SNM ako miesto práce odborne zdatných a inšpiratívnych ľudí: Pavol Trúsik, SNM – Múzeum Slovenských národných rád

SNM ako miesto práce odborne zdatných a inšpiratívnych ľudí: Pavol Trúsik, SNM – Múzeum Slovenských národných rád

Foto: Archív P. T. 

Pavol Trúsik: „Víťazstvo považujem za imanentnú súčasť pravdy."

Slovenské národné múzeum (SNM) nie je len vrcholnou štátnou inštitúciou v oblasti múzejnej činnosti na Slovensku, ktorej súčasťou je 18 špecializovaných múzeí po celom Slovensku. SNM je takisto značkou, ktorej veľkú časť svojho života zasvätilo množstvo profesijne aj ľudsky nesmierne inšpiratívnych osobností. Jednou z nich je aj Pavol Trúsik, kultúrno-propagačný manažér v SNM – Múzeum Slovenských národných rád.

Múzeum Slovenských národných rád patrí, a to neprávom, spomedzi špecializovaných múzeí SNM medzi tie menej známe. Ako by ste nám ho stručne predstavili z pozície jeho kultúrno-propagačného manažéra?

Je to múzeum, ktoré vypovedá o samom začiatku našich moderných dejín. Áno, nie sme na výslní. Návštevníkov múzeí väčšinou nezaujímajú politické dejiny, proklamácie a rôzne štátotvorné dokumenty. Ale vidím minimálne dva dobré dôvody, prečo by sem ľudia mali prísť. Prvým je, že za naoko mŕtvymi dejinami v skutočnosti prekypuje život. Štúrovci v meruôsmom roku boli stále mladí, búrliví ľudia plní energie a ochoty riskovať všetko. Za napísanými vyhláseniami a básňami si natoľko stáli, že neváhali zobrať do ruky meč a vytasiť ho na bojovom poli. Toto rinčanie zbraní a totálna koncentrácia síl mladej generácie s vidinou jediného cieľa, slobody pre Slovákov, je oveľa viac než len šuchot rôznych sofistikovane a trochu nezáživne napísaných deklarácií. Druhým dôvodom je, že toto sú už naozaj naše národné dejiny. Ak sa pýtame na to, kým vlastne sme, Múzeum SNR by sme rozhodne nemali obísť. Keď v Múzeu M. R. Štefánika, ktoré pod nás patrí, rozprávame príbeh najväčšieho Slováka a vydobytia si našej svojbytnosti, v tomto príbehu nemôže chýbať ani Hurban. To on Štefánikovi, cez jeho rodičov, odovzdal pomyselnú štafetu. Bez Hurbana by nebol Štefánik. Čo prvý začal, druhý dokončil.

Práca v múzeu, možno až na výnimky, ak to múzeum sídli na hrade či zámku, nezvykne bývať vysoko na zozname povolaní, o ktorých deti snívajú. Ako to bolo vo vašom prípade?

Ani ja som o tejto práci nesníval, ale od detstva ma bavilo spoznávať rôzne slovenské miesta a ich históriu. Na vysokej škole som študoval filozofiu, slovenský jazyk a literatúru. Keď jeden z našich profesorov spomenul, že Kristíne Royovej, rodáčke zo Starej Turej, odkiaľ som aj ja, vyšla ďalšia knižka, tentokrát v holandskom jazyku, povedal som si, že sa budem touto spisovateľkou zaoberať a napíšem o nej diplomovku. Bol som ešte len prvák, takže som na to mal dosť času. Nakoniec som nielen napísal diplomovku, ale aj zakladal malé múzejné zariadenie priamo v priestore, kde Kristína Royová prežila posledné roky života. Moja cesta do múzejníctva teda viedla cez literatúru a spleť šťastných okolností.

Na svojom blogu na sme.sk máte v osobnom profile uvedený citát: Ten, kto si myslí, že pravda zvíťazí, aj keď prehrá. Môžeme tieto slová považovať za istú formu vašej osobnej filozofie? 

