Vladimír Turčan: „Okrem pokory treba mať aj odvahu kráčať po neprebádaných cestách."

Slovenské národné múzeum (SNM) nie je len vrcholnou štátnou inštitúciou v oblasti múzejnej činnosti na Slovensku, ktorej súčasťou je 18 špecializovaných múzeí po celom Slovensku. SNM je takisto značkou, ktorej veľkú časť svojho života zasvätilo množstvo profesijne aj ľudsky nesmierne inšpiratívnych osobností. Jedným z nich je aj Vladimír Turčan, kurátor v SNM – Archeologickom múzeu v Bratislave. 

 

Archeológii sa venujete celý svoj profesionálny život? Čím si Vás na začiatku získala, že sa z nej stala jedna z vašich celoživotných lások?

Archeológia si ma získala asi tým tajomným putovaním po minulosti. Objavil som v nej profesiu, ktorá je stále spôsobom môjho života.

Počas svojej doterajšej profesionálnej kariéry ste viedli, prípadne spolupracovali na mnohých archeologických výskumoch. Dlhodobo ste sa venovali napríklad skúmaniu rímskej stanice v Stupave, stále skúmate a spracovávate germánske náleziská na Slovensku, ste za objavom prvej slovenskej svätyne v Moste pri Bratislave. Ktorý z týchto, prípadne iných vašich výskumov a objavov je z vášho pohľadu archeologicky najvýznamnejší?

Nikdy som takto nekategorizoval preskúmané lokality. Ale je pravda, že výsledky výskumov, ktoré ste spomenuli, priniesli zásadnejšie svedectvá k našim najstarším dejinám. Celkovo som skúmal niekoľko desiatok lokalít, takže si uvedomujem, že každý nález je prínosný.

Príchod Slovanov, Samovu ríšu, Veľkú Moravu vnímame na Slovensku veľmi citlivo a veľa udalostí z tohto obdobia je prifarbených rôznymi legendami. Ktorú tému Vy vnímate ako najviac mýtizovanú? Ku ktorej prípadne aj archeologické pramene poskytujú úplne iné svedectvo?

Dejiny sú v každom národe natoľko mytologizované, nakoľko sú historici ochotní plniť tzv. spoločenskú objednávku, t. j. prispôsobiť svoje vyjadrenia predstavám politikov. Učebnicová ukážka je socha Svätopluka na Bratislavskom hrade, pri ktorej odhalení došlo k vedomej falzifikácii dejín niektorými „historikmi" a polovzdelanými politikmi. 

Nemyslím si, že archeologické pramene poskytujú iné svedectvo ako písomné doklady. Napriek svojim obmedzeniam sú ale objektívnejšie a autentickejšie ako písomné správy – ktoré boli často písané účelovo. Napr. tzv. cyrilo-metodejskú problematiku poznáme len zo svedectiev ich žiakov. Sú to síce nenahraditeľné svedectvá, ale ak by sa zachovali písomné doklady stúpencov latinskej misie, boli by sme prekvapení. Rovnica dobrý Metod – zlý Wiching neexistovala. Obaja si boli samozrejme podobní a mali tie isté ciele. 

Dosť zaujímavá je kombinovaná mytologizácia Svätopluka a byzantskej misie tými istými historikmi a politikmi, pričom ide jednoznačne o protichodné tendencie. Týmto konfliktom sa vlastne vyriešila už v 9. storočí otázka východ alebo západ, čo je však asi mimo chápania mýtografov. Pikantné je, že oslavovatelia hlaholiky sa nám netušiac prihovárajú latinkou.

Archeológovia sa snažia pri svojich výskumoch hľadať odpovede na rôzne otázky, ako vyzerala minulosť človeka, a to nielen po materiálnej stránke. Na aké otázky by ste radi ešte našli odpovede? Prípadne ktoré výskumy by ste radi realizovali? Respektíve na ktorej lokalite?

Každá otázka vyplývajúca z archeologických poznatkov je výzva. Pokiaľ sa týka favorizovanej lokality, takú nemám.

Už takmer rok prežívame nielen na Slovensku, ale aj vo svete pandémiu nového koronavírusu Covid-19. Pandémia výrazným spôsobom dopadla aj na fungovanie kultúrnych inštitúcií, vrátane múzeí. Už takmer rok zažívame väčšie či menšie lockdowny. Čo robí odborný pracovník múzea v čase, keď sú jeho dvere zatvorené?

Osobne redakčne spracovávam našu ročenku Archeológia, spracovávam katalóg nálezov z germánskych sídlisk, uložených v depozitáre Archeologického múzea. Je toho hodne, takže pokoj počas pandémie mi prišiel vhod. 

Cestujete rád? Zasiahlo Vás uzatvorenie múzeí aj ako návštevníka? Aká budúcnosť podľa Vás čaká múzeá po ich znovu otvorení? 

Nie, necestujem rád a prepchaté vlaky a lietadlá nemusím. Ale rád som niekde docestovaný. Zatvorenie múzeí ma nezaskočilo, tie ostatnú aj po korone. Skôr mi chýbajú dočasné výstavy, aj tie, ktoré sme plánovali v našom múzeu. Niektoré z nich už boli z výstavných plánov stiahnuté definitívne...

Podľa Carla Gustava Junga, ak chce človek kráčať ďalej, musí najskôr prijať kríž na svojej ceste, musí prijať to, čo ho na jeho ceste postretlo. Prijali sme ako spoločnosť podľa vás túto pandemickú skúšku? Keď sa raz skončí, akí z nej vyjdeme? 

Nesúhlasím. Ak by mal Jung pravdu, ako by bolo vymyslené koleso? Odpútal by sa prvý človek od zeme? Nehovorím preto o kríži, to sa mi zdá príliš demotivujúce, neperspektívne a fatalistické. Západná civilizácia je postavená na opaku. Skôr si myslím, že treba mať okrem pokory aj odvahu kráčať po neprebádaných cestách. Ak sa pozrieme do histórie, po prekonaní aj horších katakliziem, ako je teraz korona, ľudia sa začali často chovať bezstarostnejšie, uvoľnene a objavovali nové dimenzie života. Nie vždy to boli samozrejme len pozitívne hodnoty, ale vždy sa to nejako utriaslo. Tak tomu bude aj teraz.