Na prianie vedenia SNM – Historického múzea riaditeľa PhDr. Michala Kaľavského CSc. sídliaceho na bratislavskom hrade som v roku 1989 prijal miesto vedúceho oddelenia laboratórií v budove Prírodovedného múzea.

Pracovná náplň zahrňovala starostlivosti o reštaurátorské pracovisko, kde som kolegom zabezpečoval prácu aj drobné nákupy, cez prácu v depozitároch. Napokon vyvstali aj iné úlohy s prezentáciou zbierok na výstavách aj v zahraničí. Činnosť nášho oddelenia tiež závisela od plánov a programov Ústavnej rady HM – SNM.

 Oddelenie laboratórií v hlavnej budove SNM s Prírodovedným múzeom bolo na štvrtom poschodí pod strechou s dvomi veľkými ateliérmi. V južnom krídle som pracoval s kolegom Mikulášom Červeňanským, spolu sme konzervovali prevažne kovy, on aj mince a kolegynka Anna Michalková sa venovala textilu. Na severnom krídle bolo pracovisko kolegu Ernesta Začka¹, ktorý bol našim prvým zamestnancom oddelenia už od júla roku 1947 a venoval sa hodinám a kovom, Gustáv Fél kovom a Tatiana Sučková rôznym materiálom. Zakrátko pán Fél odišiel a z materskej dovolenky prišla Marta Uhrinová rezbárka. V domácom prostredí pracovala reštaurátorka obrazov a sôch Akad. mal. Dorota Filová. Do roka vzniklo pracovisko v stolárskej dielni v suteréne budovy na reštaurovanie dreva, ktoré nám chýbalo a tam nastúpil Pavol Otinger. Prišiel Tomáš Achs, ktorý sa venoval kovu, reštaurátorka Akad. mal. Zuzana Sladkovská reštaurovala obrazy. Jeden čas sme patrili pod vedúceho Mgr. Jána Jurkoviča. Začiatkom roku 1992 v pozmenenom kolektíve vyšiel o nás obsiahly článok paní redaktorky Evy Muchovej², ktorej som do Večerníku porozprával o našej práci, radostiach aj starostiach. Počet ôsmich zamestnancov v laboratóriu sa menil a za môjho pôsobenia temer šesť rokov do 30, 9, 1994 sa tu vystriedalo 22 kolegov. Eduard Kele a Štefan Minárik sa venovali drevu v plne vybavenej dielni. Z Červeného Kameňa prišila aj kolegynka reštaurátorka obrazov Akad. mal. Katarína Gregorová. Reštaurovaniu textilu sa následne venovala Sylvia Birkušová Slezáková. Neskôr odišla na Vysokú školu výtvarných umení v Bratislave a je vedúcou Ateliéru reštaurovania textilu s titulom Prof. Mgr. art. Sylvia Birkušová.

Predošlé oddelenie Júliusa Bračoka³ plnilo funkciu metodického pracoviska konzervátorov pre celé Slovensko. V roku 1969 vznikla konzervátorská komisia pri Muzeologickom kabinete, ktorej sa pán Bračok stal v roku 1972 predsedom. Neskôr prednášal aplikovanú chémiu na VŠVU v Bratislave aj na kurzoch konzervátorov v Brne a Bratislave. Viacerý sa podieľali na vzdelávaní konzervátorov, prednášali na seminároch, písali články a odborné publikácie „Konzervátorské praktiku“ 1972 a „A – Z Konzervátora“ 1982. Súčasne tiež vykonávali na našom pracovisku praktické dvoj- trojtýždňové školenie začínajúcim konzervátorom, ktorí si priniesli zbierkový predmet a pod ich dohľadom ho ošetrili. Takto sme aj mi pomáhali tým, čo nás o to požiadali.  

