Historické múzeum

od 30. 10. 2013 do 16. 2. 2014

PREDĹŽENÉ DO 16.2.2014

Organizátori výstavy:
Slovenské národné múzeum – Historické múzeum Bratislava
Slovenská národná galéria Bratislava
Réunion des Musées Nationaux Grand Palais Paris
Musée de Cluny – Musée National du Moyen Âge Paris

Miesto prírody v umení a literatúre stredoveku sa nedoceňovalo vždy tak, ako by si bolo zaslúžilo. Príroda bola buď zvláštnym spôsobom neprítomná, alebo utajená pod pozlátkom symboliky a rétoriky, prípadne bola pretvorená imaginárnom. Napriek tomu však ostávala pre vtedajších mužov a ženy v modernom slova zmysle všadeprítomná. Okrem toho, že bola životným prostredím sedliakov, ktorí vtedy tvorili 90 % európskeho obyvateľstva, žili s ňou v úzkom a každodennom styku aj obyvatelia miest: hneď za ich bránami sa rozprestierali lesy a polia a vnútri mestských hradieb bolo plno sadov, záhrad a dvorov pre hydinu a iné zvieratá. Je pravda, ako tu pripomína Michel Zink, že termín „príroda“ sa v stredoveku používal vo viacerých významoch okrem toho, aký mu bežne prikladáme dnes. Hlavným významom tohto slova, ktoré pochádza z gréckeho physis – to, čo sa rodí, rastie a plodí živé – bola tvorivá moc Boha a schopnosť človeka zúčastňovať sa na tomto stvorení, a tým ho povzbudzovať k tomu, aby proces stvorenia pozoroval, nadchýnal sa ním a – v prípade umelca – aby sa ním inšpiroval. Štyri živly – zem, voda, vzduch a oheň – rastlinný svet a živočíšna ríša sú tak prítomné v umení aj v poézii. Maliari a sochári sa o ne vždy a znova zaujímali a dejiny stredovekého umenia môžeme oprávnene čítať aj ako dejiny rastúceho záujmu o zobrazovanie prírody – pod podmienkou, že tento výklad nebudeme pokladať za výhradný a lineárny. Priam bádateľské skúmanie rastlinného sveta dospelo na prelome 12. a 13. storočia k natoľko presnému zobrazovaniu rastlinných druhov, že sa dajú identifikovať. Pozorovanie rytmu dní a striedania ročných období viedlo od konca 14. storočia k tomu, že umelci začali stvárňovať motív noci, úsvitu a západu slnka, rozzelenanej prírody na jar alebo bielej snehovej pokrývky v zime; širšie videnie okolitého sveta prispelo k tomu, že sa postupne začali objavovať „skutočné“ krajiny a zobrazenia sveta, ktoré už neboli čisto konvencionálne. Vďaka pretrvávaniu, ktoré netreba chápať ako archaickosť, sa v niektorých kontextoch umelci aj naďalej a to až do konca 15. storočia, uchyľovali k štylizácii a k symbolike. Ba aj neskôr ostalo imaginárno, ktoré je súčasťou reality – ako tu zdôrazňuje Michel Pastoureau – mimoriadne živé a bytosti zdedené z antiky alebo vymyslené neskôr sa počas celého stredoveku vytrvalo spomínali, opisovali a zobrazovali v nekonečných variantoch, pokiaľ ide o tvar a štýl – stačí uviesť príklad jednorožca. Téma prírody tak vo veľkej miere odhaľuje bohatstvo a zložitosť stredovekej kultúry. V celom rozpätí rozmanitých inšpiračných zdrojov a pestrého umeleckého výrazu je to možné ukázať vďaka zbierkam Národného múzea stredoveku – Musée de Cluny, kde sa od jeho založenia v roku 1843 nazhromaždili najrôznorodejšie diela. Už zbierka Alexandra du Sommerard, pôvodný fond múzea, obsahovala tabuľové maľby, rukopisy, vitráže, tapisérie, sochy z kameňa, mramoru či slonoviny, emaily aj zlatnícke práce. Mesto Paríž založilo v tzv. frigidáriu (chladný kúpeľ) už začiatkom 19. storočia lapidárium a poskytlo múzeu výnimočný súbor parížskych sôch, na ktorých možno sledovať vývoj v oblasti tvarov a štýlu predovšetkým v 12. a 13. storočí, čo bolo kľúčové obdobie aj pre tému našej expozície. Diela predstavené na výstave a v katalógu osvetľujú tieto pestré výrazové modality a rozličné aspekty zobrazovania prírody v stredovekom umení, pričom kladieme dôraz tak na jeho stálosť aj na jeho metamorfózy. Návštevníka na výstave uvítajú dve diela z 13. storočia, vyjadrujúce základnú spätosť človeka s prírodou, jej prítomnosť v jeho životnom prostredí aj v duchovnom živote. V úvode sa pripomína dedičstvo antických tradícií, prínos veľkých migrácií v 5. až 7. storočí a islamské či orientálne vplyvy. Obsah výstavy je potom rozdelený na dve veľké časti: prvá je venovaná štylizovanej prírode, ktorá má často symbolický význam alebo mravný dosah; druhá časť je spätá s bezprostrednejšie odpozorovanou a vernejšie zobrazenou prírodou. V priebehu výstavy tak návštevníci objavia tvorivosť stredovekých umelcov, ich invenčné schopnosti a schopnosť adaptácie. Zaželajme si, aby návštevníci ocenili vystavené exponáty a nechali sa očariť prírodou.
Elisabeth Taburet-Delahaye Riaditeľka Múzeum Cluny – Národné múzeum stredoveku Paríž