Foto: Archív Ivany Janáčkovej

Ivana Janáčková: „Zriadením múzea na Červenom Kameni sa nadviazalo na vzťah aristokracie k umeniu." 

Slovenské národné múzeum (SNM) nie je len vrcholnou štátnou inštitúciou v oblasti múzejnej činnosti na Slovensku, ktorej súčasťou je 18 špecializovaných múzeí po celom Slovensku. SNM je takisto značkou, ktorej veľkú časť svojho života zasvätilo množstvo profesijne aj ľudsky nesmierne inšpiratívnych osobností. Jednou z nich je aj Ivana Janáčková, kurátorka z Oddelenia histórie, zbierok a výstavnej činnosti v SNM – Múzeum Červený Kameň.

Mám sedemročnú dcérku, ktorá má rada princezné a sníva o živote na hrade. Vy ste kurátorkou v múzeu, ktorého sídlom je hrad. Takže na hrade žijete, hoc len profesionálnu časť Vášho života. Ide vo Vašom prípade o splnený sen?

Mám rada detských návštevníkov, ktorým svietia v očiach hviezdičky, keď prídu k nám na hrad. Dievčatá oblečené v princeznovských šatách sa s hrdosťou prechádzajú po nádvorí. Nebojácni chlapci zasa s rukách s dreveným mečom konečne vidia mohutné hradné múry, obrovské pivnice alebo priestory mučiarne a dychtivo hltajú každé slovko o živote na šľachtickom sídle. Hrad láka ľudí každého veku. S deťmi prichádzajú dospelí a aj tí sa často v myšlienkach presúvajú do minulosti.

Minulosť ako taká ma fascinovala odjakživa. Vždy ma bavilo rozmýšľať nad tým, čo sa stalo kedysi, objavovať dávno zabudnuté veci a fakty, na ktoré sa už zabudlo. Hrabať sa medzi starými fotkami, alebo počúvať rozprávania starších pamätníkov. Zároveň sa mi páčili aj výtvarné diela a architektúra. Takže štúdium dejín umenia a následne zamestnanie sa v múzeu, ktoré sídli na hrade, je skvelým bonusom. Nebolo to plánované, ale vyšlo to tak a je to fajn. 

Mnoho ľudí si myslí, že kurátor je ten, čo len reční na vernisáži. Čo je náplňou Vašej práce?

Ak si ľudia myslia toto, sú už celkom blízko k pravde. Otázky typu: „Pracuješ ako sociálna kurátorka pre mládež?" alebo „To slovo som nikdy nepočul" sú tiež dosť časté. Názov vychádza z latinského výkazu curare a znamená „starať sa". Preto sa kurátor pre mládež stará o mládež, kurátor v ZOO má na starosti určitú skupinu zvierat a kurátor v múzeu zasa predmety, ktoré múzeum spravuje.

V našom múzeu mám pridelenú starostlivosť o zbierku historického nábytku a o zbierku archívnej povahy. Nestarám sa však o ne fyzicky, nereštaurujem ich. Som za ne zodpovedná z odbornej stránky. Mojou náplňou práce je vedieť definovať, kedy ktorý predmet vznikol, kde bol vyrobený, či kto bol pôvodným vlastníkom. Z toho vychádza všetko ostatné – pripravujem výstavy, odborné aktivity pre návštevníkov, odborné články a navrhujem aj získavanie nových predmetov do zverených zbierok. Pozícia kurátora je z každého rožku trošku. Je to práca v teréne, ale aj v kancelárii. Vernisáž je len jedným z výsledkov práce kurátora, taká pomyselná čerešnička na torte.

Dlhodobo sa venujete Pálfiovcom. Po piatich rokoch výskumu a prípravných prác ste v roku 2011 všetkým milovníkom histórie a tým, ktorí sa radi dozvedia niečo nové o nedávnej minulosti Červeného Kameňa a Pálfiovcoch, pripravili s Vašimi dvomi spolupracovníkmi knihu s názvom Koniec starých čias, s podtitulom Poslední Pálfiovci na hrade Červený Kameň 1848 – 1948. Akú stopu a najmä odkaz Pálfiovci na hrade zanechali?

S hradom Červený Kameň a okolitým panstvom boli Pálfiovci zrastení vyše 350 rokov. Na hrade žilo mnoho pokolení pálfiovského rodu, každá generácia na Červenom Kameni zanechala svoju stopu. Mikuláš II., prvý z rodu Pálfiovcov na hrade, prestaval fuggerovskú renesančnú pevnosť na obytné a reprezentačné sídlo, jeho vnuk Mikuláš IV. dal vyzdobiť reprezentačné priestory vtedy módnymi ranobarokovými freskami a štukami, Rudolf Pálfi zrušil padací most do hradu a nahradil ho tým, ktorý vedie na hradné nádvorie dodnes. Takýmto spôsobom by sme mohli pokračovať až do roku 1945. To, ako dnes vyzerá Červený Kameň, je zásluhou Pálfiovcov, odráža sa v ňom umelecký vkus jednotlivých členov rodu, ale rovnako je aj výsledkom viacerých stavebných aktivít, ktoré vyplynuli z nutnosti riešiť vtedajšie „bytové problémy".

