Spišské múzeum

od 25. 9. 2024 do 30. 9. 2025

V rámci výstavného a výskumného projektu Levočská biela pani sa v roku 2008 SNM-Spišskému múzeu v Levoči podarilo získať do svojich zbierok súbor ilustrácií ku knihe Móra Jókaia Levočská biela pani, ktoré pôvodne rodina Hálovcov ponúkala k aukčnému predaju. Po dlhšom jednaní a vďaka pochopeniu všetkých dedičov uvedeného diela sa nakoniec ocitli opäť na Slovensku v zbierke múzea.

Jan Hála sa narodil 19.1.1890 v Blatnej, v Čechách. Otec Jan Hála bol pekár a matka Ružena, rodená Černochová, pochádzala z roľníckej rodiny. Po ukončení obecnej školy a gymnázia v Českých Budejoviciach pokračoval v štúdiu v Prahe. Po krátkej epizóde študenta filozofickej fakulty sa stal poslucháčom Akadémie výtvarných umení v rokoch 1910 – 1915 u prof. Vlaho Bukovca a prof. Maximiliána Pirnera. Vo svojej ranej tvorbe nezaprel inšpiráciu rodným krajom, juhočeskou prírodou a ľuďmi. Maľoval krajiny, zátišia i portréty. Osud ho zavial na Slovensko do, ako sám hovoril, ,,prekrásnej dediny Važec“, ktorá sa postupne stala jeho druhým domovom a naplnila jeho tvorbu novými inšpiráciami. Krása krajiny, rázovitosť obce, pohostinnosť ľudí i jeho charakteristické výtvarno-estetické črty prenikli celým jeho umením. Ľudia v krojoch, obrady, práca na poli , rodinná atmosféra, to všetko zasadené do čarokrásnej prírody. To je Jan Hála. Citovo zaangažovaný, plný emočných výpovedí a vzťahových reflexií. Energia, dravosť i pokoj sálajú z jeho diel z najplodnejšieho obdobia. Majú výpovednú hodnotu až s dokumentárnymi detailmi. Majú romantizujúci nádych s príklonom k idealizácií. Sú skutočné i symbolické. Zmapoval vo svojej tvorbe všetky vekové kategórie obyvateľov Važca, pozoroval ich pri práci i rodinnom živote. Zostal nám tak cenný doklad o nich. Najviac oceňovaná je práve tá časť jeho tvorby, ktorá je venovaná podtatranskej prírode a ľuďom Važca. Po rozpade Československa odišiel do Blatnej, keďže ako Čech bol zo Slovenska vyhostený. V roku 1940 sa do Važca vrátil a žil tu s krátkou prestávkou až do svojej smrti 17. Mája 1959.

Jan Hála bol členom Spolku juhočeských výtvarníkov v Českých Budejoviciach, Spolku výtvarných umelcov v Prahe, Spolku slovenských výtvarných umelcov i Umeleckej besedy Slovenskej. Važec bol osudom aj pre jeho rodinu. Žil tu so svojou manželkou Rinou Hálovou, rod. Chlupsovou, s ktorou a oženil v roku 1934.
Vystavoval na mnohých samostatných i kolektívnych výstavách. Okrem maľovania sa venoval ilustrovaniu kníh, písaniu fejtónov, reflexií a článkov do viacerých novín. Jeho záľubou bola aj história, ku ktorej ho priviedla snaha ilustrovať historické romány. Nepodarilo sa mu získať objednávku na ilustrovanie Jiráskových Psohlavcov, ale túto túžbu mu splnila objednávka na ilustrovanie Levočskej bielej panej od Móra Jókaia. Z rozprávania dcéry Radmily sa dozvedáme, ako poctivo sa venoval príprave tejto objednávky. Štúdiom histórie a literatúry chcel čo najpresnejšie zachytiť dobu. Vybral a do Levoče, kde prechádzkami mestom nasával atmosféru historického námestia, uličiek a domov tak, aby ich čo najvernejšie zobrazil. Reálie z Levoče, Krásnej Hôrky, Prešova či Bardejova popretkával postavami s príbehu o zradnej žene. Preštudoval množstvo dobových kostýmov, o čom svedčí aj jeho skicár. Na jeho stránkach nadchádzame energické skice postáv, štúdie odevov, náčrty budov. Dopĺňajú ich pokusy o čo najefektívnejšie stavanie kompozícií i štúdie tvári a postáv v rôznych emocionálne vypätých situáciách. K ilustrovaniu pristupoval veľmi poctivo, s úctou k téme, dielu i histórii. Ilustrácie – kresby sú signované a datované rokmi 1955 a 1956. Bola to jeseň jeho tvorby. Jeseň naplnená splnením sna a túžby, jeseň popretkávaná radosťou z umeleckej činnosti. Jan Hála bol predovšetkým maliar monumentálnych diel slovenského folklóru. V tom je jeho prínos i veľkosť jeho umenia. Ilustrácie z posledného obdobia jeho tvorby a života sú komornejšie, na prvý pohľad menej impozantné. To však vyplýva zo samotnej maliarskej techniky, akou je kresba na papieri. Všetkými dostupnými prostriedkami sa snažil vyjadriť najzávažnejšie udalosti románu, zachytiť najdôležitejšie postavy a osudy. Dať im ten správny charakter a priradiť vhodnú emóciu, zasadiť do kompozične vyváženého prostredia. Kto sa prechádzal po námestí v Levoči alebo navštívil hrad Krásnu Hôrku iste ocení autorovu až dokumentárnu snahu o ich verný popis. Ocení Hálovu dôvernú znalosť historického prostredia miest, v ktorom sa príbeh odohrával. Levočské námestie, fasády mestských palácov i menších domov, okienka, okenice, priezory sa dajú vo veľkej miere identifikovať ešte aj dnes. Portál chrámu sv. Jakuba i jeho interiér či oltáre ožívajú spolu so ctihodnými levočskými mešťanmi. Aj interiér hradu Krásna Hôrka – kuchyňa či izby sú dobre rozpoznateľné i pre dnešného návštevníka. S ľahkosťou predstavil dobovú módu prelomu 17. a 18. Storočia. Hála poznal nielen exteriéry autentických miest príbehu. Mal naštudované zbierkové predmety vtedajšieho Spišského múzea v Levoči i Múzea v Betliari – portréty, zbrane, nábytok, rytiny vedút  a pod. Čiastočne ho ovplyvnili ilustrácie Rozálie Laborfalvyovej, Jókaiovej manželky, z prvého vydania románu z roku 1886. Inšpirovala ho najmä podobu krásnej Juliany Korponayovej.