Ja som vlastne už na ne zabudol. Ale áno, je za nimi myšlienka, ktorá vo mne rezonuje a chcel by som ju uplatňovať v živote. Víťazstvo považujem za imanentnú súčasť pravdy. Naoko síce pravda často prehráva a okolitý svet nás vrhá do takej hamletovské dezilúzie, lenže všetky tie víťazstvá lži a nenávisti sú tiež len také naoko. Keď takíto víťazi majú aspoň trochu sebareflexie, nemôžu byť zo svojej výhry šťastní a spokojní. Je to akoby slabý futbalový tím podplatil rozhodcu, a tak vyhral nad lepším. V okamihu výhry sa možno bude radovať, ale asi žiadny futbalista z neho nebude úplne šťastný. A ak títo víťazi predsa len sebareflexiou nedisponujú, ich šťastie bude zas len povrchné, pretože sú ľuďmi bez hĺbky, v ktorej sídli česť a svedomie. Takto nejak chápem aj jeden nástenný luteránsky obraz, ktorý som zdedil po svojich príbuzných. Je na ňom napísaný biblický verš z Matúšovho evanjelia: „Čo prospeje človeku, keby získal aj celý svet a duši by uškodil ?" A keďže aj ja som luterán (určite aj preto mám blízko k štúrovcom, sestrám Royovým či Štefánikovi), myslím si, že pravda vyhrá ešte aj iným spôsobom, ale na to má ešte čas. V jednej básni som to vyjadril takto: ona (pravda) ticho stojí, ach, doba je besná: „lži ste len deťmi času, no ja som dcérou večna".

To, že sa múzeá všeobecne stali významnou časťou vášho života, potvrdzuje aj fakt, že okrem pôsobenia v Múzeu Slovenských národných rád ste aj kurátorom v Múzeu sestier Royových v Starej Turej. Prečo by fanúšik múzeí mal raz navštíviť aj spomenuté múzeum v Starej Turej? 

Ako som už povedal, sestry Royové boli u mňa prvé, kým u návštevníkov budú skôr posledné. Kým Štefánika a štúrovcov aspoň trochu poznáme, sestry Royové sú naším doposiaľ skrytým pokladom. Myslím, že pre každého musí byť inšpiratívna ich nezlomná viera, ktorá sa pretavila do množstva umeleckých diel a zriadením celej siete sociálnych ústavov. Príťažlivosť osobnosti Kristíny Royovej skúsim aspoň načrtnúť prostredníctvom jej životných kontrastov. Do školy chodila len rok, napriek tomu napísala jedno dielo priamo v nemčine (bolo to na žiadosť jej nemeckých čitateľov, ktorí od nej žiadali knižku o Slovensku a samotnej spisovateľke). Kristíny Royová bola slovenskými intelektuálmi a umelcami zaznávaná, ale práve ona sa nakoniec stala suverénne najprekladanejšou slovenskou spisovateľkou a získala si aj úctu prezidenta T. G. Masaryka a jeho rodiny. Royová bola zaznávaná aj vo svojej cirkvi, môžeme ju však považovať za jej prvú kazateľku, ktorá o polstoročie predbehla oficiálne prvú ordinovanú farárku Darinu Bancíkovú. Kristína Royová bola útlou a dlho podceňovanou, dokonca viackrát aj fyzicky atakovanou ženou, napriek tomu dokázala postaviť a viesť útulňu, nemocnicu, sirotinec a starobinec – to všetko v čase, keď ženy patrili len do kuchyne. V prístupe k židovským postavám sa svojím empatickým prístupom práve ona vyčlenila z antisemitského slovenského literárneho kontextu a prorocky vystríhala Slovákov pred protižidovskými akciami. Jej život bol skrátka plný paradoxov, bez uplatnenia akejkoľvek predpovedateľnej logiky.

Kristína Royová verila v zázraky. Ako je to s vami, veríte vo svojom živote v zázraky?

