SNM ako miesto práce odborne zdatných a inšpiratívnych ľudí: Martina Hricová, SNM – Spišské múzeum


Žiť tak, aby sme sa raz vedeli pozrieť prozreteľnosti do očí

Slovenské národné múzeum (SNM) nie je len vrcholnou štátnou inštitúciou v oblasti múzejnej činnosti na Slovensku, ktorej súčasťou je 18 špecializovaných múzeí po celom Slovensku. SNM je takisto značkou, ktorej istú časť svojho života zasvätilo množstvo profesijne aj ľudsky nesmierne inšpiratívnych osobností. Jedným z nich je aj Martina Hricová, reštaurátorka v SNM-Spišské múzeum.

1. Reštaurátor v múzeu. Pre laika pozícia s dobrodružným nádychom. A čo pre profesionálnu reštaurátorku?
Reštaurovanie každého zbierkového predmetu je pre mňa novou výzvou. Od ukončenia môjho štúdia reštaurovania na ŠÚV v Košiciach a VŠVU v Bratislave už síce prešlo pár rokov, no vývoj neustále napreduje a študovať sa dá donekonečna. Každý reštaurátor musí zakaždým dobre zvážiť, aké postupy a materiály pri práci použije, aby nespôsobil poškodenia alebo nezvratné zmeny na reštaurovanom predmete. Samotná práca a postup pri reštaurovaní preto nesmie byť dobrodružstvom v zmysle experimentu. Aj v tejto profesii je však možné zažívať „ dobrodružné " pocity, napríklad pri odhaľovaní maľby, datovania či signatúry spod nánosov nečistôt alebo premalieb, pri zaujímavom či nečakanom objave ...

2. Ak by sa chcel mladý človek stať reštaurátorom, aké talenty potrebuje?
Myslím si, že základom, na ktorom sa dá budovať, je výtvarné cítenie. To je potrebné ďalej rozvíjať, poznávať výtvarné techniky, zdokonaľovať praktické výtvarné zručnosti. Budúci reštaurátor by sa mal ozbrojiť trpezlivosťou. Odborné štúdium je potrebné, pretože táto práca súvisí nielen so štúdiom výtvarného umenia a reštaurovania, ale špecificky aj s radom iných disciplín. Každý človek je prirodzene iný, a tak môže vynikať v rôznych oblastiach tejto profesie. Mal by však mať úctu vyslovene ku každému kúsku pamiatky či zbierkového predmetu, ktorý sa mu dostane pod ruky a robiť všetko pre jeho záchranu.

3. Mohli by ste popísať pracovný postup reštaurátora pri reštaurovaní? Využívate pri práci aj nové technológie?
Metodika reštaurovania akéhokoľvek druhu zbierkového predmetu alebo pamiatky je v základnej štruktúre totožná a je ukotvená aj legislatívne. Proces reštaurovania zahŕňa dve hlavné etapy: etapu reštaurátorského výskumu a etapu realizačnú. Prvú by som prirovnala k diagnostike pacienta. Niekedy môže trvať aj dlhšie než samotné reštaurovanie. Hlavným cieľom reštaurátorského výskumu je preskúmať poškodený predmet z hľadiska jeho hmotnej podstaty a skladby, zistiť výskyt poškodení, ich rozsah a možné príčiny. Výskum sa zameriava aj na zisťovanie prípadného výskytu mladších, nepôvodných vrstiev. Využívajú sa pri ňom najmä základné metódy, napríklad pozorovanie pri rôznom type osvetlenia (denné rozptýlené, bočné razantné svetlo, ultrafialové osvetlenie...), makro-snímky, sondážny výskum a podobne. Priebeh a výsledky zaznamenávam najmä písomne a fotograficky. Predpokladom širšieho výskumu je účasť ďalších špecialistov, napríklad pri chemicko- technologickom a materiálovom výskume, kde sa využívajú náročnejšie a pokročilejšie metódy skúmania odobraných vzoriek aj predmetu ako celku (napr. diagnostika v infračervenom spektre, zobrazovacie a meracie metódy využívajúce röntgenové žiarenie atď.). Súčasťou výskumu zbierkových predmetov je aj umelecko-historická časť, pri ktorej je nutná účasť historika. Všetky výsledky sú pre mňa ťažiskom pri zostavení návrhu na reštaurovanie. Až po jeho schválení sa dostávam k druhej etape reštaurovania, ktorou je praktická realizácia reštaurovania. Táto etapa by sa mohla prirovnať k liečbe, alebo aspoň k stabilizácii pacienta. Jej základným cieľom je záchrana hmotnej podstaty a vhodné reštaurátorské scelenie. Ideálne je, ak je možné uviesť zbierkový predmet do stavu vhodného, alebo aspoň príležitostne vhodného pre expozičné účely. Konkrétne postupy práce sú rôzne, neexistuje žiadny univerzálny, keďže postup v každom jednom prípade predurčuje materiálová skladba daného ošetrovaného predmetu a jeho stav. Je dôležité zvoliť vratné, čiže reverzibilné postupy. Využívam hlavne materiály dlhodobo osvedčené v doterajšej reštaurátorskej praxi, niekedy aj novšie, vždy však na základe kladných štúdií a dostupnosti. Keďže sa špecializujem na reštaurovanie závesných obrazov a tabuľových malieb, uvediem aspoň okruh postupov pri tomto druhu predmetov. Ide najmä o čistenie povrchov maľby a jej podložky od nánosov nečistôt, dezinfekciu, snímanie zoxidovaného laku, upevňovanie uvoľnených častí, odstránenie prípadných starších retuší, premalieb a tmelov (napríklad z dôvodov ich nevyhovujúceho stavu alebo kvality). Dopĺňajú sa úbytky poškodenej podložky, vrstiev podkladu a maľby. Niekedy je nutné celoplošne spevniť podložku, napr. dublážou na nové plátno. Existujú prípady, kedy je dopĺňanie maľby a podkladu už nežiadúce, a to najmä pri poškodených predmetoch s rozsiahlymi úbytkami. V zložitejších prípadoch sú nevyhnutné častejšie konzultácie s účasťou historika, kurátora, ktorý proces reštaurovania metodicky usmerňuje. Z priebehu reštaurovania vytváram dokumentačný záznam, podobne ako v etape výskumu. Tvorba dokumentácií je veľmi dôležitá pre štúdium aj ochranu zbierkového predmetu v budúcnosti.

