6. 6. 2026

Talianska káva nie je len nápoj. Je to príbeh prístavov, vynálezov, dizajnu, rituálov a kultúrnej identity. Slovenské národné múzeum od 10. júna do 18. októbra 2026 predstaví výstavu „Ak káva, tak talianska!“, ktorú pripravil Marino Petracco, jeden z popredných medzinárodných odborníkov na kultúru kávy. Výstava návštevníkov prevedie od Terstu – historickej brány kávy do strednej Európy – cez Neapol, mokka kanvičku a espresso kávovar až po prekvapivý experiment na Sicílii, kde dnes rastie sedemsto kávovníkov Coffea arabica. Ukáže, ako sa z každodenného nápoja stal symbol talianskej vynaliezavosti, estetiky, spoločenského života a životného štýlu, ktorý oslovil celý svet.

S kurátorom výstavy „Ak káva, tak talianska!“ Marinom Petraccom sa zhovárala Barbora Zajačková, vedúca Oddelenia marketingu a komunikácie Slovenského národného múzea.

 Vážený pán Petracco, výstava „Ak káva, tak talianska!“ prichádza do Bratislavy ako súčasť festivalu Dolce Vitaj 2026. Ako by ste jej hlavnú myšlienku predstavili návštevníkom, ktorí si možno myslia, že o talianskej káve už vedia všetko?

Jediný, kto vie o káve všetko, som ja sám po 40 rokoch profesionálneho výskumu v kávovom priemysle! LOL

Ale teraz vážne: pitie kávy na taliansky spôsob môže byť väčšine slovenských milovníkov kávy známe, no nie mnohí z nich poznajú dejiny, ktoré formovali obraz výnimočnosti talianskeho kávového priemyslu.

Vo svojich prácach a materiáloch, ktoré som mala možnosť preštudovať, píšete o prínose „talianskeho génia“ svetu kávy. Čo presne týmto výrazom myslíte?

Génius sa tu nemá chápať ako džin vyskakujúci z Aladinovej lampy, ale ako záblesk tvorivosti alebo vynaliezavosti, podporený silným podnikateľským duchom a postojom.

Je to vlastnosť viacerých pracovitých Talianov, počnúc Leonardom da Vincim až po Enza Ferrariho, aby som spomenul aspoň niektorých, ktorí menili zaužívané predstavy. V skromnejšej oblasti kávy priniesli niektorí veľkí talianski „géniovia“ významné zmeny v spôsobe, akým sa šálka kávy pripravuje a vychutnáva.

Výstava sa symbolicky začína dvoma významnými kávovými mestami: Terstom a Neapolom. Prečo sú tieto dve mestá také dôležité pre pochopenie príbehu talianskej kávy?

Obe sú významnými kávovými prístavmi, strategicky situovanými tak, aby prijímali lode prichádzajúce z dvoch hlavných pestovateľských oblastí. Odbytové trhy týchto dvoch miest sú však veľmi odlišné: Neapol si ponechal kávu „doma“ a urobil z nej národný horúci nápoj krajiny, zatiaľ čo mesto Terst sa pozeralo smerom na sever a celé stáročia zásobovalo stredoeurópske regióny.

Terst sa často označuje za talianske hlavné mesto kávy. Čím je jeho história výnimočná v európskom kontexte?

Moje rodné mesto Terst je najsevernejším prístavom Stredozemného mora, čo štátom strednej Európy uľahčovalo využívať ho ako zásobovací prístav, najmä pre tovar z Ďalekého východu. Káva, ktorá sa pôvodne prepravovala z Etiópie, Jemenu a Indie cez Suezský prieplav, prichádzala do nášho prístavu a odtiaľ celé desaťročia zásobovala Rakúsko-Uhorskú monarchiu. Preto si zaslúži označenie hlavné mesto kávy! Ale pýtate sa na „talianske“ hlavné mesto, však? Nuž, Trieste sa stalo súčasťou Talianska až po prvej svetovej vojne, pred sto rokmi, a tento titul si zachovalo aj pod novou správou.

Neapol dal svetu kávy naopak úplne inú tradíciu. V čom spočíva čaro a kultúrny význam neapolskej kávovej kanvičky?

Neapolčania sú do kávy hlboko zamilovaní, čo inšpirovalo mnohých básnikov, spevákov a ďalších umelcov. Už samotný fakt, že človek pracuje so skromným, ale účinným prístrojom z lacných materiálov, aby pripravil elixír nápoja, robí neapolskú kanvičku hodnou jej slávy.

