Obrazáreň Bratislavského hradu

od 8. 10. 2014


Obrazáreň Bratislavského hradu predstavuje historické obrazy zo zbierok Slovenského národného múzea - Historického múzea a ďalších múzeí SNM. Medzi skvosty vystavených diel patria aj tapisérie Príbeh o Ester datovaná do roku 1560 a Lovecká scéna z prvej polovice 16. storočia. Vo veľkej sieni sú umiestnené portréty kráľovskej a cisárskej rodiny Habsburgovcov. Uhorskú šľachtu zase predstavuje rodová a portrétna galéria. Žánrové obrázky z 19. storočia zachytávajú maľby komorné prostredie dámskych salónov.

Kabinet umenia

„kunstkomora“, grafický kabinet, palota, kráľovská sála, rodová portrétna galéria či sála predkov, sieň významných osobností, salón a podobne, sú pomenovania priestorov rezidencií, v ktorých sa v minulosti programovo uchovávali a prezentovali umelecké diela. Závesné obrazy, grafické listy, komorná plastika, vzácne úžitkové predmety ale i kuriozity. Predstavovali neodmysliteľnú a odvekú prítomnosť výtvarného prejavu v živote človeka - umelca, donátora, mecéna, zberateľa, milovníka umenia, ktorý prostredníctvom vizuálnych diel vyjadruje určitý vzťah k svojej realite, spoznáva ju, snaží sa ju ovládnuť a prisvojiť, reprezentovať seba a svoju rodinu, je preňho formou obchodu, investície voľných finančných prostriedkov, ale hlavne zdrojom estetických emócií, vnútorného prežívania a poznania.

Vzory a inšpirácia veľkých zberateľských osobností akými v strednej Európe boli Rudolf II. v Prahe na prelome 16. a 17. storočia, arcivojvoda Leopold Wilhelm vo Viedni v 17. storočí a v 18. storočí August II. Silný v Drážďanoch, Eugen Savojský vo Viedni a nakoniec aj Albert Tešínsky na Bratislavskom hrade, zohrali významnú úlohu vo vnímaní a použití umeleckého diela aj u domácich magnátov a aristokracie. V privátnom priestore rodových galérií Turzovcov z Červeného Kameňa, Iléšháziovcov z Trenčína, Révaiovcov zo Sklabine a Mošoviec, Balašovcov z Modrého Kameňa, Koháriovcov a Koburgovcov vo Svätom Antone, Andrášiovcov na Krásnej Hôrke, Čákiovcov na Spiši, či interiéroch rezidencií moderných zberateľov, akými boli Ján Pálfi v Bojniciach, Gabriel Fejerváry v Prešove, Grazioso Ene Lafranconi v Bratislave, Ersensberg v Sládkovičove a podobne, počas niekoľkých storočí vznikali kolekcie umeleckých diel. Najprv ako forma prezentácie rodu prostredníctvom jeho významných členov (od 16./17. storočia), neskôr, hlavne od 18. storočia, v bohatej druhovej a tematickej rozmanitosti sa stávali predmetom osobného vzťahu. V ňom sa postupne sformoval princíp práce, aký poznáme aj v súčasnej modernej múzejnej a galerijnej práci: výber diel, ich získavanie, triedenie, usporadúvanie, prostredníctvom rozširovania vedomostí zhodnocovanie zbierky a zároveň vzdelávanie a ovplyvňovanie kultúrno-spoločenského prostredia.

Osud zbierok bol rôzny: rozptýlené a znovu zlučované do nových súborov, roztratené, hromadne vyvážané pôvodnými majiteľmi, sťahujúcimi sa za vyhovujúcejšími podmienkami. Napriek tomu sa dostávajú do depozitárov postupne sa formujúcich múzejných spoločností ( 2. polovica 19. storočia). Spoločne so sakrálnym výtvarným umením, ktorých akvizície sú hlavným sprievodným javom prestavieb a úprav kostolov, najmä v súvislosti s aktivitami novovznikajúcich pamiatkarských inštitúcií, v múzeách vytvárajú kolekcie, kde sú chránené ako súčasť nášho kultúrno-spoločenského a historického dedičstva. Kabinety umenia Nenahraditeľnosť zbierok umeleckých diel výtvarného umenia, úžitkových predmetov z porcelánu, skla, striebra, tapisérií, nábytkových garnitúr, ktoré sa v minulosti na Bratislavskom hrade nachádzali si uvedomí každý, kto nahliadne do súpisných zoznamov, podľa ktorých boli tieto vzácne predmety odvážané v niekoľkých etapách z komnát hradného rezidenčného paláca miestodržiteľského páru po smrti Márie Terérie. Obdobie, keď Bratislavský hrad bol sídlom Alberta Sasko-Tešínskeho, kultivovaného a zanieteného zberateľa umenia a jeho manželky Márie Kristíny, dcéry Márie Terézie, ktorá bola známa aj aktívnou výtvarnou tvorbou, patrilo k vrcholným podobám programovo budovaných hradných zbierok. Objavujú sa tu mená takých autorov, akými boli napríklad: Rubens, Cranach, Holbein, Jan Brueghel, Tizian, Tintoretto, Bassano, Veronese, Fetti, Canaletto a ďalší, vojenské scény od J. P. Bredaela, I. Parrocela, a ďalšie diela od autorov pôsobiacich vo Viedni akými boli: M. van Meytens, P. Kobler, F. Mesmer, W. Pohl a ďalší.