Naše pracovisko začali navštevovať študenti Univerzity Kamenského s doc. PhDr. Ladislavom Mlynkom⁴ z odboru muzeológie, aby videli ako vyzerá konzervátorské pracovisko a čo sa tam robí. Mi sme ich tu oboznamovali s konzervátorskými metódami a celkovou starostlivosťou o zbierky s praktickými ukážkami a odpovedali sme na ich otázky.

Naše pracovisko bolo pre svoje poslanie za viaceré roky dobre vybavené na mechanické úkony s náradím s brúskami, malo sústruh aj frézu. Chýbali nám účelové miestnosti ako práčovňa a chemické laboratórium. Pre takúto prácu sme využívali digestor. Inak tu bolo viaceré vybavenie laboratórií vrátane vákuovej komory, destilačného prístroja, ultrazvuku a veľkej sušičky.

Na pracovisku sme vykonávali viaceré špičkové technológie a svoje poznatky sme prezentovali na výstavách za Noci múzeí na bratislavskom hrade s ukážkami prác, aj poradenstvom pre verejnosť. Kolegynka Anka Michálková pokračovala v prednáškach o reštaurovaní textilu na kurze konzervátorom v Brne aj v Bratislave. Mikuláš Červeňanský⁵ sa venoval odlievaní kópií, ich zväčšenie, alebo zmenšenie, dopĺňaní chýbajúcich častí technikou galvanoplastickou s povrchovými úpravami striebrením, či zlátením. Popritom bol vyhľadávaný fotograf ku spolupráci na desiatkach publikácií, prezentácií a článkov. Reštaurátori tu mali veľký lis na nažehľovanie obrazov na nové plátno. Kolegynka reštaurátorka Dorota Filová⁶ vypracovala unikátnu metódu reštaurovania zničených ikon, ktorú na prednáškach prezentovala mladým reštaurátorom a napokon aj v tlači v časopise Múzeum 1-4/1994.

Pred pár rokmi sa tu konzervovali veľké mažiare Mestského múzea do expozície farmácie a iné predmety v 800 litrovej špeciálnej elektrolytickej nádrži. Kolegovia si tu tiež vedeli z mosadze či z bronzu odlievať chýbajúce súčiastky na hodiny, alebo kovania na nábytok. Všetci kolegovia boli vynikajúci odborníci, zachránili, ošetrili a zreštaurovali množstvo zbierkových predmetov.        

Popri svojej funkcii som stále konzervoval niekoľko zbraní a veľa kovových predmetov z domácností ako svietidlá, dózy, príbory a iné zbierky. Keďže v minulosti boli témy seminárov zväčša vyčerpané a nové sa začali objavovať až neskôr, zameral som sa na prácu vo viacerých depozitároch, na dokumentáciu zbierok a múzejnú činnosť na pracovisku. Aj tu som riešil zlepšenie pracovných podmienok kolegov presťahovaním nábytkov a každému som vytvoril čiastočne oddelený osobný pracovný priestor od rušivých procesov.

Nakoľko som v núdzi vy aranžoval výstavu PhDr. Danuty Učníkovej Sochárstvo 16.-18. storočie na Slovensku a tá sa všetkým páčila, túto rozšírenú výstavu som doplnil o nové podstavce a s paní Učníkovou vy aranžoval v Prahe v Stredočeskej galérii. Vzápätí nasledovali aj ďalšie výstavy za riaditeľov PhDr. Petra Marakyho aj za PhDr. Petra Hýroša. Od roku 1990 sa na hrade postupne rušili socialistické expozície a tie sa nahrádzali dočasnými výstavami. Veľmi zaujímavé boli výstavy Sto rokov meštianskeho interiéru, Fajky, Betlehemy, Portréty Márie Terézie a jej rodiny, Historické sklo na Slovensku, Historický nábytok, či Sakrálne umenie. K výstave Spomienky na remeslá sme zapožičali ono brnenie z Červeného Kameňa, z Mestského múzea vyrobenú figurínu, ktoré som spolu vy aranžoval na hrade. Samozrejme nasledovali ďalšie krásne výstavy s Betlehemami aj v Uherskom Brode a od roku 1995 sme na hrade otvorili dlhoročnú výstavu Strieborný poklad. Na ošetrení vyše dvestopäťdesiat predmetov sme sa podieľali viacerí, včítane autorky výstavy PhDr. Jindry Bakošovej.

