SNM ako miesto práce odborne zdatných a inšpiratívnych ľudí: Marek Hodási, SNM – Múzeum bábkarských kultúr a hračiek

SNM ako miesto práce odborne zdatných a inšpiratívnych ľudí: Marek Hodási, SNM – Múzeum bábkarských kultúr a hračiek

Foto: SNM – Múzeum bábkarských kultúr a hračiek

Marek Hodási: „Keď sa to raz skončí, verím, že v ľuďoch bude aspoň trochu viac pokory."

Slovenské národné múzeum (SNM) nie je len vrcholnou štátnou inštitúciou v oblasti múzejnej činnosti na Slovensku, ktorej súčasťou je 18 špecializovaných múzeí po celom Slovensku. SNM je takisto značkou, ktorej veľkú časť svojho života zasvätilo množstvo profesijne aj ľudsky nesmierne inšpiratívnych osobností. Jednou z nich je aj Marek Hodási, konzervátor a výtvarník v SNM – Múzeum bábkarských kultúr a hračiek.

Konzervátor a výtvarník v múzeu v Modrom Kameni. Čo je jeho úlohou? Ktorá úloha prevažuje?

Práca konzervátora a zároveň výtvarníka v múzeu, v ktorom hlavný zbierkový fond tvoria divadelné bábky, scény, kulisy a tiež historické hračky, je úzko spätá. Preto vidím sčasti ako výhodu, keď to robí jedna osoba. Úlohou konzervátora je samozrejme v prvom rade posúdiť fyzický stav zbierkového predmetu pri jeho prijímaní do zbierkového fondu, následne sa postarať o jeho kvalitné ošetrenie, spolu s kurátorom nový zbierkový predmet vhodne uložiť do depozitára, a tým zabezpečiť jeho „nesmrteľnosť". Všetko to treba samozrejme dôsledne zdokumentovať. No tým to nekončí. Zbierkové predmety vystavujeme v stálych expozíciách, ako aj na putovných výstavách. Vtedy prichádza výtvarník a keďže ide o trochu neobvyklý zbierkový fond, v podobe spomínaných bábok a hračiek, je veľkou výhodou, keď výtvarník pozná charakter a materiál, s ktorým pracuje. Podľa toho teda navrhujem a realizujem priestorové aj technické riešenie inštalácie výstavy alebo expozície, od závesného systému, presklenia, popisu až po grafické spracovanie pozvánky. Ťažko preto povedať, ktorá úloha prevažuje. Ide to spolu ruka v ruke so mnou už takmer 15 rokov, odkedy pracujem v múzeu.

Ktoré z vašich doterajších inštalácií či technických prevedení Vám doteraz najviac utkveli v pamäti a prečo?

Tých inštalácií a technických prevedení bolo naozaj veľa. Ak by som si mal vybrať špeciálne jednu, určite by to bolo riešenie a inštalácia zbierkových predmetov z pozostalosti bábkarskej rodiny Dubských z Piešťan v stálych expozíciách nášho múzea v roku 2007. Išlo o vzácny komplex tradičného kočovného bábkového divadla, ktorého súčasťou boli kulisy, marionety, opona a samotná maringotka. Vtedy som cítil neuveriteľnú zodpovednosť a až doteraz mám bližší vzťah k tejto unikátnej zbierke. Je to moja srdcovka.

V roku 2017 pripravilo vaše múzeum výstavu technologickej kópie tabuľových malieb od Narda di Cione, známych ako Bojnický oltár. Váš umelecký vklad bol napríklad aj za touto výstavou. Ako si spomínate na túto, nepochybne tiež veľkú umeleckú výzvu?

