Archív: A. Š. 

Aleš Šilberský: „Pandemická skúška nás postavila pred nové, nečakané úlohy."

Slovenské národné múzeum (SNM) nie je len vrcholnou štátnou inštitúciou v oblasti múzejnej činnosti na Slovensku, ktorej súčasťou je 18 špecializovaných múzeí po celom Slovensku. SNM je takisto značkou, ktorej veľkú časť svojho života zasvätilo množstvo profesijne aj ľudsky nesmierne inšpiratívnych osobností. Jednou z nich je aj Aleš Šilberský, reštaurátor v SNM – Múzea kultúry karpatských Nemcov.

Sú ľudia, domáci majstri, ktorí každú chvíľu niečo doma svojím spôsobom reštaurujú a zachraňujú. Reštaurátormi v múzeu by sa však stať nemohli. Čo je potrebné k tomu, aby sa človek mohol stať takýmto záchrancom zbierkových predmetov v múzeu?

Nie je pre toto povolanie jednoznačná odpoveď, s akým vzdelaním ho vykonávať, nakoľko každý reštaurátor v múzeu prešiel svojou vlastnou cestou. Pre toto povolanie tu v roku 1975, keď som nastupoval do múzea, neboli študijné obory. Preto sme viacerí zamestnanci absolvovali ročný „Kurz konzervátorov" v Brne s učňovským listom, alebo stredoškolským vzdelaním. Tento kurz bol na vysokej úrovni a poskytoval všetky potrebné informácie o muzeálnych a konzervátorských metódach, zásadách, literatúre aj zákonoch. Súčasťou záverečnej skúšky bolo vyhotovenie a obhájenie majstrovskej práce na predmete s písomnou a fotografickou dokumentáciou v obore, ktorému sa mal konzervátor v múzeu venovať. Ďalším predpokladom pre túto prácu je znalosť materiálov, remeselná zručnosť, vzťah k historickým artefaktom, cit pre jemnú prácu aj v neposlednom rade výtvarné nadanie. V osemdesiatych rokoch bolo na Slovensku pre dva ročníky otvorené pomaturitné štúdium. V súčasnosti pribudli študijné obory s reštaurovaním na stredných školách, ale bližšie nepoznám ich náplň, či ich cieľom je pripraviť žiakov pre prácu v múzeách, čo bolo cieľom spomínaného „Kurzu konzervátorov."

Ako vyzerá bežný pracovný deň múzejného reštaurátora? 

Práca v múzeu je pestrá a tak závisí aj na aktuálnych potrebách múzea. Až potom, ak sa môžeme venovať iba reštaurovaniu, sme viazaní metodikou a postupmi pri našej práci. Každý deň reštaurátor nadväzuje na vykonané úkony na predmete, v pokračovaní jeho konzervácie, v reštaurovaní, alebo v dokumentácii predmetu.

Čo charakterizuje dobrého reštaurátora?

Všeobecne platia tie isté vlastnosti a schopnosti, ako v iných oboroch pre dobrého odborníka. Pre našu prácu je to predovšetkým potrebná znalosť technológií, zodpovednosť a obozretnosť pri jednotlivých úkonoch, lebo poškodenie predmetu by mohlo byť nezvratné. Naším poslaním je odstrániť degradácie predmetu, ochrániť ho konzervačnými prostriedkami a ak je to možné, reštaurovaním ho prinavrátiť do nášho života tak, aby nám a ďalším generáciám sprostredkoval kus našej histórie a kultúry.

Momentálne pripravujete výstavu o svojej dlhoročnej, takmer 40-ročnej reštaurátorskej práci v múzeu pod názvom „Pohľad do minulosti a budúcnosti". Ak sa tam pozriete, čo vidíte, tak za sebou, ako aj pred sebou?

Výstava po takmer 46tich rokoch v obore je pred mojím odchodom do dôchodku istou bodkou za mojím pracovným pomerom. Je pootvorením dverí do takzvanej trinástej komnaty jedného reštaurátora, s pohľadom do minulosti, ktorá je tu predstavená len v náznaku. Naším zámerom je, za pomoci vybratých zaujímavých predmetov a postupov, návštevníkom priblížiť reštaurátorský obor niekoľkými ukážkami reštaurovania umeleckého remesla. Súčasne tu prezentujeme štyri reštaurátorské pracoviská, v ktorých som pracoval a z nich niektoré drobné zlepšovacie návrhy, ktoré sa osvedčili v praxi. Začínal som v Múzeu Červený Kameň, kam som prišiel zo Zbrojovky Brno. Následne som pracoval v Mestskom múzeu v Bratislave, v SNM – Historickom múzeu som vykonával funkciu vedúceho Oddelenia laboratórií a tu v SNM – Múzeu kultúry karpatských Nemcov som pôsobili od roku 1997 doteraz. Vďaka môjmu nástupcovi Jurajovi Rapošovi súčasťou výstavy je prezentácia jeho reštaurátorských prác, aj s pohľadom do jeho budúcnosti. Tak ďaleko ja už nedovidím. Hoc aj na dôchodku sa ešte chystám trochu pracovať, no len čas, ukáže, čo by som ešte mohol robiť.

Kam speje reštaurovanie na Slovensku? Je o túto profesiu medzi mladými záujem?

