Prvý transport Židov z Popradu, Dňa 25. marca 1942


Len desaťročia nás delia od obdobia, kedy sa ľudia vyvážali za hranice a zabíjali z dôvodu, že sa narodili ako minorita. Všetko to začalo slovami a končilo fyzickou likvidáciou. Ak nechceme, aby sa tragická história zopakovala, postačí nešíriť nenávisť a nepodceňovať váhu slov.

Dňa 25. marca 2020 uplynulo 78 rokov od času, kedy predstavitelia Vlády Slovenskej republiky vyslali prvý transport Židov, občanov Slovenskej republiky za hranice vlasti. Deportácie boli zahájené zo železničnej stanice v Poprade 25. marca 1942. Do tohto času predstavitelia Vlády Slovenskej republiky systematicky a plánovite zbavovali židovských občanov ekonomických, spoločenských, občianskych, ale aj základných ľudských práv. 

V prvej vlne deportácií od 25. marca do 20. októbra 1942 deportovali zo Slovenskej republiky vlastnými prostriedkami do nacistických koncentračných a vyhladzovacích táborov 57 752 Židov v 57 transportoch. Za každého z nich zaplatili vysídľovací poplatok 500 ríšskych mariek. Túto vlnu deportácií prežilo len niekoľko sto osôb, všetci ostatní zahynuli na kruté zaobchádzanie, týranie, či nedôstojné podmienky, alebo boli zavraždení.

Stretnúť ženy z prvých transportov je zázrak, ktorý som mal možnosť zažiť. Tu ich môžete vidieť a prečítať si ich svedectvá. Verte mi, že sa pozeráte na hrdinky 20. storočia. Tisíc dní im hrozila smrť každý deň, každú hodinu a každú minútu. Ony to vydržali a nikomu by nepriali svoj osud. Mali by sme im veriť, že je lepšie sa z histórie poučiť, ako ju opakovať. 

                                                                      Pani Matilda Hrabovecká 

"Mňa a najmladšiu sestru otec neukryl so slovami: ´Čo také deti predsa nebudú brať.´ Ráno v sobotu prišiel pre mňa hasič z vedľajšej ulice, ale v gardistickej uniforme. Boli sme prvé, ktoré sme došli z Prešova do Popradu a potom do Osvienčimu. Tie nadávky a udretia, to bolo prvýkrát už vtedy. Prvú noc sme mali strašnú. Boli tam dve sestry a jedna z nich mala diabetes. Dostala diabetický šok. Dovtedy som nevedela čo to je. Jej sestra len kričala: ´Pomôžte, pomôžte!´ Nič sme nemali. Len sme tam pobehovali. Do rána bola mŕtva. Ona bola prvou obeťou riešenia takzvanej židovskej otázky (...)" (Matilda Hrabovecká) 

                                                                         Pani Edita Grosmanová

„V apríli prišiel Himmler do lágru. Stáli sme v rade, keď on vyšiel von a bola strašná snehová búrka. SS-áčka, ženská, povedala Himmlerovi po nemecky: v tom počasí predsa nemôžu ísť von. Pamätám si, že on dupol a povedal: Für Juden gibt es kein Wetter. Pre Židov nie je žiadne počasie." (Edita Grosmanová) 

                                                                           Pani Laura Špániková

"Ostrihali nás dohola. Dali nám prúžkované šaty a dreváky. Tie dreváky veľmi ošúchali nohu. Kto nemohol mašírovať, toho zastrelili. Tak ja som zobrala dreváky do ruky, zem bola ešte ľadová a išla som bosá. Každá práca bola veľmi namáhavá. Dážď na nás padal od rána do večera a my sme museli pracovať. SS-man stál so psom pod šopou a nás nepustil schovať sa. Človek chcel žiť. Ešte stále chcel žiť. Celú moju rodinu zobrali. Dozvedela som sa, že im vykopali jamu a strieľali. Padali do tej jamy. Kto bol strelený mal šťastie, kto nebol strelený, padol aj tak (...)" (Laura Špániková) 

                                                                  Pani Katarína Futterweitová

„My sme nevedeli, kde ideme, boli sme veľmi naivní. Došli sme do Auschwitz a tam bol strašný krik. SS-áci so zbraňami a kričali na nás. Hneď sme si museli dať veci dole, vyzliecť sa donaha a ostrihali nám vlasy. Bili nás, strašne bili a my sme sa toho veľmi báli. A tieto dievčatá, to sú teraz všetko viac ako deväťdesiatroční ľudia. Keď sa stretávame, o čom stále hovoríme? O lágri, čo sme spolu prežili. To nevie nik pochopiť. Len ten, čo tam bol. To darmo budeme vyprávať niekomu. On to nevie pochopiť. Len tí, čo tam boli." (Katarína Futterweitová) 

Autor textu a fotografií: Martin Korčok