Pribudli aj zahraničné výstavy v Rakúsku v Ossiachu s umeleckým remeslom a portrétmi Márie Terézie, v Bazilike Mariazelli na chóre a na zámku v Kittsse s ľudovým sakrálnym umením. Toto všetko sa dialo v úžasnej spolupráci s našimi odbornými pracovníkmi múzea.

Dôležitým zdrojom informácií boli rôzne semináre skúsených múzejníkov po republike. Navštívil som ich viacero, bol som aj na medzinárodnom kongrese v Prahe, ktorý organizovala Ústredná rada ČSVTS. Mimo iné tu kolega Ing. Ivan Cebecauer od prezentoval metódy sanácií klenieb hradu Červeného Kameňa.    

Pár prednášok som mal na bratislavskom hrade, alebo v sídelnej budove SNM kde som na seminári múzejníkov prezentoval históriu nášho pracoviska Laboratórií po vtedajšiu súčasnosť a predstavil budúce potreby nášho pracoviska. Mal som príležitosť navštíviť viacero reštaurátorských pracovísk v Československu, kde tie České boli účelovo lepšie vybavené.

S riaditeľom Hudobného múzea na hrade s PhDr. Ivanom Mačákom, sme riešili vplyv reštaurátorských zásahov na hudobných zbierkach, na drevených nástrojoch. Zhodli sme sa, že je nevyhnutné zachovávať ich pôvodnú technológiu výroby aj lakov. Po jeho návšteve múzeí v Anglicku priniesol poznatok o ich ideálne klimatizovaných nastaveniach v depozitároch. Angličania po nejakom čase išli skúmať ako znejú ich historické nástroje a ostali zaskočený. Drevené nástroje nevykazovali pôvodnú rezonanciu. Tú stratili. Keď klimatizáciu vypli a vlhkosť zabezpečila s vlhkou handrou upratovačka podlahy raz za týždeň, ako to bolo u nás, po čase nástroje ožili. Pochopili, že drevo potrebuje určité prirodzené zmeny klímy, aby si zachovali svoje vlastnosti.

Veľa poznatkov som si priniesol z výmennej stáže v Poľsku. Uskutočnila sa na základe medzištátnej dohody medzi naším Slovenským národným múzeom a Múzeom Narodowým, v ktorej boli stanovené všetky podmienky recipročnej zábezpeky vyslaných pracovníkov s ubytovaním, so stravou apod. Išlo o desať dňový pobyt, ktorý najskôr v roku 1990 absolvovala z Warszawy z Múzea Narodowého reštaurátorka obrazov Agnieszka Czubak u nás v Bratislave. S kolegynkou kunsthistoričkou umenia PhDr. Danutou Učníkovou⁷, ktorá externe vyučovala na Katedre reštaurovania a venovala sa otázkam reštaurovania zbierok v HM, sme ju sprevádzali po galériách a múzeách. Tu sme jej ukázali, ako a na čom sa pracuje v našich reštaurátorských pracoviskách. Pri návšteve Štátnych reštaurátorských ateliéroch pri Červenom moste sme s nadšením sledovali dopĺňanie prasklín veľkého, masívneho dreveného gotického oltára umeleckým rezbárom pánom Ľudovítom Pisárom. Jeho veľmi náročné reštaurovanie, dorezávanie bolo už z veľkej časti prác urobené a bolo úchvatné, ako si stým poradil. Súčasne sme tam videli ako tri reštaurátorky reštaurovali väčší gobelín. Verím, že Agnieszka bola z návštevy u nás potešená.