Kolorované kresby, v počte tridsať kusov, sú jasnou ilustráciou deja, z ktorého si vybral najpodstatnejšie momenty. Nechal však priestor aj pre fantáziu čitateľa. Vhodne dopĺňal Jókaiove rozprávačské  a opisné umenie, ale nepridržiaval sa ho otrocky. Názorne ilustroval hlavné postavy a udalosti, vložené do historicky pomerne verne načrtnutého prostredia. Pri týchto kolorovaných perokresbách dával dôraz na emotívne výrazy a expresívnosť deja. Využil na to energickú kresbovú líniu, doplnenú životu, výraznou farbou. Dynamická kompozícia, rozviate drapérie odevov mali pripomínať obdobie vrcholného baroka, ktoré tvorí časový rámec života legendárnej ženy. Sú dôkazom toho, že ilustrátor pristupoval k téme s veľkou dávkou vedomostí o dobe, v ktorej sa príbeh skutočne odohrával. Nepodľahol romantickým predstavám o žene otvárajúcej mestskú bránu a samotnú Julianu nezobrazil v jej legendárnej podobe. Juliana v jeho podaní pripomína živú, energickú a statnú ženu, oblečenú v duchu barokovej módy. Krásna pani pred zrkadlom, to je Hálova Juliana Korponayová. Na dolnom okraji kolorovaných kresieb umiestnil kartušu, v ktorej je napísaný názov každej kresby. Informačná hodnota diel sa tak zvýšila aj pre neznalcov historických a miestnych reálií či románového deja. Podobným spôsobom pomenoval aj zobrazené postavy. Kartuše nie sú jednotné. Každá z nich má iný tvar. Tento detail má nemalý podiel na stvárnení barokovej atmosféry celého diela. Rôznorodosť prostredí a množstvo postáv zjednotil kolorovaním v zemitých tónoch s výraznejšími červenými akcentmi. Premyslenú farebnosť podporil aj svetelnými prvkami. Nositeľmi atmosféry sa v týchto kresbách stali farba a svetlo, zvýraznené rozviatou líniou. Svedčia o skúsenom koloristovi a maliarovi, ktorý bol zvyknutý pracovať s farbou. V niektorých prípadoch menšie anatomické nedostatky vyvážil podrobne kreslenými architektonickými detailmi najmä pri mnoho figurálnych kompozíciách. Nekolorované perokresby uplatnil v záhlaviach kapitol a v tzv. koncovkách.
Záhlavia kapitol poňal ako ilustráciu nadpisu – názvu kapitoly. Kartuša na spodnom okraji alebo nápisová páska s textom majú rímsku číslicu, označujúcu poradie kapitol, resp. v niektorých prípadoch obsahujú krátky vysvetľujúci text, ktorý tvorí napríklad názov mesta. Tvar kartuše je vždy odlišný a doplnený postranným rozvilinovým ornamentom. V týchto kompozíciách Hála ilustroval názov kapitoly. Sústredil sa len na kresbu a kompozíciu. Neupustil od zobrazenia architektúry, dobových odevov, naopak, viac si dával záležať na kreslení detailov.

Tretiu skupinu získaných ilustrácií tvoria koncovky – malé, komorné ukončenia kapitol. Miestami sú kreslené úplne v intenciách deja, miestami s textom priamo nesúvisia, akoby ich dal na koniec kapitoly iba tak mimochodom. Uplatnenie tu našli malé, pre niekoho nezaujímavé detaily – okienka, roztvorené okenice, dvere, mlynček na kávu, tvár starého muža. Jednoduchá línia tvarov bez vykresľovania prílišných detailov, často ako skica, robia z týchto zobrazení nevtieravé zavŕšenie každého príbehu. Majú viac historicko-dokumentárnu ako umeleckú hodnotu.
Celý súbor kresieb je už poznačený umelcovým vyšším vekom a zhoršujúcim sa zdravotným stavom. Na niektorých miestach im chýba technická precíznosť. Konvolut týchto kresieb zatieňujú väčšie a významnejšie diela z Hálovej skoršej tvorby. Ich hodnota dnes spočíva v zachovanej kompletnosti celej kolekcie, v použití detailov dobových reálií a v pocitoch, ktoré môžu vyvolávať u čitateľov. Rovnako u tých, ktorí v kompozíciách spoznávajú miesta späté s románom iba z letmej návštevy, ako aj tých, ktorí sa v týchto miestach denne pohybujú. Zvláštnu silu, silu nostalgie zašlých čias, majú  dnes už pre celú generáciu Levočanov. V tom zmysle akvizícia konvoluta kresieb Jana Hálu k románu Levočská biela pani v zbierkach SNM-Spišského múzea v Levoči má svoj význam. Veď kde inde by mal patriť ak nie do mesta, ktoré dalo podnet pre jeho vznik a vôbec pre vznik celej legendy.