Storočnica narodenia národného umelca Ignáca Bizmayera
Text: Sylvia Hrdlovičová
Foto: SNM – MĽŠ
Pripomíname si storočnicu narodenia národného umelca Ignáca Bizmayera (20. 4. 1922, Košolná – 15. 8. 2019, Modra).
Košolná a Modra – dva dôležité oporné body v živote Ignáca Bizmayera. Oba mu boli dôverne známe a srdcu blízke. Rodná obec raného detstva a rodinných väzieb a mesto, v ktorom prežil celý svoj tvorivý život, základ a zveľaďovanie majstrovského kumštu. Tu v závere života našiel i hrob v hline, s ktorou celý život pracoval...
Znalci diela nášho národného umelca dôverne poznajú detaily jeho života, tvorby, úspechov, ocenení – všetky reťazenia osudu, ako sa z mladého učňa modranskej Majoliky vypracoval na umelca v slobodnom povolaní, časom na národného umelca. Všetky jeho diela – figúrky, reliéfy, reliéfne taniere zaujali svoje stabilné, nemenné a obohacujúce miesto v dejinách slovenského výtvarného umenia.
Medzi najvýznamnejšie štátne vyznamenania patria v roku 1972 získaný titul zaslúžilý a v roku 1982 titul národný umelec. K významným oceneniam patrila i Pocta Karola Plicku a Pribinov kríž I. triedy za mimoriadne zásluhy o rozvoj výtvarného umenia a figurálnej tvorby.
Krása života jednoduchého pracovitého slovenského ľudu modelovaná prstami umelca sa navždy zapísala v srdciach jeho obdivovateľov a zberateľov.
Zaspomínajme si s Ignácom Bizmayerom na jeho dávne modranské časy:
Odchod z rodnej Košolnej do Modry
„Prišiel deň, keď som sa musel z rodnej Košolnej odobrať do sveta. Mal som štrnásť rokov a do keramického mestečka ma priviezol manžel mojej krstnej mamy. Šiel som s malým kufríkom, ako keď sa ide na vojnu, najskôr do internátu a potom do keramiky, do maliarne.
V sedemnástich rokoch bol už zo mňa tovariš. Už vtedy mal podnik internát, ktorý bol na Pezinskej ulici (terajšia Štefánikova ulica, vedľa Medicínskeho centra). Bol to dom pána Neubauera. Keramika ho mala prenajatý, zamestnávala vlastného kuchára, upratovačky. Správca tam mal vlastný byt. Mnohí učni sa v internáte vystriedali - Ján Krištofík, Richard Hóz, Fero Tűrk, Paľko Tahotný, Milan Roháč z Trenčína, Urminský, Ján Őtveš a ďalší.
V starej budove Keramiky sme mali maliarsku dielňu. Nad dielňou viedli schody na povalu, kde bol umiestnený polotovar prežah, a po týchto schodoch sme chodili poň, aby sme ho mohli maľovať. Na starom drevenom schodisku nás odfotili s Jankom Krištofíkom a my sme hovorili, že cestujeme loďou do Ameriky. Ale tam sme sa až nedostali, dostali sme sa len do Keramiky na povalu. To boli veselé učňovské časy.
Keď som bol už vyučený, býval som v podnájme s Jánom Őtvešom u pani Gregorovej, ktorej sme hovorili Gregorka. Bývala oproti terajšiemu hotelu MKM, niže kláštora. U nej sme aj bývali, aj sa stravovali. Keď sa Őtveš oženil, býval som na podnájme s Richardom Hózom. Bol to môj podnájom až do roku 1945, keď som zavolal do Modry moju mamu a mali sme byt u pani barónky Medešiovej, zaslobodna sa volala Benická. Dnes je v jej dome hotel MKM. Po roku 1945 sa z Modry presťahovala do Budapešti a jej nádherný meštiansky dom prevzalo mesto. My sme tam bývali, keď už bola vysťahovaná. Keď žila v Modre, mala vinohrady, obchodovala s vínom. Modranskí páni k nej chodili hrávať karty. Neskôr som ju bol navštíviť v Budapešti, rozprávala pekne po slovensky, bola veľmi nábožná. Veľmi sa vždy potešila, keď k nej prišiel niekto z Modry na návštevu.
Po vyučení som vstúpil do ochotníckeho divadla k Živnostníckej mládeži. Vedúcim bol Ľudovít Šúry. Svoju miestnosť malo divadlo u Baumgartnera - v hoteli U jeleňa - hovorili sme jej „kultúrna maštaľ“ - umiestnené bolo vzadu v hospodárskej budove. Živnostníci ju upravili a používali na kultúrne podujatia. Tu sme teda nacvičovali aj divadlo.
Na fotografii, kde som vo farárskej sutane, je vedľa mňa z ľavej strany slečna Fodorová a z pravej slečna Andelová. Kedysi som môjmu priateľovi farárovi Balušíkovi kúpil v Spolku sv. Vojtecha breviár. Jeho bol už starý a ošúchaný, tak sa mi videlo, že takýto dar mu príde vhod. Keď zbadal nový breviár, pýta sa ma: „A načo ti je breviár?“ Ja som zo žartu odpovedal, že idem do seminára, keď som už hral farára. Táto odpoveď sa rozniesla po Modre a všetky dievčatá potom lamentovali: „Nácko ide do seminára za farára!“
Nie, nešiel som za farára, neskôr som sa presťahoval do Harmónie, odišiel z modranskej Majoliky, oženil sa a život šiel ďalej vo všetkých svojich podobách...“
(Úryvok z knihy Pavúková, Hrdlovičová: Spomienky na detstvo a mladosť Ignáca Bizmayera vo fotografiách, 2017)
Modra i Košolná si pripomenú storočnicu narodenia Ignáca Bizmayera – v Modre bude slávnostný spomienkový večer 22. apríla o 18.00 h v Kultúrnom dome Ľudovíta Štúra a v kultúrnom dome v Košolnej prebehne spomienka 23. apríla o 14.00 h.