Zo súpisov inventárov rezidencií domácej vyššej i nižšej šľachty vieme o veľkých sálach, palotách, kráľovských sálach, priestoroch piano nobile a súkromných izbách, kde diela súčasťou mobiliáru boli i umelecké dial. Okrem portrétov, úzko naviazaných na rodinné väzby, patrili k ním závesné obrazy voľnej maľby, tematicky späté s motívmi mytológie, biblickými scénami, obľúbené sú zátišia, ideálne krajiny s antickými zrúcaninami, maľované veduty prístavov a miest, žánrové scény - diela s mnohými dobovými odkazmi, plné morálnych ponaučení a symbolov. Záujem o ne stúpa hlavne v súvislosti s ustálením spoločenských pomerov koncom 17. a hlavne v 18. storočí, keď v novo realizovaných stavebných projektoch sa stávali prirodzenou súčasťou reprezentatívnych feudálnych sídiel. Dopĺňali bohatú umeleckú druhovú škálu uplatňovanú a úzko spätú s architektúrou - od sochárskej tvorby, fresiek na štítoch objektov, podhľadoch reprezentatívnych schodísk až po veľkorozmerné interiérové panelové maľby, členiace plochu steny do zrkadiel, olejomaľby na plátnach s konštantným situovaním v celodrevenom obložení stien, napríklad nad dverami v supraportách. Medzi voľne závesnými obrazmi nachádzame reprezentatívne maľby, svojou dominantnosťou schopné samostatne obsiahnuť priestor miestnosti, diela charakteristické špecifickou formátovou ale i formálnou stránkou, celoplošne pokrývajúce steny, komponované s centrálnym dielom, doplneným o párové obrazy - pendanty, náprotivky, série, či celé kolekcie komorných kabinetných rozmerov, v ktorých možno sledovať osobné záujmy a zameranie majiteľa. Medzi autormi sa objavujú mená v rozpätí od domácich, regionálnych autorov až po stredoeurópske osobnosti s presahom ich tvorby na významné európske umelecké centrá: Benjamin von Block (1631-1690), Hans Adam Weissenkirchen (1646-1695), Michal Václav Halbax (1661-1711), Jakub Bogdan (1660-1724), Rosalba Carriera (1675-1757), Johan Carl Auerbach (1723-1788), Anton František Palko (1717-1766), Martin van Maytens (1695-1770) a jeho dielňa, Johann Peter Kobler, Johann Michael Millitz (1725-1784), Daniel Schmidelli (1705/10-1779), Jozef Ignác Mildorfer(1719-1775) a ďalší.