Spomínam si na to ako na ukážkový príklad najlepšej spolupráce dvoch múzeí. SNM – Múzeum Bojnice nám bolo vždy ochotné pomôcť. Nebolo to inak ani pri tejto výstave, ktorej autormi sú Diana Kmeťová Miškovičová a Erik Kližan z Bojníc. Ochotne poradili a pomohli s každým detailom. Výstava niesla názov: „Dvíhame oči k Bohu – Bojnický oltár na hrade Modrý Kameň". Inštalovali sme ju u nás v kaplnke Sv. Anny. Osobne som bol po výstavu v Bojniciach, osobne som ju rozbaľoval a inštaloval. Keď takú krásu držíte v rukách, už to je zážitok. Keď k tomu ešte máte možnosť rozhodnúť sa, akým spôsobom to zavesiť a poskladať, určite je to niečo, na čo budete dlho spomínať. Najťažšie bolo technicky vyriešiť spôsob zavesenia na naše existujúce konzoly v kaplnke. Všetko však má riešenie a tak sa podarilo nainštalovať jednu krásnu unikátnu výstavu, ktorá mala aj u nás veľký úspech.

V čom je hrad Modrý Kameň na Slovensku výnimočný? Prečo by ho mali pri návšteve našej krajiny zaradiť do svojho programu aj zahraniční turisti?

V prvom rade je to neobyčajný pamiatkový areál. Modrý Kameň je zrúcanina stredovekého horného hradu, stavebne spojená s barokovým kaštieľom a kaplnkou Sv. Anny v priľahlom predhradí na skalnatom výbežku s parkom a neďalekou kalváriou. Obklopujú ho gaštanové háje, ktoré tu podľa legendy vysadili Turci. No a samozrejme múzeum je zaujímavé svojím zameraním na bábkové divadlo a hračky. Toto všetko z neho robí unikátne miesto, ktoré sa bez pochýb oplatí navštíviť.

Práca v múzeu sa stala vašou profesiou. Viete sa pri návšteve iných múzeí počas dovoleniek odosobniť od svojho profesionálneho zamerania a užiť si ich ako iní, bežní, návštevníci?

Snažím sa osobný život s rodinou a moju prácu trochu oddeliť. No pravda je taká, že počas dovoleniek s manželkou a deťmi tiež radi navštívime aj hrady, zámky a múzeá. A tam nastupuje moja „profesionálna deformácia". Úprimne sa mi ťažko odosobňuje od svojho zamerania. Všímam si také veci, ktoré možno bežný návštevník nevidí. Niekedy sa inšpirujem spôsobom inštalácie a technickými riešeniami. Inokedy si všímam aj informačný systém a klímu v miestnosti. No prehliadku si užívam naplno a vždy si odnesiem so sebou nové ponaučenie.

Už viac ako rok prežívame vo svete pandémiu nového koronavírusu Covid-19. Táto pandémia výrazným spôsobom ovplyvnila aj fungovanie kultúrnych inštitúcií, vrátane múzeí. V tomto období sme opakovane čelili aj väčším či menším lockdownom, momentálne múzeá znovuotvárajú svoje brány po dlhých 4 mesiacoch. Čo robí odborný pracovník múzea v čase, keď sú jeho dvere zatvorené? 

Práve v období, keď sú dvere múzea pre návštevníka zatvorené, má odborný pracovník múzea omnoho viac priestoru venovať sa podrobnejšie odborným činnostiam. Konkrétne môžeme robiť kontrolu, lokalizácie, revíziu, odborné ošetrenie, dokumentáciu stavu a ošetrenia predmetov, tiež sanáciu priestorov omnoho dôslednejšie a častejšie, než za bežnej prevádzky. Rovnako je tu priestor vypracovať scenáre a plány na nové výstavy. 

Podľa Carla Gustava Junga, ak chce človek kráčať ďalej, musí najskôr prijať kríž na svojej ceste, musí prijať to, čo ho na jeho ceste postretlo. Prijali sme ako spoločnosť podľa Vás túto pandemickú skúšku? Keď sa raz skončí, akí z nej vyjdeme? 

V tom, či sme ako spoločnosť prijali pandemickú skúšku, si dovolím byť trochu skeptický. Skôr si myslím, že my ľudia sme už ťažko poučiteľní. Je to vidieť aj na spôsobe správania sa k ekológii a celkovo, ako sa človek k človeku začal správať. Sú tí, ktorí sa poučili a sú viacerí, ktorí si s toho žiadne ponaučenie nezoberú. Keď sa to raz skončí, verím, že v ľuďoch bude aspoň trochu viac pokory.