Leucha 1249 – Leutscha 1400

od 8. 12. 2019 do 8. 12. 2020

Leucha 1249 – Leutscha 1400


Navštívte pravidelné sprievodné podujatia k výstave.

Levočský kronikár Viktor Greschik (Grešik) vo svojom diele o vzniku mesta napísal: „Bezprostredné okolie dnešného mesta bolo obývané už pred tisícročiami. V úzkom údolí a pod ochranou susedných vyvýšenín, ktoré slúžili ako strážne veže, sa už veľmi dávno zhromažďovali pôvodné skupiny ľudí. Tieto skupiny putovali popri tokoch riek sem a tam hľadajúc pre seba ryby a divú zver a pre svoj dobytok dobrú pastvinu. Podľa povesti vybudovali prví obyvatelia Levoče mesto na „starom levočskom kopci" nazývanom Alte Leutsch Hügel. Prví saskí osadníci boli na kopec Starej Levoče privedení anjelom, u ktorého ale neskôr upadli do nemilosti. A tak anjel vo svojom hneve premiestnil Levoču počas jednej noci na jej dnešné miesto."

Podľa archeologickych nálezov praveký človek opakovane vyhľadával tunajšie končiny poskytujúce mu vhodné podmienky pre život a v rôznych epochách si tu budoval svoje sídla. V mladšej dobe kamennej – neolite (5. tisícročie pred n. l.) sa tu usadili prví roľníci a chovatelia domácich zvierat a po nich sa na rôznych miestach v okolí Levoče usídľovali ľudia viacerých kultúr. Nedávne archeologické nálezy pri Spišskom Štvrtku a Iliašovciach ukazujú, že najneskôr od druhej polovice 6. storočia n. l. treba na tomto území počítať s prítomnosťou slovanského etnika, s ktorým je neodmysliteľne prepojené historické dianie aj v nasledujúcich storočiach.

Zrod Levoče ako stredovekého mesta sa v starších tradíciách a predstavách spájal s vybudovaním hlavného sídla Spiša na „zelenej lúke" krátko pred polovicou 13. storočia, po tom, čo sa spišské obyvateľstvo otriaslo z ničivého tatárskeho vpádu. Kronikár Gašpar Hain v 17. storočí prináša povesť o neúspešných pokusoch založiť mesto postupne na troch rôznych lokalitách Spiša, ktoré ľudia museli zakaždým opustiť pre nepriaznivé podmienky, až kým nenašli vyhovujúce miesto. Azda práve s touto ideou o premiestnení pôvodného sídla do dnešnej polohy vzniklo povedomie o existencii „Starej Levoče", ktoré sa nakoniec odzrkadlilo aj v pomenovaní tajomného kopca južne od mesta. Dnes predpokladáme, že ku vzniku Levoče viedla oveľa dlhšia a kľukatejšia cesta. Dávna symbolika pôvodného a nového sídla však nestratila na význame. Korene mesta totiž úzko súvisia so starším stredovekým osídlením, ktoré na jeho území jestvovalo v podobe viacerých samostatných osád, pôvodne slovanských, neskôr doplnených o nemeckých kolonistov.

Saskí hostia, ktorí prišli na Spiš v polovici 13. storočia, po vpáde Tatárov sa najskôr usádzali v ekonomicky silnejších sídlach akými boli Spišský Štvrtok, Spišská Sobota, Kežmarok a iné. Nechýbala medzi nimi Levoča, v ktorej sa usadila elita saskej komunity a mesto sa preto stalo sídlom Provincie spišských Sasov. Všetky spomínané lokality ponúkali príšelcom, imigrantom vhodné podmienky na ďalší rozvoj svojho spôsobu obživy. Medzi vhodné podmienky v tomto prípade musíme počítať nielen dostatok obrábateľnej pôdy, či surovín na remeselnú výrobu, ale predovšetkým existenciu miestneho trhu.

Možno preto sa v kráľovskom privilégiu z roku 1271 spomínajú Sasi, a to aj tí levočskí, ako ľudia jednoduchí, nepoznajúci šľachtické právo, zaoberajúci sa obrábaním pôdy a remeslami.