Rytierska sieň / Sieň slávy

Po stáročia trvajúce nebezpečenstvo Osmanskej ríše, reformácia, násilné prejavy protireformácie, stavovské nepokoje, boj o dedičstvo, boli bohatým inšpiratívnym zdrojom pre maliarskych majstrov, ktorí hlavne v období vrcholného baroka mohli naplno uplatniť dynamickosť, výtvarnú skratku, napätie a drámu prezentovaných bojových scén. Okrem grafických listov, ktoré často spĺňali úlohu informátora udalostí na úrovni popisu terénu, konštatovania priebehu či postavenia vojsk, v maľbe ide hlavne o zachytenie a predstavenie divadla bojovej drámy víťazných bitiek, zobrazovaný vo veľkorozmerných plátnach, ktoré sa časom vyprofilovali do špecifického tematického žánru „batállií“. K objednávateľom najčastejšie patrili priami účastníci úspešných vojenských ťažení. Jedným z najvýznamnejších rozhodne bol princ Eugen Savojský. Popri postupnom budovaní závratnej vojenskej kariéry sústredil aj na jej „dokumentáciu“. Okrem iného aj prostredníctvom objednávok na súbory veľkorozmerných plátien s témou vojenských bitiek. K prvým autorom zaznamenajúcom jeho víťazstvá patril holandský maliar Jan van Huchtenburgh, ktorý preňho vytvoril osem bojových scén. Charakteristické sú rozvinutím dramatického boja v prvom pláne a miernym nadhľadom pozadia, aby bolo možné zachytiť široký priestor diania na bojovom poli. (od bitky pri Zente až po Malplaquete, neskôr vznikli bitky o Petrovaradín a Belehrad). Ešte väčší dôraz na topografický pohľad bojovej scény do obrazov vniesol Ignac Jacques Parrocel z Avignonu (1667-1722) v kolekcii šesť dielneho cyklu, ktorému dominuje bitka pri Turíne (1712-1716). Neznámym viedenským umelcom k nim bola dopracovaná scéna bitky pri Belehrade (1717). Už v období vzniku tieto plátna vzbudzovali záujem. Ich grafické reprodukcie boli distribuované po celej Európe a vznikali početné replíky, objednávané do obrazových galérií šľachtických rezidencií ďalšími maliarmi, napríklad Martin Muckenbrunner. Ďalší autor, ktorý patril k významným „batallistom“ je August Querfut (1696-1761). Rakúsky maliar, člen viedenskej akadémie, ktorý určité obdobie pôsobil aj v Bratislave. Vzdelanie získal najprv u otca, neskôr v dielni Georga Philippa Rugendasa v Augsburgu. Inšpiratívnymi zdrojmi mu boli Jacques Courtois, Philip Wouwerman. K najvýznamnejším objednávateľom, pre ktorých tvoril bol aj grófa Karol Alexander z Wüttembergu (1684-1734) - cyklus batálií dvanástich obrazov, Mária Terézia - cyklus ôsmich obrazov s udalosťami z vojny o rakúske dedičstvo, v súčasnosti v Múzeu vojenskej histórie vo Viedni.
Portrétna rodová galéria – kolekcia portrétov strednej a nižšej šľachty (17. storočie 18. storočie)

K najpočetnejčím mobilným umeleckým dielam výtvarne dotvárajúcim rezidencie u nás nesporne patria individuálne portréty. V podobe maľovaných závesných obrazov najstaršie pochádzajú z konca 16. storočia a úzko súvisia s oslavou hrdinských činov v proti tureckých bojoch. Nástupom baroka sa ich obľuba znásobuje a v priestore na to určenom, formuje do galérií početných portrétov, ktoré následne po stáročia tvorili významnú súčasť rodinných reprezentatívnych priestorov. Prostredníctvom reálnych alebo aj fiktívnych podobizní predkov bol deklarovaný význam a spoločenské postavenie rodu. Ich špecifická formálna stránka, ktorú v tomto období nadobudli sa v podstate po stáročia po stáročia zostávala konzervatívna a len málo sa menila. Jednotlivé obrazy boli radené v niekoľkých úrovniach, celoplošne pokývajúc stenu, zvyčajne adjustované trvalo v jej drevenom obložení. Podobný princíp sa uplatňoval aj pri prezentovaní portrétov osôb iných skupín, napríklad družiny spolubojovníkov, predstaviteľov mesta a podobne. Ako súčasť vývinovej línie portrétnej tvorby sú pokračovaním prvých samostatných individuálnych portrétov vznikajúcich v úzkej súvislosti so sepulkrálnou funkciou, neskôr s poukázaním na hrdinské činy v proti tureckých bojoch. Ide o formálny, statický portrét, s charakteristickým jednotným riešením kompozícií: polpostava na tmavom pozadí, tvár z čelného pohľadu, prípadne len mierne natočená, vysvetľujúci text, erb, individuálne atribúty a podobne. Počet objednávok vrcholí v 18. storočí a v nasledujúcom doznievajú. Ich kvalita bola kolísavá a úzko závisela od možností a kontaktov objednávateľa. Diapazón autorov bol pestrý – od neznámych domácich regionálnych maliarov až po majstrov blízkych viedenskému dvoru.

Kráľovská sieň / Galéria významných osobností – reprezentatívny portrét 18. storočia

Prvý vrchol portrétnej tvorby na Slovensku zaznamenáva reprezentatívny barokový portrét 18. storočia. Okolo cisárskeho dvora sa sústredili mnohí významní maliari, ktorí na objednávku produkovali reprezentatívne podobizne členov cisárskej rodiny i najvyššej aristokracie krajiny. K najznámejším patril Martin van Maytens (1695-1770) s dielňou pomocníkov, žiakov a nasledovníkov, akými boli napríklad Johann Peter Kobler, Johann Michael Millitz, či v priamo v Bratislave pôsobiaci Daniel Schmidelli a ďalší. V ich ateliéroch vznikali celé kolekcie portrétov dokazujúce ich kvalitatívne schopnosti zachytiť portrétovaného nie len v idealizovanej podobe aká sa očakávala od vysoko postaveného aristokrata, ale aj majstrovstvo skĺbiť reálne prvky čŕt tváre odrážajúce charakterové vlastnosti spodobeného. Mnohé z týchto diel sa dostali do cisárskych rezidenčných priestorov letného sídla v Holíči alebo do kráľovskej sály v bohatých rezidenciách ostatných aristokratov, kde okrem reprezentácie postavenia rodiny a jej úzkeho previazania s cisárskym dvorom, mali aj zástupnú funkciu.

