Karol Plicka. Obrazy zeme
od 7. 2. 2025
Dlhodobá výstava k 130. výročiu narodenia Karola Plicku predstaví návštevníckej verejnosti reprezentatívny výber majstrových fotografií z jeho celoživotnej tvorby. Rozsiahly súbor Plickovej pozostalosti dokumentuje jeho zberateľskú, muzikologickú, pedagogickú, fotografickú i filmovú činnosť. Celá pozostalosť je uložená v Slovenskom národnom múzeu v Martine..
Šírka tvorivých záujmov urobila z Karola Plicku univerzálnu osobnosť. Bol pedagógom na všetkým stupňoch škôl od základnej po vysokú, zberateľ folklóru i fotograf – výtvarník, choreograf i zbormajster, hudobný vedec – muzikant i filmový kameraman a režisér – dokumentarista. Význam a sila Plickovho diela tkvie v tom, že čas už preveril jeho hodnoty a prisúdil im nezastupiteľné miesto nielen v našej národnej kultúre, ale aj v európskom a svetovom dianí. Plicka hlboko prenikol do tých tajomných hĺbok zeme a ľudu, aké predtým málokto poznal a vynoril sa s bohatou korisťou trvácnych hodnôt.
V začiatkoch svojej práce zaznamenával pre Maticu slovenskú piesňovú tvorbu zo všetkých oblastí Slovenska. Piesňový materiál, ktorý na cestách zaznamenal (obsahuje cca 60 000 záznamov) zachytáva všetky typy ľudovej piesne, rešpektujúc regionálne oblasti južného, stredného, severného a východného Slovenska a piesňové poklady Slovákov žijúcich v zahraničí (Rumunsku, USA i bývalej Juhoslávii). K. Plicka sa nevedel vyhnúť podmaňujúcemu vplyvu ľudí, ktorí mu spevy a slovesné hovorené útvary interpretovali, ich svojskému štýlu života, obliekania sa, bývania. Zapôsobila na neho aj krajina, v ktorej tento ľud žil, jej dediny, mestá, zámky a hrady. MS pohotovo zaradila do svojho pracovného programu obrazovú časť z Plickových etnografických výskumov.
Už koncom roku 1924 sa začala dostávať do povedomia verejnosti jeho fotografická tvorba a to pohľadnicovými súbormi s národopisnými motívmi zo Slovenska. Tieto kolekcie fotografií, ktoré vznikli už na prvých zberateľských cestách boli vlastne činnosťou navyše a prekvapili najmä tým, že okrem svojich národopisne dokumentačných hodnôt sa hlásili k slovu aj ako umelecký artefakt. Popri trojrozmernom neživom objekte a krajinných záberoch dominuje v Plickovom diele človek, ktorému venoval široký priestor svojho záujmu. Lokalitu na jeho fotografiách prezentuje jednotlivec alebo skupina žien, mužov či detí. Postavy sú funkčne zakomponované do obytného prostredia, na priedomie domov, na lúkach, na poli, pred kostolom a pod. Človek na Plickových fotografiách je v tradičnom odeve – kroji, ktorý sám Plicka považoval za „výsostne umelecké dielo“. Autor vyhľadával výrazné typy tvárí dedinských ľudí. Na niektoré miesta sa vracal niekoľkokrát a tak vznikli série obrazov jednotlivcov v priebehu niekoľkých desaťročí.
V Plickovom diele má osobité miesto veľká a široká téma detí. Pozoruhodné sú jeho detské portréty, ktoré sugestívne tlmočia bezprostrednosť detského reagovania pohľadom, výrazom tváre, gestom či postojom. Detské snímky sa radikálne odlišujú od ostatných obrazov, pretože v nich prevažuje účasť pohybu pri tejto téme. Autor so zaujatím snímal rozvírené detské dianie plné spontánnosti, zvýraznil detskú mimiku, gestá, úkony. Po slovenských „horách a dolách“ K. Plicka neúnavne putoval sedem desaťročí. Vo svojej fotografickej tvorbe stihol zaznamenať vrcholiace obdobia istých životných a kultúrnych foriem na slovenskom vidieku. Svojimi fotografiami vytvoril obraz toho, čo sa stalo minulosťou – ľudí v krojoch, matiek pri poľných kolískach, detí hrajúcich sa na lúčnych stráňach nad dedinou, krajiny nedotknutej technikou, sieťou ciest, dymiacimi komínmi tovární. Mnohé z nich patria do zlatého fondu našej národnej kultúry.
Majster K. Plicka nezostal len pri statickej fotografii. Od začiatku svojich zberateľských ciest cítil potrebu filmového stvárnenia problematiky, ktorej sa venoval. Nakrútil niekoľko filmov, z ktorých najznámejšie dielo je – Zem spieva. Uvedený titul je považovaný za Plickov vrcholný umelecký počin, za klasické dielo slovenskej národnej kinematografie, ktoré má svoje čestné miesto v dejinách filmu vôbec.
Roku 1939 K. Plicka zo Slovenska odišiel naspäť do Prahy. Tento jeho odchod nebol definitívny. Jeho návraty „do zeme milovanej, zeme vytúženej“ trvali niekoľko desaťročí, až kým sa do nej nevrátil posledný krát, aby v nej navždy zotrval. Zomrel 6. mája 1987, pochovaný je na martinskom Národnom cintoríne spolu s manželkou.
Výstava potrvá ešte
prebieha
Informácie k ďalšej návšteve múzea
Otváracie hodiny
Vstupné
Informácie pre návštevníkov
Program
Kontakt