Čo by Pálfiovci povedali na stav a život na hrade Červený Kameň v súčasnosti?

Ak by sme dnes mali možnosť stretnúť a rozprávať sa s príslušníkmi rodu z minulých storočí, určite by im bolo sympatické, že každoročne chodí obdivovať ich rodové sídlo okolo 100 000 návštevníkov. Že existuje množstvo ľudí, ktorých nadchýnajú dejiny a sláva ich rodu. Som presvedčená, že by ich tešilo, že na hrade Červený Kameň sídli múzeum. Koniec koncov sám Rudolf Pálfi tu mal v 18. storočí v niekoľkých miestnostiach svoj kabinet kuriozít – miesto, kde zhromažďoval zaujímavosti z prírody, numizmatiky a tiež zbierku umenia. Tento kabinet bol predchodcom múzea, ako ho poznáme dnes. Z generácie na generáciou si Pálfiovci taktiež uchovávali pamiatky spojené s významnými činmi ich slávnych predkov. Nachádzal sa tam napríklad malý čln, na ktorom gróf Pálfi ušiel z väzenia. Myslím, že zriadením múzea na Červenom Kameni sa akoby pomyselne nadviazalo na vzťah aristokracie k umeniu.

Práca v múzeu sa stala vašou profesiou. Nezažívate počas návštev iných múzeí počas dovoleniek niečo ako profesionálnu deformáciu? Dokážete si takéto návštevy konkurencie doma či v zahraničí spolu s rodinkou užiť aj Vy?

Máte pravdu, toto sa mi stáva opakovane a nedá sa to v sebe len tak vypnúť. Vnímam nielen obsah expozícií a výstav, ale všímam si vitríny, popisky, osvetlenie a to všetko ostatné medzi riadkami. Niekedy si z toho robím aj poznámky. Prezrieť si výstavu ako návštevník sa mi ľahšie darí v technických či prírodovedných múzeách, teda mimo môjho odboru. Vtedy sa nechávam unášať atmosférou a vnímam všetko akosi bezprostrednejšie. Na druhej strane mám návštevy každého jedného múzea veľmi rada. Dá sa z toho veľa učiť a tiež čerpať inšpiráciu. Lebo aj tu platí, že je lepšie vidieť, ako stokrát počuť.

Už viac ako rok prežívame vo svete pandémiu nového koronavírusu Covid-19. Táto pandémia výrazným spôsobom ovplyvnila aj fungovanie kultúrnych inštitúcií, vrátane múzeí. Až donedávna sme opakovane čelili aj väčším či menším lockdownom, ten posledný trval nekonečné štyri mesiace. Múzeá mohli začať postupne znovu otvárať svoje brány až od 19.apríla. Čo robí odborný pracovník múzea v čase, keď sú jeho dvere zatvorené?

Vplyv celosvetovej pandémie bol, aj stále je samozrejme cítiť aj u nás múzeu. Musím však povedať, že obmedzenia s ňou spojené, sa, našťastie, kurátorov a ďalších odborných pracovníkov nedotkli až tak bytostne ako iných pozícií. Okrem toho, že sme viac času trávili na homeoffice, pracovali sme takmer rovnakým systémom ako zvyčajne. Venovali sme sa výskumu, práci na odborných článkoch a výstupoch, príprave odborných podujatí, ale aj kontrolám klimatických podmienok v depozitároch alebo príprave predmetov na reštaurovanie. Toto všetko je nezávislé od okolností, aké momentálne prežívame. Hoci sme sa osobne nemohli zúčastniť konferencií, o to vo väčšej miere sme si ich užili v online forme.

Tvrdý lockdown, ktorý trval od decembra do apríla, sa kryl s mesiacmi, ktoré v bežných rokoch venujeme prípravám výstav a podujatí na letnú sezónu. Naše múzeum navštívi najviac návštevníkov od mája do septembra. Takže napriek tomu, aké opatrenia budú v platnosti a či sa všetky pripravené projekty tento rok aj zrealizujú, myslím, že sme čas strávený v lockdowne využili zmysluplne.

Podľa Carla Gustava Junga, ak chce človek kráčať ďalej, musí najskôr prijať kríž na svojej ceste, musí prijať to, čo ho na tej jeho ceste postretlo. Prijali sme ako spoločnosť podľa Vás túto pandemickú skúšku? Keď sa raz definitívne skončí, akí z nej vyjdeme?

Úplne súhlasím a zároveň mám pocit, že sme ešte len na polceste. Zmierenie sa s touto novou situáciou nám prirodzene robí ťažkosti, zubami-nechtami sa nechceme zmieriť so zmenami, ktoré priniesla pandemická doba. Bola by som rada, aby sme akceptovali túto situáciu a uvedomili si aj pozitíva, ktoré priniesla. Som optimistka, verím, že ak nie teraz, tak raz určite spoznáme to lepšie z tohto nelichotivého obdobia. Držím nám palce.