Dámy salónov-„saloniéry“ / Matróny, strážkyne rodinného krbu

Aj keď pojem salón bol prvý krát použitý vo francúzštine 17. storočia vo vzťahu k pomenovaniu prijímacej miestnosti rezidencie, jeho význam čoskoro nadobudol širší rozmer. Od roku 1737 sa spájal s umeleckými výstavami v Louvri Salon carré, neskôr známe hlavne v 19. storočí, výtvarné salóny vo vzťahu k výstavným aktivitám impresionistov. Ďalšou jeho významovou polohou je salón, ako kultúrno-spoločenský fenomén, ktorý sa odohrával na privátnej pôde. Ako slobodný priestor kultúry organizovaný dámami – „saloniérami“, v rámci ktorého okrem iného prebiehal aj emancipačný proces žien. Vo vnútri spoločenských noriem, v rámci ktorých sa žena prispôsobovala mužskému svetu a jej hlavná rola zostávala v rodine, aktívnym prístupom dám vznikala salónna kultúra, na pôde ktorej sa odstraňovali stanovené spoločenské hranice. Existovala mimo oficiálnych doktrín, bez obmedzovania stavovskými rozdielmi (francúzske salóny doby osvietenstva, salóny romantizmu v Berlíne, salóny moderny a pod.). Odohrával sa tu spoločenský život, kde sa viedli dišputy o učených problémoch, filozofovalo sa, čítali sa literárne diela, pestovala sa hudba, výtvarná tvorba. Vytvárali sa tu osobné kontakty a vzťahy medzi šľachtou, zástupcami meštianstva – predstaviteľmi intelektuálneho a umeleckého prostredia. Iný charakter významu mal salón v kultúre obdobia biedermeiru. V jeho širšom význame sa odrážal život hlavne stredného meštianstva, uzavreté do súkromia, programovo sa odkláňajúc od veľkých spoločenských ideálov. Pravé hodnoty nachádzalo jedine v rodinnej intimite, v jej idylickom ponímaní, v rámci ktorej ju prísne chránilo pred ostatnou spoločnosťou.

Krajina romantická, krajina reálna

Ľudia národného obrodenia Demokratizačný proces, ktorý so sebou prinášali myšlienky osvietenstva, francúzskej revolúcie, následný priemyselný rozvoj absorbujúci najnovšie vedecké objavy, ktoré sa stále viac premietali do reálneho života 19. storočia, rozprúdil spoločenské pohyby aj na Slovensku. Prostredníctvom objavovania národnej identity sa postupne začala rodiť občianska spoločnosť reflektovaná aj vo výtvarnom umení. Na jednej strane to bol to záujem o konkrétnu krajinu Slovenska. Objavované boli romantické pohľady krajinných scenérii, či neskôr komorných prírodných zákutí, z ktorých mnohé postupne vo vývinovom procese dostávali ďalšie významy, transformované do polohy symbolov a v určitom type aj s národným podtónom. Začiatok tohto procesu môžeme sledovať v sústredenejšom maliarskom objavovaní konkrétnych miest hlavne v dielach východoslovenských autorov pôsobiacich na Spiši v Levoči a v Košiciach: Ján Jakub Müller, Karol Marko st., Jozef Czauczik, Rudolf Lang. Z neskorších autorov môžeme uviesť Floriána Františka Romera, Františka Belepotockého, ktorá vyvrcholí v diele takých autorov ako napríklad Ľudovíta Čordáka a Ladislava Medňanského. Aj v základnom žánri 19. storočia – portréte, sledujeme podobnú vývinovú líniu. V porovnaní s predchádzajúcim storočím najväčšou klientelou boli rodiny prosperujúcich podnikateľov, široká vrstva mešťanov, upevňujúca si svoje spoločenské postavenie a skupina intelektuálov, osobnosti spoločenského života. Po počiatočnej fascinácii antikou, empírovo personifikujúcej reálne postavy do mytologických božstiev, idylickej polohy biedermeirového rodinného ideálu (Ján Jakub Stunder, Ján Rombauer, Ignác a Vojtech Klimkovičovci), postupne od polovice 19. storočia silnie vlna realizmu, ktorá vrcholí v diele Josefa Božetecha Klemensa a Petra Michala Bohúňa, v portrétoch významných osobnosti aktívnych v slovenskom národno-obrodeneckom hnutí. Táto poloha potom pretrvávala ešte aj v 20. storočí (Kornel Spányik, Július Bencúr, Eduard Ballo...).