Jedným z ústredných predmetov výstavy je mokka kanvička. Prečo sa tento malý predmet stal takým silným symbolom talianskej identity a každodenného života?

Mokka kanvička je niečo úplne iné: je produktom industrializácie, vychádzajúcim z uplatnenia novej technológie odlievania hliníka. Zrodila sa v severnom Taliansku, kde poéziu do veľkej miery nahradil biznis. To umožnilo štandardizáciu a masovú výrobu, a teda aj to, aby sa v každej kuchyni objavila spoľahlivá a módna kávová kanvička.

Výstava predstavuje mokku aj ako dizajnový predmet. Kedy sa podľa vás užitočný predmet v domácnosti stáva kultúrnou ikonou?

Zaujímavé je, že tento aspekt do istej miery odporuje môjmu predchádzajúcemu vysvetleniu: keď predmet vlastní každý, vzniká tlak na jeho prispôsobenie a personalizáciu, dokonca aj na zmenu jeho jednoduchosti v prospech krajšieho dizajnu. Architekti použili mokku ako „tabuľu“, na ktorej mohli popustiť uzdu svojej predstavivosti.

Espresso je dnes jedným z najrozpoznateľnejších slov spojených s Talianskom. Čo sa zmenilo, keď espresso kávovar vstúpil do kaviarní a barov?

Nuž, najskôr sa menil svet: tlak na vyššiu produkciu zrýchlil naše životy v druhej polovici minulého storočia a uľahčil predstavu vypiť si šálku postojačky pri bare namiesto pomalej a starostlivej prípravy ranného horúceho nápoja. Preto sa espresso začalo používať ako synonymum pre niečo rýchle, svižné, a pritom vynikajúcej kvality.

Vysvetľujete, že slovo „espresso“ neznamená iba „rýchle“, ale aj niečo pripravené výslovne pre zákazníka. Prečo je toto rozlíšenie dôležité?

V minulosti bolo vo viacerých krajinách bežné nalievať horúci nápoj – či už čaj alebo kávu – z nádoby. Espresso tento zvyk obrátilo naruby: je to zákazník, kto má čakať na svoj nápoj, nie nápoj sediaci v nádobe a čakajúci na prípadného klienta.

Výstava zahŕňa profesionálne espresso kávovary z rôznych období. Čo nám tieto stroje môžu povedať o technologickej inovácii, remeselnej zručnosti a vývoji chuti?

Wow: veľmi veľa! Nechcem zachádzať príliš do technických detailov, ale nasledujúce generácie inžinierov, ktorí navrhovali espresso kávovary, najskôr umožnili a potom zjednodušili používanie veľmi vysokého tlaku vody. Všimnite si, prosím: hovoríme o tlaku zodpovedajúcom hmotnosti stometrového vodného stĺpca! Pre porovnanie, mokka kanvička pracuje pod tlakom menej než jedného metra stĺpca a neapolská len niekoľkých centimetrov... A vývoj chuti nasleduje: moderné stroje nemusia zohrievať vodu nad bod varu, čo nápoju dodáva príliš horkú chuť.

Jedným z prekvapení výstavy je príbeh pestovania kávy na Sicílii. Prečo je táto časť príbehu taká nečakaná a dôležitá?

Všetci vieme, že exotický kávovník rastie iba v krajinách takzvaného „tropického pásma“, však? Nuž: omyl! V posledných rokoch zažívame narastajúcu klimatickú zmenu, ktorá umožňuje citlivej rastline Coffea odolávať niekdajším drsným európskym zimám. Sicília, ako najjužnejšia časť kontinentu, sa stáva dobrým prostredím pre tieto rastliny, až do tej miery, že umožňuje sľubnú polopriemyselnú poľnohospodársku činnosť.

Výstava spája historické predmety, autentické stroje, dizajnové objekty, fotografie, videá a vysvetľujúce panely. Ako ste pristupovali ku kurátorskému konceptu a k ceste návštevníka výstavným priestorom?

Do tohto úsilia som sa zamiloval, hoci bez predchádzajúcej špecifickej skúsenosti! V skutočnosti som posledné desaťročie svojej výskumnej kariéry strávil ako učiteľ, keď som tisíce zvedavých ľudí učil o fascinujúcom svete kávy: takto som pochopil, po čom ľudia túžia, čo sa chcú dozvedieť, a prenesenie mojej ústnej skúsenosti „tête-à-tête“ do stálej, nehybnej výstavy prišlo pomerne prirodzene, hoci zároveň trochu namáhavo.

