Návšteva Štúra, Hurbana a Hodžu u Jána Hollého na Dobrej Vode


Text a foto: SNM – Múzeum Ľudovíta Štúra 

Andrej Kováčik: Návšteva Štúra, Hurbana a Hodžu u Jána Hollého na Dobrej Vode v júli 1843. Olej na plátne, 1935, 150 x 195 cm 

Návšteva Štúra, Hurbana a Hodžu na Dobrej Vode 17. júla 1843 sa do kolektívnej pamäti Slovákov zapísala ako púť k Jánovi Hollému so žiadosťou o požehnanie pre novú spisovnú slovenčinu, ktoré aj dostali. V tomto duchu ju aj Andrej Kováčik zvečnil. Vľavo v kresle sedí staručký Ján Hollý, katolícky kňaz a slávny básnik, ktorý všetky svoje diela napísal v bernolákovčine, prvom spisovnom jazyku Slovákov. Väčšinu života pôsobil ako farár v Maduniciach, no v máji toho roku mu pri veľkom požiari vyhorela fara a tak sa na posledné roky života presťahoval k priateľovi Martinovi Lackovičovi, farárovi na Dobrej Vode. Ten sedí vpravo v kresle. Hollý má ľavú ruku položenú na knihe, ktorá môže symbolizovať rovnako Bibliu ako jeho vlastné básnické diela, v tvári má milý výraz, oči však hľadia do prázdna, čím chcel autor azda naznačiť, že mu zrak už neslúžil, aj samotný Hollý priateľom písal, že je takmer slepý. Dominantnou postavou je Ľudovít Štúr, ktorý stojí priamo pred Hollým a v skutočnosti bol iniciátorom zobrazovanej udalosti. V tvári má síce neutrálny výraz, ale gesto jeho rúk skutočne naznačuje prosbu. Zvyšní dvaja evanjelickí farári, Jozef Miloslav Hurban a Michal Miloslav Hodža, stoja v pozadí a pôsobia vážne a pasívne. 

Celý výjav vyznieva idylicky a staticky, hoci išlo o významnú udalosť, ak aj nie priam revolučnú, bezpochyby prelomovú. Primárnym dôvodom tejto návštevy u Jána Hollého, ako i stretnutia predstaviteľov evanjelickej inteligencie v predchádzajúcich dňoch na Hurbanovej fare v Hlbokom, nebola spisovná slovenčina, ale založenie spolku Tatrín, ktorý mal vytvoriť celonárodnú platformu na zjednotenie dovtedy konfesionálne roztriešteného národného hnutia. Štúr s kolegami išli požiadať Jána Hollého, aby sa svojou autoritou zasadil o to, aby sa k spolku pridali i katolíci. Slovenčine sa však, samozrejme, nemohli vyhnúť, keďže tá sa na rozdiel od krokov na založenie spolku, na ktorých panovala zhoda, stala predmetom mnohých sporov a debát. Štúr však na svoje rozhodnutie o novom spisovnom jazyku nepotreboval požehnanie, v tom čase ho už mal dôkladne premyslené a aj pracoval na prvých dvoch kodifikačných dielach. Mladá generácia totiž slovenčinu od začiatku, niekoľko mesiacov pred touto návštevou, prijala s nadšením a horlivo ju podporovala. Nový spisovný jazyk však mal zmysel len v prípade, že ho Slováci prijmú a budú používať, a na to bolo nevyhnutné získať podporu na oboch stranách národného hnutia. Zámer so založením Tatrína sa vydaril, hoci len neoficiálne. Práve na jeho pôde sa odohrali nielen búrlivé boje o podobu slovenčiny, ale aj dohody o spoločnom postupe v národnom hnutí.

Kováčikov obraz v sebe nesie trojakú symboliku: spojenie dvoch slovenských kresťanských cirkví – evanjelickej a katolíckej – v jednotnom národnom hnutí, ale aj stret dvoch generácií – vekový i literárny – klasicizmu a romantizmu. Je odrazom legendy o Hollého požehnaní pre slovenčinu a o národnom triumviráte Štúr – Hurban – Hodža, ako sa uchovala v kolektívnej pamäti, ktorú aj sám pomohol upevniť. Pritom samotný Hollý napísal svoje diela v slovenčine už predtým a spomínaný triumvirát tiež ani zďaleka nefungoval jednomyseľne a idylicky, v tomto konkrétnom prípade napríklad Hodža na rozdiel od Jána Hollého so slovenčinou spočiatku nesúhlasil. Olejomaľbu Andreja Kováčika odkúpilo Múzeum Ľudovíta Štúra pri svojom vzniku v roku 1965 od Spolku svätého Vojtecha ako svoju prvú zbierku.