V roku 1991 som mal zabezpečený pobyt od nej vo Warszawe. Agnieszka ma priviedla do Múzea Narodoweho, zoznámila ma s kolegami a poukazovala mi ich reštaurátorské pracoviská. Na nažehľovanie obrazov už mali veľký vákuový nažehlovací stôl na nové plátna a tiež používali na spojenie plátien spojidlo Bevu 317. Pre voskové tmelenie sôch mali vlastný nástroj termo špachtľu. Previedla ma ich expozíciu starého umenia, aj do depozitárov. Videl som ako majú uložené obrazy v rozmernej miestnosti na veľkých drôtených vysúvacích rámoch asi 4x5 m.

V jej sprievode som videl Zámok Królewski, kde sa stále dorábali podľa dokumentácie zničené nábytky. Baldachýn nad kráľovské kreslo bolo už vy inštalovaný, ale na kresle sa pracovalo. Bola k dispozícii len jeho fotografia. V meste sme navštívili viaceré galérie a výstavy úžasných národných umelcov. V Etnografickom múzeu ma zaujali expozície a hlavne ich konzervátorské pracoviská, ako boli vybavené a na čom pracovali. Reštaurátorka bola v rozpakoch, mala na stole staré škaredé bábiky. Prešli sme Palác Lazienki, Zámok Nieborów, Kláštor Miedniewice aj Akadémiu obrazov. V Mestskom múzeu sme prešli pracoviská aj viaceré expozície, na každý deň som mal bohatý a poučný program. Zaujímavý bol Wilanovský zámok s jeho expozíciami, kde som bol ubytovaný v jeho areáli. Veľký dojem som si odniesol z ich Vojenského múzea, v ktorom mali výnimočné zbierky a pôsobivo nainštalovanú protitureckú výstavu militárií. V prítmí, v bodovom osvetlení tam v rade stáli vojaci v plnej zbroji na koňoch s prápormi. Rád na tento pobyt spomínam, ich reštaurátori zvládali nemožné poškodenia. Veľmi vlhkom zbortenú hornú dosku komody, do výšky niekoľkých centimetrov dokonale vyrovnali, stabilizovali rybinou a uviedli do pôvodného stavu.

Pred návratom som bol poverený riaditeľom Múzea Narodowého, priniesť srdečný pozdrav generálnemu riaditeľovi SNM s jeho prianím obnoviť zmluvy o spolupráci. Všetky pozdravy som odovzdal, ale situácia sa zmenila. Teší ma, čo som neskôr zistil, že reštaurátorka Agnieszka Czubak v Múzeu Narodowom robila v ich expozíciách prezentácie o význame umelcov, ich obrazov a dôležitosti reštaurovania, za čo dostala najväčšie štátne vyznamenanie.

Naše oddelenie v budove prírodovedného múzea zaberalo priestory prírodovedcom a tak sme dostali ponuku presťahovať sa do rodinného domu v Podunajských Biskupiciach využívanom na sklad. Dom bol veľmi malý, schátraný a vlhký, len štyri menšie miestnosti s garážou a s dvorom.  Za týchto okolností som bol poverený tam naplánovať reštaurátorské pracovisko s tým, že k tomuto účelu bude budova náležite upravená. Do plánov som zakreslil čo by tam mohlo byť v stiesnených podmienkach zo strojného vybavenia. Ostatné profesie by sa museli presunúť na hrad.

Nakoľko túto budovu kolegovia poznali a už pán Bračok na ňu robil plány, vnímali sme to ako náš zánik metodického pracoviska pre Slovensko. Na hrade v Historickom múzeu neboli k dispozícii žiadne priestory v objeme, ako by sme potrebovali a už vôbec nie pre strojné vybavenie. Netrvalo dlho po mojom odchode na iné pracovisko, aj kolegovia robili ďalší návrh riešenia tohto pracoviska a tie zásadné zmeny sa predsa len stali.