S trhom súvisela poloha miest na križovatkách regionálnych ciest. Práve odbytisko poľnohospodárskych plodín a najmä remeselných výrobkov bolo zrejme najväčším lákadlom pre prichádzajúcich hostí. Z viacerých prameňov zo 14. storočia vieme o smeroch vtedajších frekventovaných dopravných ťahov. Už prvá zmienka hovorí o Levoči ako o cieli veľkej cesty smerom od Spišského Podhradia, na ktorú sa niekde pri Klčove napájala cesta idúca od Spišských Vlách a Bystrian.

Z juhu prichádzala k Levoči cesta od Spišskej Novej Vsi, Harichoviec a Odorína a od západu viedla cesta od Spišského Štvrtku a Kežmarku cez Dravce, kde bol postavený kamenný most. Samozrejme tieto obchodné trasy mali svoje pokračovania, ktoré spájali Levoču so vzdialenejšími obchodnými centrami.

Existuje ešte jeden proces dokladajúci ekonomickú silu sídla alebo regiónu, ktorý nepozná časové obmedzenie. Deje sa dnes a dial sa aj v stredoveku. Je ním prílev a koncentrácia ekonomicky aktívnych a podnikavých ľudí, ktorým sa v hospodárskych centrách, vždy otvárali široké možnosti uplatnenia. Presne to sa dialo v 13. a 14. storočí aj v Levoči. Nesvedčia o tom iba písomné pramene, ale aj samotné mesto - jeho urbanizmus, architektúra, i potreba mesto obohnať hradbami už v 13. storočí a tak chrániť jeho bohatstvo pred rukami zlodejov. Nevidíme za tým príbeh mesta ako neživého organizmu. Naopak, vidíme tu príbehy ľudí, ktorí toto mesto vtedy tvorili a stvorili.

Najviac správ sa zachovalo o najvyššej vrstve, o mestskom patriciáte Levoče. Ich povinnosti boli rovnako široké ako ich práva. Predsa len sa museli o mesto postarať - aby nechátrali hradby, kostolu nezatekala strecha, aby na trhu nekazili obchod nižšími cenami lacnejší remeselníci alebo podvodníci. Nejeden levočský richtár a prísažný mal na konci roku vrásky na čele, keď mesto smerovalo do mínusu. Vedeli, že sú to oni, kto manko musí vyrovnať a až potom mesto odovzdať novému richtárovi.

Iný pohľad na mesto musel mať menší remeselník bývajúci v bočnej ulici a v menšej dielni zaúčajúci do tajov remesla jedného dvoch tovarišov. Jeho pracovný život sa točil okolo miestneho trhu, kde predával svoje výrobky a zároveň dohadoval nákupy surovín pre svoje remeslo.

V podobnom kolobehu stál i miestny poľnohospodár, ktorého každodennosť a druh ponúkaného sortimentu neúprosne závisel od prírody a jej vrtochov.

Rozmanitosť a početnosť remeselníkov v Levoči poznáme až z novovekých prameňov. Tak napríklad v roku 1542 bolo v Levoči 163 majstrov v 34 remeslách. Staršie pramene však o takýchto štatistikách mlčia.

Najmenej pozornosti venujú pramene najnižším vrstvám obyvateľstva mesta. Títo ľudia v meste žili a pracovali, no nemali podiel na jeho správe. A nemusíme si pod nimi predstaviť hneď bedárov a špinavcov povaľujúcich sa v mestských uličkách. Boli to predovšetkým ľudia starajúci sa o chod domácností bohatých mešťanov – slúžky, komorníci, práčky, kočiši, uhliari z levočských lesov, či mestskí zriadenci. Väčšina z nich prišla do mesta z okolitých dedín, aby uživili seba aj svoju rodinu. O ich pohybe z mesta a doň však netušíme nič.

O to viac možno predpokladať mobilitu u rôznych podvratných živlov, ktoré patrili ku každému stredovekému mestu - komediantov, podvodníkov v kartách, žobrákov i žien ľahších mravov. Bola to temná stránka hospodárskeho pokroku a rozvoja bohatého mesta akým sa Levoča v dobe vrcholného stredoveku stala.

Siluetu mesta zo záveru 14. storočia už vytvárali objemné hmoty kostolov a ich veží, kláštorné objekty, strechy viacpodlažnej zástavby domov a horizontálne línie múrov mestských fortifikácií. Táto základná panoráma mesta sa pre Levoču stala charakteristickou po celé stáročia a pretrvala až dodnes.