnej menšine na Slovensku vedia veľmi málo. Prekročením prahu múzea sú milo prekvapení, že v zahraničí sa ocitli v prostredí, ktoré je im veľmi blízke až domovské. Sú nadšení úrovňou jednotlivých expozícií a veľmi pozitívne oceňujú starostlivosť Slovenskej republiky o kultúrne dedičstvo ukrajinskej národnostnej menšiny. 

Prečo by Múzeum ukrajinskej kultúry na Slovensku mali navštevovať rôznorodí návštevníci, bez ohľadu na národnosť? 

Kvôli vzájomnému poznávaniu, zbližovaniu, duchovnému obohateniu, získavaniu nových vedomostí, inšpirácii, napredovaniu i odstraňovaniu predsudkov. Kultúra je na jednej strane základným faktorom, na základe ktorého sa človek identifikuje – kto je, odkiaľ pochádza a kam smeruje, ale je aj prejavom najvyšších materiálnych a duchovných hodnôt vytvorených človekom v priebehu celej jeho doterajšej existencie. Tieto hodnoty patria všetkým ľuďom bez rozdielu národnosti. Nebyť napr. anglického krajinárstva a japonských drevorytov, možno by sme dnes nemali nádherné impresionistické diela, a nebyť poznania oceánskeho a černošského sochárstva, možno by nevznikol jeden z najvýraznejších moderných smerov – kubizmus. Múzeum prostredníctvom troch expozícií ponúka iba nepatrný zlomok kultúrnych cenností, ktoré sú naplno rozvinuté na území Ukrajiny. Všetky tri expozície prezentujú históriu a kultúru Ukrajincov severovýchodného Slovenska a dnešnej Zakarpatskej oblasti Ukrajiny (Podkarpatskej Rusi a neskôr Karpatskej Ukrajiny), ktoré po stáročia v rámci Uhorska predstavovali spoločný kultúrny celok. Budúcich návštevníkov múzea určite zaujme proces osídľovania severovýchodného Slovenska, idol pohanského boha Svitovida, náhrobný kameň bulharského kniežaťa Presiana, ktorý bol pochovaný v Michalovciach, rímske denáre nájdené v obci Kalinov, maketa hradu Makovica, na ktorom žil otec jedného z vodcov protihabsburgských povstaní Františka II. Rákocziho, výhražný list magistrátu mesta Bardejov zbojníka Fedora Hlavatého z Ruskej Volovej, ktorí pôsobil 200 rokov pred Jurajom Jánošíkom, portrét Michala Baluďanského z obce Vyšná Oľšava, prvého rektora Petersburgskej univerzity, Karpatská ofenzíva počas 1. a Karpatskoduklianska operácia počas 2. svetovej vojny, drevená cerkev lemkovského typu z roku 1766 z obce Nová Polianka, kompletné hospodárske usadlosti roľníkov, drevená dedinská škola, vodný mlyn, vodná píla, senníky-oborohy, ikonostasy, ikony Bohorodičky Hodegétrie, Krista Pantokratora, mandylióny, deésisy, cárske dvere, ale predovšetkým posledné súdy a iné.

Už takmer rok prežívame nielen na Slovensku, ale aj vo svete pandémiu nového koronavírusu Covid-19. Pandémia výrazným spôsobom dopadla aj na fungovanie kultúrnych inštitúcií, vrátane múzeí. Už takmer rok zažívame väčšie či menšie lockdowny. Čo robí odborný pracovník múzea v čase, keď sú jeho dvere zatvorené? 

