Text: Diana Kmeťová Miškovičová, SNM – Múzea Bojnice

Umením môže byť všeličo a aj všeličo sa môže použiť v umení. Neveríte? Vedeli ste napríklad, že v minulosti sa na miešanie farieb používal kravský moč, slonovina, usušené zvieracie telá, minerály a polodrahokamy, jedy či rozdrvené mušle alebo múmie? Jedným z takýchto, pre nás dnes netradičným materiálom, bol asfalt.

Prírodný asfalt je lesklá živicovitá látka hnedočiernej až čiernej farby, ktorá vznikla pravdepodobne v rannom štádiu rozpadu organických morských ložísk na ropu. Jeho zásoby sú rozdelené po celom svete a najstaršími známymi starovekými náleziskami boli Egypt, severný okraj Mŕtveho mora, rieka Is severozápadne od Babylonu a grécky ostrov Zante. Hlavne ľahko dostupný prírodný asfalt z Mŕtveho mora našiel uplatnenie už v ranej antike. Spočiatku sa asfalt získaval v tekutej forme zo zemských trhlín alebo v prípade Mŕtveho mora vtekal priamo do jeho vôd, kde ho v stuhnutej forme zbierali. Zaujímavosťou je, že staroveký spisovateľ Plínius vo svojich zápiskoch tento zber označil za „nepohodlnú a novomódnu" metódu.

Asfalt ľudia využívali už približne od 3. tisícročia pred n. l. ako vode odolný materiál. V dobe kamennej sa stretávame s nálezmi nožov a rôzneho náradia, pri ktorých je použitý ako lepidlo či tmel. Babylónci a starí Egypťania ho využívali na svoje stavby ako tesniacu masu alebo prísadu do omietok, dokonca aj na konzervovanie múmií. Využitie asfaltu sa spomína v mnohých raných historických a prírodovedných písomnostiach ako liečivo, náter na stavebné materiály a podlahy, či vodotesná bariéra v piesočnatých pôdach. 

 
Csentyík, József: Portrét muža v brnení, 11.3.1909, asfalt na skle, 60x47 cm
Zdroj: Dokumentácia SNM – Múzea Bojnice

Od 16. storočia vzrástol význam asfaltu i ako umeleckého materiálu (spomínaný je pod rôznymi názvami, napr. trinidadský, či sýrsky asfalt, smola, decht, antwerpská hnedá, minerálny decht/smola, židovský decht, bitúmenová živica, múmia). Využívali ho nielen na miešanie farieb, ale i ako základný podklad maľby. Minimálne 350 rokov bol asfalt jedným z najobľúbenejších hnedých farbív v západoeurópskej maľbe a v 17. storočí ho pridávali do všetkých typicky hnedých lazúr a fermeží olejovej maľby (používal ho napríklad aj Rembrandt). Neskôr sa využíval na dosiahnutie vzhľadu diel ako od starých majstrov. Jeho obľúbenosť ukončili začiatkom 20. storočia pozorovania, ktoré preukázali, že časom viditeľne tmavne, v dôsledku jeho použitia sa tvoria trhliny (krakely) a nanesený v hrubých vrstvách pri zvýšenej teplote kĺže na podklade. Odvtedy je asfalt v kunsthistorických kruhoch považovaný za nepoužiteľný. V nedávnej minulosti však prebehol výskum podporený veľmi rozsiahlymi prírodovednými a kunsthistorickými rešeršami, ktorý na praktických pokusoch skúmal správanie sa farebných vrstiev obsahujúcich asfalt. Na tento účel bolo vybraných 10 najtypickejších receptov na výrobu asfaltových farieb, ktoré sa dochovali v dobovej literatúre. Vedci skombinovali dva druhy asfaltu s rôznymi podkladmi a farebnými vrstvami, tieto nátery nechali umelo zostarnúť a výsledky ich veľmi prekvapili. Preukázali, že asfalt ako farbivo má ďaleko lepšie vlastnosti než sa predpokladalo. Keďže sa čiastočne vstrebáva v olejových pojivách, tak sa predlžuje vysúšanie nanášaných vrstiev. Pokiaľ je asfalt použitý v tenkej olejovej lazúre, nemá skoro žiadne nedostatky. Pre podmaľby je však naopak veľmi nevhodný, keďže sa spája s vrchnými farebnými vrstvami a tieto zafarbí na tmavo.