Výstava je zároveň spojená s Associazione Museo del Caffè di Trieste. Aké je poslanie tejto asociácie a prečo je dôležité prezentovať kultúru kávy prostredníctvom dočasných výstav v zahraničí?

Asociácia, ktorú spomínate a v ktorej pôsobím ako vedecký garant, je organizácia zameraná na šírenie kultúry kávy. Hoci zatiaľ nemá vlastné priestory (ale usilujeme sa ich získať!), pôsobíme lokálne prostredníctvom konferencií, vyučovacích hodín v školách, rozptýlených malých otvorených knižníc a mimo vlastného sídla prostredníctvom dočasných výstav, aj v zahraničí. Hľadáme všetko, čo môže urobiť z Trieste ešte väčšie hlavné mesto kávy.

Čo bolo najnáročnejšou časťou prípravy tejto výstavy pre Bratislavu?

Slovenčina bola pre mňa, prirodzene, jednou z prvých výziev - už jej čítanie bolo dobrodružstvom, nehovoriac o porozumení.

Ale s užitočnou spoluprácou Talianskeho kultúrneho inštitútu v Bratislave som prekonal väčšinu ťažkostí. Potom bolo vyhľadávanie materiálov, tvorba textov, stavba panelov a podobne pre mňa akousi novou úlohou, ktorú som rád zvládol a naučil sa s ňou pracovať.

Čo by ste chceli, aby slovenskí návštevníci po zhliadnutí výstavy cítili alebo pochopili?

Predovšetkým to, že väčšina ich každodenných návykov súvisiacich s kávou, ktoré považujú za samozrejmosť, závisí od „génia“ nejakej talianskej osoby, či už slávneho podnikateľa alebo neznámeho remeselníka.

A čo je ešte dôležitejšie, že priateľstvo medzi národmi sa môže začať a upevniť aj prostredníctvom malých vecí: ako je „tazzina“ – malá šálka kávy!

A napokon, pán Petracco, čo pre vás osobne znamená káva – ako pre výskumníka, kurátora a jednoducho aj ako pre Taliana?

Káva vstúpila do môjho života čistou náhodou: plánoval som si vybudovať odborné zázemie ako jadrový inžinier, ale to zastavilo talianske referendum proti jadrovej energii. Preto som zmenil tému na potravinársku technológiu a mal som šťastie stretnúť skutočného guru kávového priemyslu, zosnulého doktora Ernesta Illyho. Vďaka jeho príkladu som rástol v poznaní a vášni pre rozsiahlu vedu ukrytú za skromnou šálkou, objavujúc celý svet fascinujúcich aspektov, ktoré sa pridávajú k čisto vedeckej stránke: spoločenských, ekonomických, politických...

A ak dovolíte, svoje každodenné šálky espressa milujem ako každý Talian – alebo by som mal povedať „ako každý Slovák“?

Krátky profil Marina Petracca

Marino Petracco je chemický inžinier. Profesionálne pôsobil v petrochemickom priemysle ako projektant pilotných zariadení a výskumný pracovník. Od roku 1986 pracoval ako vedec a výskumník v spoločnosti illycaffè, poprednej talianskej pražiarenskej spoločnosti, ktorá svoje produkty predáva na celom svete.

Jeho odborný záujem zahŕňa všetky články kvalitatívneho reťazca, ktoré vedú k výnimočnej kvalite espressa – od botaniky kávovníka a jeho pestovania cez relevantné priemyselné procesy spracovania až po dynamiku prípravy nápoja a jeho účinky na ľudský organizmus.

Autorsky prispel do vedeckých publikácií, ako sú Espresso Coffee: The Chemistry of Quality, Coffee: Recent Developments a Kaffee: die Zukunft. Okrem toho publikoval približne štyridsať vedeckých prác a viacero popularizačných článkov. Je autorom kapitoly Coffee v odbornej publikácii Ullmann’s Encyclopedia of Industrial Chemistry.

Aktívne pôsobil vo viacerých medzinárodných odborných organizáciách. Bol predsedom výboru v ISIC – Institute for Scientific Information on Coffee. Ako energický, živý a viacjazyčný prednášateľ nadväzuje na výnimočný príklad svojho mentora, zosnulého Dr. Ernesta Illyho.