Dokonca by som povedal, že Kristína Royová bola odkázaná na zázraky, aj keď len také luteránske, ktoré neodporujú fyzikálnym zákonom. K ťažším chvíľam môjho pomerne ľahkého života patril čas, keď sa mi už schyľovalo k svadbe a zároveň som sa musel poobzerať po novom pracovnom mieste. Len tak zo žartu som sa môjho priateľa Juraja Krištofíka spýtal, či v Myjave nemajú nejaké teplé miestečko, na čo mi odpovedal, že práve sa jedno uvoľnilo. Hneď volal pani riaditeľka a, poznajúc moju prácu, dal jej dobré odporúčanie. Ako tušíte, nakoniec to dobre dopadlo, 21. septembra som sa ženil a 1. októbra 2019 som už nastúpil do môjho obľúbeného múzea. Sám by som si to lepšie nevymyslel. Teraz by som však podobný zázrak doprial môjmu múzeu práve v súvislosti s Jurajom, keďže sa mu končí záskok za kolegyňu na materskej dovolenke. Snáď aj kvôli novým nárokom na fungovanie Múzea M. R. Štefánika sa podarí vytvoriť ešte jedno pracovné miesto. Pre SNM by bolo veľkou stratou prísť o erudovaného historika, ktorý vykonáva bádateľskú a publikačnú činnosť, a pre naše múzeum je v tomto zmysle nenahraditeľný. Takže aktuálne ešte verím v tento malý luteránsky zázrak, ktorý aj naše múzeum posunie dopredu.

Už viac ako rok prežívame vo svete pandémiu nového koronavírusu Covid-19. Táto pandémia výrazným spôsobom ovplyvnila aj fungovanie kultúrnych inštitúcií, vrátane múzeí. V uplynulom období sme opakovane čelili aj väčším či menším lockdownom, v apríli múzeá znovuotvorili svoje brány po dlhých 4 mesiacoch. Čo robí odborný pracovník múzea v čase, keď sú jeho dvere zatvorené? 

Pracuje na sebe. Ja som si, napríklad, kúpil cyklistický trenažér. Ale vážne: učil som sa robiť videá, absolvujem kurz múzejnej pedagogiky a predovšetkým som sa venoval príprave novej mennej výstavy s názvom Pocta Pažickému. Výstava hovorí nielen o významnom myjavskom tlačiarovi, ale umiestňuje ho do kontextu dejín kníhtlače od Gutenberga po 20. storočie. Túto tému som periférne vnímal už v rámci pôsobenia v Múzeu s. Royových, keďže Kristína Royová využívala naozaj široké spektrum tlačiarní. No serióznejšie som sa ňou zaoberal až počas tohto obdobia a, samozrejme, čím viac človek ide do hĺbky, tým viac objavuje aj rôzne súvislosti a kontexty, takže v rámci samovzdelávania ma tento proces zas posunul o niečo ďalej. V múzeu ale pôsobia aj iní zamestnanci a napríklad takí správcovia depozitárov nikdy netrpia nedostatkom práce bez ohľadu na vonkajšie okolnosti.

Podľa Carla Gustava Junga, ak chce človek kráčať ďalej, musí najskôr prijať kríž na svojej ceste, musí prijať to, čo ho na jeho ceste postretlo. Prijali sme ako spoločnosť podľa Vás túto pandemickú skúšku? Keď sa raz skončí, akí z nej vyjdeme? 

Hovorí sa, že žiadny zázrak netrvá večne. Aj v tomto prípade si myslím, že sme obstáli len na chvíľu. Zomkli sme sa, večer sme tlieskali zdravotníkom (ja hlavne svojej svokre a manželke), hoc situácia ešte zďaleka nebola tak vážna. Potom sa však pandémia stala súčasťou prebiehajúceho politického a ideologického boja a my sme zlyhali. Hoci stále dramaticky rástla, nikdy sa nestala väčšou než egá hlavných aktérov spoločenského diskurzu. Svoju rolu tu zohrali aj silnejúce sociálne siete, ktoré, vytváraním názorových bublín, ľudí naozaj spájajú, no spoločnosť rozdeľujú. Ťažko sa mi pozerá na to, ako strácame akékoľvek zábrany, a tak v mene nepochopeného kresťanstva, liberalizmu či straníckej príslušnosti šírime nenávisť voči tým druhým. Stále viac nám chýba akási elementárna úcta k človeku s iným názorom a vôľa porozumieť mu napriek nesúhlasu. Podľa mňa z tejto krízy vyjdeme zranení a ešte raz rozpoltení. Aby som však rozhovor zakončil aj niečím pozitívnym, myslím, že práve úloha spoznať históriu (a nielen obdobie fašizmu, ako sa o tom často hovorí) v nás môže mierniť tú čoraz zväčšujúcu sa polarizáciu a priviesť k pokore, otvorenosti a rozmýšľaniu.