Základom každého múzea je jeho zbierkový fond, od ktorého sa odvíja ďalšia jeho činnosť. Práca každého múzejníka je založená na dobrom oboznámení sa so zvereným fondom, celoživotnom štúdiu odbornej literatúry a výskumnej činnosti v teréne, ktorý je zdrojom nových zbierkových predmetov a nových informácií k skúmanej téme. Škola nám poskytne veľa vedomostí, ale skutočné štúdium sa začína až v múzeu. Stačí iba načať nejakú výskumnú úlohu a otvárajú sa pred vami nové nezodpovedané otázky. V múzeu spravujem zbierky umeleckého charakteru, ktoré sú veľmi rozmanité z hľadiska druhu, žánru a techniky. Stačí si len zobrať napr. jednu z nesignovaných ikon Bohorodičky a v momente stojíte pred otázkami autorstva, dátumu vzniku, ikonopisnej školy, techniky, ikonografie – či je to Hodegétria, Eleuosa, Oranta, Ochrana Bohorodičky a pod. Táto pre nás všetkých zložitá, neistá a neznáma doba ponúka múzejníkom viacej času venovať sa spracovaniu zbierkových predmetov, vytváraniu „online výstav", využívaniu sociálnych sieti ako silného marketingového nástroja alebo vedeckovýskumnej činnosti. Nedávno som ukončil materiál o národnom umelcovi Deziderovi Millym, ktorý bol uverejnený v časopise Múzeum č. 4/2020 a momentálne pracujem nad ukončením monografie významného ukrajinského maliara, sochára a pedagóga Ivana Kuleca, ktorý sa narodil v dnešnej Ľvovskej oblasti Ukrajiny roku 1880, t.j. za čias Rakúsko-Uhorska. Od roku 1917 žil v Prahe, kde bol jedným z učiteľov Ukrajinského štúdia plastických umení a neskôr aj jeho riaditeľom. Škola mala štatút vysokej školy a pôsobila aj počas 2. svetovej vojny, keď boli české vysoké školy zatvorené. Ide o svojrázneho kubistu európskeho významu, ktorého prevažná časť umeleckej pozostalosti sa v roku 1975 formou daru dostala do nášho múzea. Pri tejto príležitosti by som chcel spomenúť aj iných významných umelcov pôvodom z Ukrajiny alebo s ukrajinskými koreňmi, napr. Kazimíra Maleviča, zakladateľa abstraktnej vetvy – suprematizmu, Alexandra Archipenka, prvého kubistického sochára a Andyho Warhola, najznámejšieho predstaviteľa pop-artu. Chcel by som využiť túto príležitosť a spomenúť ešte tri osoby. Každý z nás určite dobré pozná prvého človeka vo vesmíre – ruského kozmonauta Juraja Gagarina. Menej sa však hovorí o Ukrajincovi Sergejovi Koroľovovi, hlavnom konštruktérovi kozmického programu v bývalom ZSSR, vďaka ktorému bola v roku 1957 vypustená prvá umelá družica Sputnik 1, a tiež prvý let človeka do kozmu v rakete Vostok 1 v roku 1961. Som tiež nesmierne hrdý na prof. Juraja Šteňa, hlavného odborníka MZ SR pre neurochirurgiu, rodáka z našej obce Klenová. 

Podľa Carla Gustava Junga, ak chce človek kráčať ďalej, musí najskôr prijať kríž na svojej ceste, musí prijať to, čo ho na jeho ceste postretlo. Prijali sme ako spoločnosť podľa vás túto pandemickú skúšku? Keď sa raz skončí, akí z nej vyjdeme? 

Sme neodvratne na tomto svete a niet inej možnosti, iba prijať všetko, čo nám život každodenne prináša. Môžeme sa tešiť z dobrého, príjemného a pekného, ale musíme prekonávať aj nepríjemné, ťažké, ba aj tragické chvíle, hoci aj so slzami v očiach. 7. decembra minulého roka aj mňa pozitívne testovali na COVID-19 a prebehlo mi mysľou všeličo, aj to najhoršie. V tejto otázke som pesimistický. Myslím si, že keď prekonáme túto pandémiu, vyjdeme z nej takí istí, ako sme do nej vošli, boľavo však zasiahne tých, ktorí prišli alebo prídu o svojich najbližších, čo je mi nesmierne ľúto. Svoje tvrdenie podložím z náboženského a aj svetského pohľadu. Ako ľudia sme boli vyhnaní z raja, zasiahla nás potopa sveta, bola zničená Sodoma a Gomora, dokonca za naše hriechy a spásu Boh dal odsúdiť, mučiť a ukrižovať svojho jediného syna Ježiša Krista. Naši predkovia prekonali pandémie čiernej smrti (moru), španielskej chrípky a iných chrípok; 40 rokov je stále aktuálny HIV, ako ľudstvo sme prekonali tiež tragédie dvoch svetových vojen. Či sme sa zmenili k lepšiemu? Neviem, asi nie. Každodenne vidíme a počujeme o tragických autonehodách; myslite si, že sa vodiči z toho poučili a jazdia bezpečnejšie? Ak by sme boli len dobrí, nebola by potrebná polícia, prokuratúra, súdy, väznice a pod. Ako ľudia máme veľa pozitívnych, ale aj negatívnych vlastností a jednou z tých negatívnych je nepoučiteľnosť. Gény si jednoducho robia svoju prácu. Dobrí ľudia vyjdú z pandémie opäť dobrými a zlí – zlými. Ani vo sne by ma nenapadlo, že počas svojho života budem svedkom vojnového konfliktu na východe Ukrajiny. Už zomrelo 14 000 ukrajinských vojakov a na ukončenie vojny by stačilo jedno slovo jedného zo silných mužov sveta. Myslím si, že kým bude človek človeka zabíjať, o všeobecnej ľudskej dobrote sa dá len veľmi ťažko hovoriť.