Zlé dopady použitia asfaltu môžeme vidieť napríklad na obrazoch Hansa Makarta (1840 – 1884), ktorý na počiatku svojej kariéry miešal asfalt s priveľkým množstvom prostriedkov na rýchle schnutie. Táto kombinácia spôsobila, že niektoré jeho diela boli nenávratne zničené a na zachovaných sú namaľované tvary znateľné len v obrysoch (v zbierke Rakúskej galérie Belvedere môžeme túto degradáciu pozorovať na maľbe z roku 1869 Zdanlivo mŕtva Júlia). Za krátky čas však Makart túto techniku zvládol a vďaka asfaltu dosiahol dovtedy nepoznaný spôsob maľovania svetla. Aj jeho žiak, József Koppay, rád využíval asfalt. Pod Makartovým vplyvom hľadal nové techniky a neskôr asfalt nahradil žltým rastlinným pigmentom, nazývaným stil de grain alebo giallo santo, čo pridalo farbám na kráse. Aj táto farba však mala nedostatok – rýchlo sa vyparovala a časom nadobúdala pripálené červenohnedé tóny. Koppayovu vynikajúcu portrétnu zručnosť môžete obdivovať aj SNM – Múzeu Bojnice. Rovnako sa v zbierkach bojnického múzea nachádza dielo, na ktorom je asfalt použitý ešte zaujímavejšie. Tvorca maľby Rytier v brnení, József Csentyík, je síce pre nás zatiaľ neznámym autorom, ale jeho prevedenie maľby asfaltom na skle je naozaj neobvyklé. Ktovie, či sa Csentyík neinšpiroval technológiou Josepha Nicéphora Niepceho, ktorý v roku 1826 vytvoril prvú dochovanú fotografiu za pomoci camery obscury a asfaltu. 

Na začiatku sme spomenuli niekoľko kurióznych surovín na výrobu farebného pigmentu. Jedným z nich bolo zabalzamované a zosušené ľudské telo – múmia. A akú má súvislosť s asfaltom? Pri mumifikácii tiel v Egypte sa používali asfalt a živica, ktoré boli počas balzamovania pomaly pretláčané do tela mŕtveho. Tam zoschli a stvrdli. Po rozdrvení takejto múmie sa vytvoril pigmentový prášok, ktorý svojimi vlastnosťami predčil asfalt. Možno aj to bol dôvod, prečo v mnohých egyptských starovekých hroboch neboli nájdené múmie. Maliari hnedý farebný pigment nazvali podľa svojho pôvodu – múmia (pulvis mumiae, mumia vera aegyptiaca, momie, mummy, mumiya) a ako pigment ju na svoje maľby používal ešte maliar Arnold Böcklin (1827 – 1901). Neskôr bolo jej využívane samozrejme z etických dôvodov zakázané, avšak to neznamenalo, že sa zákaz tajne neporušoval. Profesor Kurt Wehlte vo svojej knihe Materiály a techniky v maliarstve spomínal jednu berlínsku továreň na výrobu farieb, v ktorej aj po zákaze naďalej používali ako surovina spálené kosti, ktoré potajomky pálili v pivnici fabriky.

 
Koppay, Jószef Arpád: Podobizeň rytiera Maxa von Gutmanna s dcérou, 1880..1910, olej na plátne, 134x91 cm 
Zdroj: Dokumentácia SNM – Múzea Bojnice