Reštaurovanie na Slovensku je postavené na jednotlivcoch a ich schopnostiach prispôsobiť sa súčasným podmienkam, aktuálnej legislatíve a finančným možnostiam. Každý si všetko potrebné musí zabezpečiť sám, pribudli obmedzenia a administratíva. V minulosti sme sa s najbližšími reštaurátormi poznali, naša profesia bola viac tímovou prácou, ktorá mala široké zázemie vo viacerých inštitúciách. Tie už však po zmenách v spoločnosti zanikli, myslím napríklad na firmy umeleckých remesiel, špecializované predajne a tovar, ktorý sa už nevyrába. Na druhej strane dnes máme iné firmy, aj nové účinnejšie prostriedky k práci. Ale ako som už spomenul, všetko je o peniazoch. V samotných múzeách bola v minulosti reštaurátorská činnosť oceňovaná a podporovaná inak. Napríklad na pracovisku sme mali nákupcu, ktorý nám potrebné prostriedky a materiál sám nakúpil a dodal do nášho skladu. Fotodokumentáciu robil múzejný fotograf. Žiaľ, toto pracovisko, kde pracovalo sedem reštaurátorov aj s vysokoškolským vzdelaním, už neexistuje. V minulosti pracovalo v múzeách a galériách na Slovensku okolo 150 konzervátorov a reštaurátorov. V ročných výkazoch sa počty špecializovaných odborných pracovníkov už dlhšie neuvádzajú, ale aktuálne sú výrazne nižšie. Na druhej strane zbierky v múzeách a galériách sa znásobili. Na otázku, kam speje reštaurovanie na Slovensku odpovedať neviem, nakoľko sa nevedie žiadna verejná diskusia na túto tému. Z hľadiska mladých ľudí a ich poznatkov o múzeách je to otázka pre vyššie citované stredné školy s reštaurátorskými obormi a voľnými miestami v múzeách, kde žiaľ tieto miesta skôr ubúdajú.

Už viac ako rok prežívame vo svete pandémiu nového koronavírusu Covid-19. Táto pandémia výrazným spôsobom ovplyvnila aj fungovanie kultúrnych inštitúcií, vrátane múzeí. Až donedávna sme opakovane čelili aj väčším či menším lockdownom, múzeá mohli začať postupne znovuotvárať svoje brány až od 19. apríla, po takmer štyroch mesiacoch od posledného lockdownu. Čo robí odborný pracovník múzea v čase, keď sú jeho dvere zatvorené? 

Na našom pracovisku nám už tak ťažkú pandemickú situáciu sťažilo odovzdávanie skúseností novému kolegovi Jurajovi Rapošovi, ktorý preberá pomyselné žezlo reštaurátora na našom pracovisku. Ten prenos skúseností a postupov je veľmi dôležitý, aby zvládal vykonávať túto činnosť. Takže aj počas lockdownov sme spolu niekoľko mesiacov pracovali, spracovávali reštaurátorskú dokumentáciu a ako bolo spomenuté, súčasne sme pripravovali našu reštaurátorskú výstavu, ktorá je už v našom múzeu sprístupnená.

Podľa Carla Gustava Junga, ak chce človek kráčať ďalej, musí najskôr prijať kríž na svojej ceste, musí prijať to, čo ho na jeho ceste postretlo. Prijali sme ako spoločnosť podľa Vás túto pandemickú skúšku? Keď sa raz definitívne skončí, akí z nej vyjdeme? 

Analytické otázky Gustava Junga by nás mali priviesť aj k našej celkovej analýze stavu reštaurovania na Slovensku v minulosti, prijať ten kríž poznatkov a pretaviť ho do dôkladného plánu, ako budeme riešiť tieto otázky do budúcnosti. Pandemická skúška nás postavila pred nové, nečakané úlohy, ktoré našu múzejnú činnosť úplne obmedzili na nevyhnutné činnosti a v rámci reštaurovania len na spracovanie dokumentácie. Snaha múzeí nahradiť priamy kontakt návštevníkov virtuálnymi prezentáciami bola vítanou upútavkou v tejto situácii. Aké bude múzejníctvo v budúcnosti je vážna výzva, ktorá si vyžaduje širokú diskusiu a dlhodobý plán. Aj v súčasnosti máme veľa pozitívnych príkladov, kam sa posunul vývoj múzejníctva a reštaurovania v Česku. Napríklad vybudovali viaceré moderné špecializované pracoviská, depozitáre a zrušili reštaurátorskú komoru, ktorú nahradili licenčnou činnosťou. O tom, že je reštaurovanie na Slovensku oslabené, poddimenzované svedčia aj mimoriadne situácie. Pri archeologickom náleze hrobky európskeho významu „Knieža z Popradu," v roku 2005 sa na jeho záchrane podieľali nemeckí reštaurátori. Po požiari Krásnej Hôrky v roku 2012 nám pomohli českí reštaurátori. Obsažný článok na túto tému starostlivosti o zbierky napísal Tibor Díte: „Konzervátor, jeho miesto v múzejnej praxi – súčasný stav a perspektíva," do časopisu „Múzeum" 4/2010. Odvtedy prešlo 10 rokov, istotne sa niečo zlepšilo, koľko pribudlo, alebo odbudlo miest pre konzervátorov a reštaurátorov netuším. Pre ochranu a záchranu nášho kultúrneho dedičstva v múzeách a galériách je ich málo. Istotne by prispeli aj k lepšiemu stavu depozitárov, aby ich práca nevhodným uložením nebola znehodnotená. Na záver by som len pripomenul, že zreštaurovaním našich zbierkových predmetov do pôvodného stavu okrem iného ich zhodnocujeme, nadobúdajú „novú hodnotu."