4. Každý z nás má vo svojej profesii aj svoj top. Ktorá reštaurátorská práca či objekt predstavuju vo vašej doterajšej reštaurátorskej ceste zlom, prípadne udalosť, ktorú si z nejakých príčin pamätáte?
Asi najväčší zlom doteraz predstavuje pre mňa jedna z tabuľových malieb zo zbierky Spišského múzea, aj keď bola už skôr predmetom skúmania a reštaurovania. Pri novom výskume sme spolupracovali so špecialistami výskumu výtvarných diel z Prahy. Realizáciou najmodernejších neinvazívnych zobrazovacích metód a meraní sa podarilo doplniť doterajšie poznatky o nové informácie. Napriek úsiliu všetkých zúčastnených a množstvu odkonzultovaných hodín, tu stále ostali nezodpovedané niektoré otázky, a to najmä z dôvodu veľkého úbytku kompozície a fragmentárneho zachovania maľby.

5. Dokážete si návštevu múzea, teraz mám na mysli rôzne múzeá na Slovensku či zahraničí, užiť len ako návštevníčka? Dávate vtedy svojmu reštaurátorskému druhému ja čas na oddych?
Bez prítomnosti reštaurátorky vo mne je prehliadka expozície takmer nemožná. To neznamená, že si ju neviem vychutnať, práve naopak. Každá návšteva muzeálnej expozície je pre mňa možnosťou poučiť sa. Okrem samotného odkazu vystavených predmetov, pozorujem na nich aj stopy po zásahoch. Akým spôsobom sú napríklad dopĺňané farebné úbytky alebo hmota, ako je upravený povrch, aký lesk má lak... Všímam si aj poškodenia zámerne ponechávané bez odborných zásahov, napríklad krakeláž, prirodzenú patinu, celkový výraz, ale aj spôsob osvetlenia a samotný spôsob adjustáže. Pri zbierkach, kde však v problematike nie som až tak „doma", mením sa rýchlo na účastníka žiackej exkurzie.

6. Už viac ako rok prežívame vo svete, Slovensko nevynímajúc, pandémiu nového koronavírusu Covid-19. Táto pandémia výrazným spôsobom dopadla aj na fungovanie kultúrnych inštitúcií, vrátane múzeí. Spomenuté obdobie opakovane čelíme aj väčším či menším lockdownom. Čo robí odborný pracovník múzea v čase, keď sú jeho dvere zatvorené?
Lockdowny sú pre chod múzea nepochybne obmedzujúce. Čas obmedzení však môže prinášať aj pozitíva. Môže byť napríklad príležitosťou pre niektoré zbierkové predmety, aby sa na reštaurovanie dostali skôr pred inými, a to práve z dôvodov spomalenia príprav či pozastavenia niektorých pripravovaných výstav. Moju profesiu nezasiahli výraznejšie zmeny, keďže jej náplňou je predovšetkým práca s neživými predmetmi a tých, ktoré potrebujú reštaurátorský zásah, je nespočetne veľa. Tento čas je pre reštaurátora možnosťou zamerať sa viac aj na výskumnú, študijnú, dokumentačnú či publikačnú činnosť.

7. Podľa Carla Gustava Junga, ak chce človek kráčať ďalej, musí najskôr prijať kríž na svojej ceste, musí prijať to, čo ho na jeho ceste postretlo. Prijali sme ako spoločnosť podľa vás túto pandemickú skúšku? Keď sa raz skončí, akí z nej vyjdeme?
Ak chce ísť človek ďalej, je potrebné spoznať stav a situáciu, v ktorých sa ocitol. Veľa analyzovať a kriticky vyhodnocovať, kým sa bude vedieť slobodne rozhodnúť, či sa so situáciou chce zmieriť, alebo ju meniť a posunúť sa inam. Môže tvoriť nové dobré veci, spôsoby a riešenia. To, ako zo súčasného stavu vyjde celá spoločnosť je ťažké predvídať, lebo veľmi veľa závisí od tých, ktorí ju riadia a určujú smer. Myslím si, že dobrou cestou za každých okolností je žiť tak, aby sme sa raz vedeli pozrieť prozreteľnosti do očí.