Autorka: Barbora Timková, SNM – MT
Foto: SNM – Múzeá v Martine

Kútna plachta je výnimočným druhom obradovej plachty, ktorá vyniká spomedzi ostatných. Ide o obdĺžnikovú, jedno, dvoj, alebo trojdielnu textíliu, používanú naprieč celým Slovenskom. Slúžila na oddelenie postele, v ktorej ležala matka, nazývaná aj šestonedieľka či „sešťnedieľka" s novorodencom. Táto posteľ bývala spravidla v prednom kúte izby, z čoho sa dá odvodiť jej názov – kútna. Plachtu vešala po pôrode pôrodná baba. Visela po šírke, rohy mala pripevnené o hradu alebo stenu a v strede bola zavesená na palici, hrabliach či vidlách. Iný spôsob upevnenia bol aj ten, že „kútnicu" prevesili na žŕdku upevnenú po dĺžke postele, čím vytvorili jej zastrešenie. 

Plachta oddeľovala priestor nielen fyzicky, ale aj magicky. Mala ochrániť matku a dieťa pred zlými silami, ktoré im mohli uškodiť. Magické účinky kútnej plachty potenciovali predmety, ktoré sa vkladali pod posteľ, do postele, alebo sa pripevňovali priamo na plachtu. Boli nimi cesnak, bylinky, či rôzne ostré predmety, ktoré podľa ľudovej viery odháňajú nečisté sily. Zvýšiť účinnosť kútnej plachty mala taktiež jej výzdoba, a to nielen z hľadiska farebnosti, ale aj ornamentiky. Oddelenie postele od ostatného priestoru izby vyhovovalo taktiež aj z estetického a hygienického hľadiska. Matka spoza plachty nesmela vychádzať, a tak jej jedlo nosili kmotry, nakoľko za „kútnicu" nesmel muž ani nazrieť, a to isté platilo aj pre deti. Plachtu po 6. týždni zložili a matka išla do kostola na obrad očistenia tzv. „vádzku". 

Najstaršie kútne plachty v zbierkach múzea pochádzajú pravdepodobne zo 17. storočia a používali sa do konca 19., v niektorých oblastiach do začiatku 20. storočia, Postupne „kútnice" získali iné využitie – používali sa napríklad ako prikrývka na posteľ, na zakrývanie truhiel a podobne. 

 

V zbierkovom fonde ľudového textilu Slovenského národného múzea v Martine sa nachádza takmer 1000 celých alebo torzovitých kusov kútnych plachiet. Väčšina pochádza zo starých zberov múzea, zberov jednotlivých pracovníkov, alebo boli získané od spolkov Lipa či Živena. 

„Kútnica" z Čataja (okres Senec) pochádza z konca 19. storočia. Je dvojdielna, vyrobená z konopného plátna a cez stred po dĺžke spojená červeno modrou tkanicou. Zdobená je po oboch stranách tkanice červenou vlnovkou a tulipánmi rovnakej farby. Červenej farbe bol prisudzovaný najväčší ochranný účinok, a tak bola na kútnych plachtách značne frekventovaná. Symbol tulipánu sa v Európe pravdepodobne udomácnil prostredníctvom tureckých vplyvov v 16. storočí. Na Slovensku je častý nielen vo výšivke, ale aj v nástennej maľbe, maľbe na nábytku, skle, ale aj v rezbárskej a kamenárskej výzdobe. Ozdobná výšivka sa však nenachádza len v strede plachty, ale aj na jej spodnej časti. Okrem florálnych motívov sa tu nachádzajú aj symboly vtákov. Vták v tradičných predstavách symbolizoval dušu, ducha či smrť a taktiež mu bola pripisovaná aj ochranná funkcia. Výšivky sú vyšívané najmä plochým, ale aj krížikovým stehom. Pod spodným okrajom je ku kútnej plachte prišitá paličkovaná čipka z nebielej ľanovej priadze, červenej a modrej bavlny.

Kútnu plachtu darovalo SNM v Martine v roku 1940 vtedajšie Ministerstvo školstva. Určil a opísal ju v tom istom roku významný český etnograf Antonín Václavík, ktorý roztriedil a spracoval etnografické zbierky vo viacerých múzeách na Slovensku a významnou mierou prispel aj k vzniku prvej národopisnej expozície v druhej účelovej budove SNM v Martine, ktorá bola sprístupnená v roku 1938.