Keďže od roku 1995 som sa stal správcom depozitárov popri reštaurovaniu a konzervácii zbierok, pripadla mi úloha „Pasportizácie depozitárov“. Doplňoval som do tabuľky rozmery depozitárov, počet zbierok a ich uloženie s budúcimi potrebami vybavenia prevádzky depozitov.

Novou skúsenosťou bola žiadosť Tekovského múzea o zhodnotenie stavu uloženia ich poľnohospodárskych zbierok našim múzeom za riaditeľky PhDr. Jarmily Strelkovej. Po návšteve ich múzea a zistení, ako boli napadnuté drevené zbierky črvotočom v otvorenom prístrešku, som pre nich vypracoval stanovisko o ôsmich bodoch. V ňom som opísal stav čo sme videli s odporúčaním a návrhom riešenia. Na moje prekvapenie na miesto ôsmeho bodu - zlepšiť pracovné podmienky v dielni konzervátora, on bol prepustený.

Od prvej poloviny roku 1996 nás čakalo spisovanie, balenie a veľké sťahovanie časti zbierok s výskytom plesní, ktoré sa vozili na dezinfekciu do Štátneho archívu. Prichádzali rôzny odborníci, zasadala komisia a hľadali sa príčiny stavu. V záveroch sa spojilo viacero vplyvov s vlhkým počasím, ale môj názor, že to spôsobila kondenzačná vlhkosť odmietli a vylúčili ma z komisie. Ta vzniká pri rozdielu teplôt nad kritickú hodnotu Celzia pri vetraní hlavne v zime. Vzdušná vlhkosť sa pri ochladení vyzrážala na skle obrazov, stiekla a na pasparte vznikla pleseň. Na textile sa to stalo aj v šuplíkoch, kde sa škárou studený vzduch vyzrážal na kove gombíkov odevu a okolo nich vznikla pleseň. Iný odborníci boli bezradný. Toto ohrozenie zbierok by mali poznať všetci múzejníci.

Sklo je ešte citlivejšie na zmenu teploty pri prenášaní, pre svoju krehkosť z vnútorného pnutia po tepelnom spracovaní. Už ochladenie okolo 10 stupňov Celzia vyžaduje postupné prispôsobenie sa na iné teploty s medzistupňom, alebo zabalené a ponechané v priestore.

V roku 1997 naše múzeum požiadal pán starosta Tisovca o vytvorenie historickej expozície na ich radnici. S Technickým múzeom v Košiciach náš historik PhDr. Juraj Herman zozbieral remeselné náradie, ktoré sme spolu konzervovali desať dní, vrátane jej inštalácie. Zvládli sme to vďaka mojej vyrobenej leštičke. Mám radosť, že doteraz je táto expozícia v prevádzke.

Po osem a pol roku som prešiel do novo vznikajúceho SNM – MKKN.

 Autor: Aleš Šilberský
Fotografie: z archívu autora

Zdroje:

1. PhDr. Ľudmila Nemeskurtiová – Životné jubileum Ernesta Zacska, Múzeum 1/1985

2. Eva Muchová – Tichý rozhovor s minulosťou, Večerník 17. 1. 1992

3. PhDr. Josef Gažo - Július Bračok Päťdesiatročný, Múzeum 3/1989

4. Doc. PhDr. Ladislav Mlynka – Výuka etnomuzeológie, Múzeum 2/1997

5. PhDr. Elena Minarovičová – K životnému jubileu Mikuláša Červeňanského, Múzeum 2/1989

6. PhDr. Jindra Bakošová – K životnému jubileu Doroty Filovej, Múzeum 2/1996

7. PhDr. Elena Kurincová – Spomienka na Danutku Učníkovú, Múzeum 1/2015

Pracovisko Aleša Šilberského v laboratóriu Historického múzea

Nastavovanie termohydrografu v Historickom múzeu

V prítomnosti Aleša Šilberského pán Ján Jurkovič a Tatiana Sučková v druhom laboratóriu Historického múzea